CHÝBA NÁM ŠTÁTNA DOKTRÍNA

Nie sme národom počtom veľkým, nie sme však ani najmenší, spomedzi 49 štátov Európy je 25 menších a len 23 väčších ako Slovensko. Je však fakt, že Slováci nepatria medzi národy počtom veľké, ktorým nerobieva problém obetovať svojich ľudí v záujme „veľkých ideí“. Na druhej strane je dôležité, že máme prinajmenšom tisícročnú vlastnú kultúru, aj keď, možno našťastie, to nebola kultúra štátna. Lebo ak národ je dielom Božím, štát dielom človeka so všetkými „ľudskými chybami“. Ak sa kultúrna dlhovekosť, o ktorej svedčia výsledky výskumov DNA, podľa ktorých až 85 percent Slovákov má gény staršie ako 8-tisíc rokov, prejaví v takých aktivitách národa a štátu, ktoré sú v svetovom meradle excelentné či ojedinelé, dáva to možnosť byť výnimočným a vo vyššej miere suverénnym bez ohľadu na počet obyvateľov. Môže teda Slovensko ako štát s menej ako 10 miliónmi obyvateľov robiť viac či menej nezávislú domácu a vonkajšiu politiku?

Sme svedkami úpadku

Zaiste má, ale od ich využívania je až tak ďaleko, že si ich potenciálnu prítomnosť ani neuvedomuje. Možnosti sú vo všetkých šiestich skupinách nástrojov či prostriedkov riadenia, nazývaných aj prioritami. V súčasnosti však Slovensko neovláda ani jeden zo súborov nástrojov tak, ako by malo, či mohlo. Sme svedkami odbúravania štátnosti strácaním kompetencií vo všetkých skupinách nástrojov riadenia štátu, počnúc ideológiou, dejinami, vzdelávaním až po hospodárske a zdravotnícke kapacity a obranu. Tu sme dokonca v takom štádiu subverzie, že rozdávame vlastnú výzbroj! Naše politické špičky, žurnalistika a verejná mienka nie sú „zdrojovo silné“ pri presadzovaní vlastných záujmov v domácej a zahraničnej politike. Sme v tesnom područí medziregionálnych konglomerátov (NATO a EÚ), ktoré limitujú hľadanie spojitostí príčin a dôsledkov v histórii i súčasnosti národa a štátu. Sme svedkami úpadku úrovne vzdelávania, absencie skutočnej verejnoprávnosti v mediálnej oblasti, odklonu od tradičnej morálky a kultúry, prenikania kultúry smrti, nie života, a rozvratu tradičnej rodiny ako základu národa, ktorého neistú budúcnosť nemožno nespájať s katastrofálnym demografickým vývojom. Ako si teda chceme brániť a ubrániť štátnu, minimálne však národnú identitu? Máme na to aspoň súcich spojencov?

Výrobné i obchodné kapacity sú od privatizácie v neslovenských rukách. A tým neprekáža biedny stav infraštruktúry. Nemajú najmenší záujem o diaľničné prepojenie Bratislavy s Košicami. Neobrábajú sa polia, vyváža sa drevo na spracovanie do zahraničia a nedostatočne využívame aj naše najväčšie bohatstvo, ktorým je pitná a minerálna voda. Slovensko ťaží rómsky problém, nezamestnanosť a odchody ľudí za prácou do zahraničia, organizovaný zločin, drogy, korupcia, ktorá rozmermi a nehanebnosťou ďaleko predstihla všetko, čo priniesla Slovákom ich história.

Marián Tkáč: V chaose dnešného sveta by sme sa mali opierať o tradície, z ktorých ako z koreňov tento národ vyrástol.

Rozhodujúci vplyv médií

Aké sú teda šance využívať vo vlastnej réžii najdôležitejšie metodologické, svetonázorové prostriedky riadenia a obrany štátu? Sledovať filozofiu a chod udalostí sveta, a na tom základe vyvodzovať z nich závery potrebné na suverénne riadenie štátu? Dokáže sa Slovensko ako štát vrátiť k zdrojovým možnostiam?

Ak je riadenie procesom informačným – „víťazí“ ten, kto má „silnejšie“ informácie, resp. ten, kto má poskytovanie informácií v svojich rukách. Pretože rôzne formy a druhy informácií, aj lož – napríklad spravodajské hry – sa bežne používajú ako prostriedok riadenia v najvyššej priorite. Čo je však lož/hoax, a čo pravda? V súčasnosti o pravde rozhoduje len a len majiteľ média. On uprednostní buď pravdu, alebo lož. Pri prezidentských voľbách v USA majitelia súkromných sociálnych sietí dokonca jednoducho „vypli“ odchádzajúceho prezidenta. A aké protichodné informácie „krúžia“ okolo sveta v súvislosti s krízou na Ukrajine?

Opakujeme, že informácie a z nich vyplývajúce vedomosti sú zdrojom moci. Žiadne bohatstvo sveta nepreplatí pôsobenie raz uverejnenej myšlienky. Vedel to už Uľjanov-Lenin, ktorý úspech ním a Bronštejnom-Trockým organizovanej revolúcie 1917 videl v ovládnutí pôšt a telegrafov. Spoločnosť je pri sledovaní udalostí a ich hodnotení závislá najmä od vplyvných médií. Tie sú u nás v súkromných a navyše zahraničných rukách, nevytvárajú preto dostatočný informačný priestor na vlastné sledovanie, analýzu a hodnotenie, a teda následne ani na ovplyvňovanie udalostí na domácej a tobôž už svetovej scéne. Nedodávajú slovenskej spoločnosti nezávislé, ale zväčša len tendenčné informácie. Výnimkou nie sú ani tzv. verejnoprávne médiá.

Pod kontrolou sorosovcov

Na otázku o miere „ovládania informačných prostriedkov“ u nás nie je ťažko odpovedať. Zdá sa, že všetky informačné „toky“ hlavného prúdu sú v rukách mimo Slovenska, napokon len nedávno prešiel pod kontrolu sorosovcov aj trojpísmenkový denník smetiarov. Pokiaľ ide o verejnoprávnu dvojbodku, každý, kto ju ešte sleduje, určite má vlastný názor na objektivitu a najmä pluralitu, na prístup predstaviteľov všetkých spoločenských štruktúr, inými slovami „všetkých občanov“: RTVS všetci platíme, ale zďaleka nie „všetci“ sa môžu objaviť na obrazovkách či v éteri RTVS. Len nedávno mali zakázaný prístup na obrazovku osobnosti typu Čarnogurského a Blahu. Ich „umiestnením“ na obrazovke prišiel o miesto šéf dvojbodkového spravodajstva Vahram Chuguryan. V podstate sú všetky „naše“ médiá zneužívané na ohlupovanie čitateľov a divákov. Prispievajú k vzniku nového fenoménu, pocitu strachu z vlastenectva, ktorý pomenoval Ladislav Ťažký.

Vieme však, čo chceme a ako na to? Po tom, čo sa o víziu štátnej doktríny pokúšal druhý prezident súčasnej Slovenskej republiky Rudolf Schuster (1999 – 2004), ubehlo 20 rokov – a nič také oficiálne nevzniklo, nijaký štátny orgán nijakú víziu neprerokoval a ani neschválil. Slovensko teda nemá štátnu doktrínu, má však bezpečnostnú a obrannú stratégiu, schvaľovanú vládou a parlamentom. V roku 2017 odmietla vláda Roberta Fica s účasťou SNS schváliť pripravené stratégie, schválilo ich až súčasné „pofebruárové“ vedenie štátu na začiatku roka 2021.

Obe stratégie vychádzajú nielen z ústavy, keď deklarujú, že Slovensko je nezávislý, suverénny, demokratický štát, ale aj zo spojeneckých a ďalších medzinárodných politických a zmluvných záväzkov. Pritom sa záujmy a ciele bezpečnostnej a obrannej politiky Slovenska absolútne stotožňujú s cieľmi a záujmami „vodcov“ NATO a EÚ. Toto sa uvádza v stratégiách v mnohých formuláciách, ako napríklad: „Členstvo v NATO a EÚ je základným pilierom bezpečnosti Slovenskej republiky a vyjadruje jej civilizačné, hodnotové a geopolitické ukotvenie“ alebo „strategickým záujmom Slovenskej republiky je dôveryhodná odstrašujúca sila a kolektívna obrana NATO, transatlantické strategické partnerstvo a vojenská prítomnosť USA v Európe“. Povedzme to ešte jasnejšie: neexistuje taký skutočný záujem Slovenska, ktorý by zároveň nebol záujmom EÚ a NATO. A naopak, neexistuje záujem EÚ a NATO, ktorý by nebol záujmom Slovenska.

Proces globalizácie

Môže byť a je v takom prípade Slovensko rovnoprávnym členom vo vojensko-politických zoskupeniach, ktorých je členom? Malo by byť, ale zdá sa, že nemôže a ani nechce. Ocitlo sa totiž v takej forme globalizácie riadenia, ktorá to vylučuje.

Podľa autorov Fondu konceptuálnych teórií proces globalizácie môže mať podobu dvojakých supersystémov: medziregionálneho konglomerátu a multiregionálneho bloku. Medziregionálny konglomerát je prísne centralizovaný, vzniká koncentráciou riadenia regionálnych (národných) centier na základe deštrukcie ich riadiacich funkcií a odovzdania zostávajúcich fragmentov riadenia vodcovi/vodcom. Rozsah riadenia podriadenými národnými centrami je minimálny, je definovaný vodcom a vedie k ich potláčaniu a pohlcovaniu. Druhý typ, multiregionálny blok, vzniká v dôsledku koncentrácie riadenia regionálnych centier spôsobom viac-menej dobrovoľného začleňovania. Na rozdiel od konglomerátu má výhodu v tom, že „spoločné záujmy“ vyplývajú z vnútornej zhody cieľov integrovaných subjektov, a nie z rozhodnutí vodcu/vodcov. Preto kolektívny intelekt bloku má zaručenú hierarchicky vyššiu podporu ako združený intelekt konglomerátu. Tento systém zachováva národnú kultúrnu identitu všetkých národov zapojených do bloku.

Obmedzenia, vyplývajúce pre Slovensko z členstva v NATO a EÚ, sú teda prirodzeným dôsledkom odovzdania „zostávajúcich fragmentov“ riadenia vodcom konglomerátu. Produkovanie vlastných stratégií a koncepcií je preto formálne a aj zbytočné. Neodráža sa v nich skutočná nálada občanov, lebo podľa nich je nepriateľom Slovenska a priori ten, kto je „nepriateľom“ vodcov, teda Bruselu a Washingtonu, to aktuálne znamená najmä Rusko. Na Slovensku žijú však aj občania, pre ktorých je najvyššou organizačnou jednotkou, kde ešte je možná demokracia, národný štát. A NATO a EÚ chápu ako doplnok k suverénnej domácej i zahraničnej, ekonomickej či vojenskej politike vlastného štátu. Paradoxne sa zdá, že rovnoprávne postavenie Slovenska v NATO a EÚ je nemožné aj preto, že nemalá časť slovenských občanov sú rusofili (panslávi), ktorí vidia ako najprirodzenejších spojencov národa a jeho štátu slovanské národy a štáty, aj Rusko.

Čoraz menej suverenity

Z prieskumu Globsec Trends 2021, ktorý sa uskutočnil v marci 2021 v desiatich štátoch strednej, juhovýchodnej a východnej Európy vrátane Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska, Rakúska či Rumunska, vyplýva, že nikto tak neverí Rusom ako Slováci. Za strategického partnera oveľa viac považujú Rusko ako USA. Až47 percent Slovákov verí Rusku, 17 percent USA a 12 percent Číne. Amerike najviac veria Poliaci (84 percent, zatiaľ čo Rusku a Číne rovnako po 8 percent), Číne najväčšmi veria Maďari (30 percent, Rusku 35 percent a USA 13 percent). Aj Rakúšania a Česi najväčšmi veria USA – 30 percent a 25 percent, Rusku 11 percent a 14 percent, Číne po 10 percent.

Aj keď pre štát slovenskej veľkosti bolo v určitom čase vhodné začleniť sa do nadnárodného zoskupenia konglomerátového typu. No euroatlantizmus v podobe, akú má dnes NATO či EÚ po prijatí Lisabonskej zmluvy pri jej úsilí o federalizáciu, o zrušenie práva veta členských štátov, znamená riziko úplnej straty vlastnej štátnej suverenity. To treba hovoriť otvorene a jasne: Slovensko ako štát bude mať bez zásadného prehodnotenia euroúnijných tendencií čoraz menej suverenity.

Potrebujeme vlastnú víziu či doktrínu. Opierajúcu sa v chaose dnešného sveta o tradície, z ktorých ako z koreňov tento národ vyrástol. Slovensko má chcieť byť duchovnou mocnosťou, starať sa o rodinu ako základ štátu a stavať hrádze proti vegetujúcej kríze hodnôt. Naša cesta, náš zmysel, náš osud je duch, ktorý pretrvá.