ČO JE SLOVENSKOSŤ A KAM SMERUJE NÁŠ ŠTÁT?

V svojom inauguračnom prejave, v ktorom vyjadril hrdosť pri pohľade na našu vlajku, vyzval prezident Peter Pellegrini na celospoločenskú diskusiu o tom, „na akých hodnotách sa rozhodneme pracovať a vedome ich rozvíjať“. Najviac nám chýba celospoločenská vízia ako predpoklad na to, aby sme v týchto ťažkých časoch uspeli ako národ. „Je to zásadná úloha, ktorá dnes stojí pred politikmi, mienkotvorcami, ale aj médiami, úloha pre každého z nás, pre päť a pol milióna ľudí. Sme jeden národ, jedno spoločenstvo, jedno Slovensko a v súdržnosti oveľa lepšie zvládneme všetky ťažké výzvy, ktoré nás čakajú, a naša história ukazuje, že sa to dá. Budem ponúkať Prezidentský palác ako miesto, kde sa môže rodiť dlhodobá vízia Slovenska.“

Prijímame ponuku byť pri zrode dlhodobej vízie Slovenska, o ktorej už na pokračovanie píšeme na stránkach Extra plus. Sme potešení prejavom predsedu vlády Fica na devínskych oslavách, vracajúcim našu podstatu k normálnosti. Cítime potrebu národno-štátnej doktríny ako východiska do našej budúcnosti. Považujeme za bytostne dôležité postaviť našu štátnosť na tom, čo „vytvorí Slováka“, čo si každý slovenský občan ponesie v sebe ako súčasť svojej osobnosti. Východiskom je vzdelávanie. Iba vzdelaní ľudia môžu vytvárať hodnoty, byť skutočne slobodní, škola môže a má formovať svetonázor. Ak sú v princípe dva typy vzdelávania, prvý, tvorivý, ktorý chce naučiť hladného chytať ryby, druhý je spotrebiteľský, má naučiť hladného slušne konzumovať ryby, vráťme sa k tomu prvému typu.

Odklon od tradičných hodnôt

Ďalšou prioritou konceptuálneho riadenia je poznanie spojitosti príčin a dôsledkov a dejinných zákonitostí. Bez nich nemožno vidieť historické súvislosti procesov a riadiť sa nimi. Slováci nepoznajú vlastné dejiny, preto sú jedným z najmenej sebavedomých národov sveta. Pritom keby ktorýkoľvek iný národ mal vysvätený kamenný chrám už v roku 828 či vlastnú bohoslužobnú reč v latinskej cirkvi od roku 869, a pápežskými vyslancami korunovaného kráľa v roku 885, nebolo by to vytesané len na stenách jeho parlamentu, ale aj vo vedomí občanov.

Aj keď sa v svojej ústave Slovensko neviaže na žiadnu ideológiu, podľa štatistiky sú siedmi až ôsmi z desiatich Slovákov nominálnymi kresťanmi. Nezabudnime na Ficove slová z Devína: „Kresťanstvo nie je nejaká dogma, ktorá by nás obmedzovala, je to niečo, čo dáva tejto spoločnosti normálny rozmer.“ Praktický odklon od tradičných slovenských hodnôt má za následok úpadok rodiny, o čom svedčia demografické ukazovatele. Počas dvoch ľudských generácií klesol počet narodených detí zo 101 587 (1950) na 57 557 (2016). Donedávna bola slovenská rodina natoľko skonsolidovaná, že len vďaka nej prežil národ. No podľahli sme vplyvom západného liberálneho sveta a dôsledky prichádzajú. Ako národ vymrieme, alebo trendy zmeníme? Bez zodpovednosti za dar života niet budúcnosti národa.

A je tu aj naša reč. Ak chce niekto zničiť národ, odníme mu pamäť a jazyk. V súčasnosti akoby Slováci chceli prísť o svoj ľubozvučný jazyk dobrovoľne. Reč zanedbáva kultúrna obec, osobitne potom rozhlasoví a televízni hlásatelia, nehovoriac už o politikoch. V slovenčine je čoraz viac anglicizmov a nadmerné množstvo čechizmov. V písanej slovenčine sú ťažkosti s ypsilonom, ktorý vo výslovnosti necítiť. Treba zrušiť ypsilon, aby žiakom ostalo viac času na iné látky? Na literatúru? Dejepis?

Montážna hala Európy

A sú tu ďalšie tri priority riadenia: hospodárstvo, zdravotníctvo, obrana. Odpoveď na otázku, ako sa o tieto priority starali vlády Slovenska za tridsať rokov, je žalostná. Slovensko prišlo o ekonomický potenciál, výrobné a obchodné kapacity, aj banky a poisťovne odovzdalo do rúk zahraničia. Ekonomické reformy vykonané po roku 1990 viedli k zdeformovaniu prirodzenej štruktúry ekonomiky, k odkázanosti na výrobu a vývoz automobilov a elektroniky (čo tvorí viac ako 80 percent HDP) a k zanedbaniu ostatných odvetví, využívajúcich vlastné zdroje, osobitne poľnohospodárstva, kde sa v súčasnosti tvorí len 3,8 percenta HDP. Pritom obrábanie pôdy bola prirodzená súčasť života našich predkov, čo poznačilo aj ich charakter. Do roku 1989 sme mali potravinovú sebestačnosť na úrovni 96 percent, do roku 2020 podiel slovenských výrobkov na trhu klesol na 37 percent. Nikdy v histórii sa na Slovensko nedovážalo toľko potravín ako dnes.

Slovensko je svetovým lídrom v množstve áut vyrobených na počet obyvateľov, sme „montážnou halou Európy“ a každý výkyv na trhu s automobilmi hrozí veľkými následkami. Nehovoriac už o priamej hrozbe zo strany ekofanatikov, ktorí sa vo falošnej snahe „zachrániť planétu“ nezastavia pred nijakou hlúposťou, akou je aj totálna elektromobilita.

Slovensko sa nestará o svoje najväčšie bohatstvo, ktorým je pôda, lesy a voda. Barbarsky zaobchádzame s minerálnymi vodami, v ktorých výskyte a kvalite patríme medzi svetové veľmoci. Neostáva iné, len prinavrátiť do slovenských rúk ťažiskové odvetvia priemyslu, starostlivosť o pôdu, lesy a vodu, rezort kúpeľníctva. Zanedbané je zdravotníctvo, ktoré navyše už dávno mimo ústavného rámca vyžaduje za svoje služby poplatky. Šanca Slovenska ako štátu s menej ako 10 miliónmi obyvateľov na „exkluzivitu“ existuje práve v spojení ochrany zdravia s efektívnym využívaním minerálnych vôd a kúpeľov. Pokiaľ ide o obranyschopnosť, tá je po zločinnom nakladaní s obranným potenciálom matovičovsko-hegerovsko-ódorovských vlád na nule.

Kam smeruje náš štát?

Sú tu značné regionálne rozdiely. Hlavné mesto, Bratislava, je nielen geograficky, ale aj ideologicky na okraji Slovenska. Rozdiely sa nijako nezmenšujú aj preto, že za 30 rokov sme nedokázali spojiť Košice s Bratislavou diaľnicou.

Je čas diskutovať o národno-štátnej doktríne. Doktrína je vyhranený názor, zásada, učenie, ktoré charakterizuje podstatu, úsilie, ciele a smerovanie národa a štátu. Národno-štátna doktrína by mal byť jednoducho vyjadrený zmysel a cieľ národa a štátu. Zároveň by mala byť východiskom pre širšie spracovanú národno-štátnu stratégiu, podrobnejšie rozpracované ciele a cesty k ich naplneniu v základných prioritách konceptuálneho riadenia spoločnosti. Stratégia by na základe národno-štátnej doktríny určovala na dlhšie obdobie zásadné smerovanie nášho štátu, presahujúce jedno volebné obdobie.

V slovenskej histórii môžeme nájsť niekoľko „doktrín“. Ide napríklad o doktrínu Ľudovíta Štúra: Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí, či Milana Rastislava Štefánika: Veriť, milovať, pracovať, rovnako doktrínu Andreja Hlinku: Za Boha život, za národ slobodu, či text z prezidentskej štandardy z rokov 1939 – 1945: Verní sebe, svorne napred.

Aktuálna národno-štátna doktrína nám chýba. Predkladáme návrh, ktorý vychádza z histórie, aj z inauguračného prejavu prezidenta Petra Pellegriniho, ako aj z nezabudnuteľného prejavu predsedu vlády Roberta Fica na Devíne: Dobro, hrdosť na svoje a pokojná vzdorovitosť predkov v duši ľudí a rodín, v cieľoch národa a v konaní štátu.