DVADSIATY DEVIATY AUGUST: SŤATIE JÁNA KRSTITEĽA, MOHÁČ, SNP

Do slovenských dejín vstúpil 29. august trikrát. Prvý raz nepriamo, rovnako ako do dejín židovsko-kresťanského sveta 29. augusta v roku 32. Počas osláv narodenín kráľa Herodesa sa udial hrozný skutok, zapísaný v Biblii. Ján Krstiteľ bol väznený za kritiku Herodesovho nemravného vzťahu so švagrinou Herodiadou. Na oslavách nádherne tancovala dcéra Herodiady, Salome. Hostia ju obdivovali a Herodes sa zaprisahal, že jej dá všetko, o čo bude žiadať, aj pol kráľovstva. Natešená tanečnica bežala k svojej hriešnej matke, a tá jej pošepla, aby žiadala „hlavu Jána Krstiteľa“. Táto žiadosť naplnila Herodesa hrôzou, ale svoju prísahu chcel vyplniť. Prikázal preto strážnikom, aby šli do väzenia, sťali hlavu Jána a odovzdali ju tanečnici. Stalo sa. Zlostná cudzoložnica Herodiada sa nezhrozila nad sťatou hlavou mučeníka, ale otvorila na nej ústa, vytiahla jazyk, ktorý ju karhal a dopichala ho ihlicou. Do našej literatúry vniesol tento príbeh slávny Hviezdoslav.

V roku 1526 sa v ten deň stretli pri Moháči vojská kráľa Ľudovíta II. a Sulejmana Pekného. Kráľ mal k dispozícii len 25-tisíc vojakov, lebo 20-tisíc mužov Jána Zápoľského očakávalo pri Segedíne. Pre viac ako 60-tisícčlennú armádu sultána nebol problém Ľudovítovo vojsko rozprášiť a sám kráľ pri úteku z bojiska spadol z koňa a utopil sa v potoku. Turci celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády, ktorú však práve porazili. Sultán si dlho nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu. V tie dni v Banskej Bystrici práve potlačili banícku vzburu. A Ján Zápoľský pokračoval v zrade. O tri roky práve v Moháči prisahal vernosť Turkom, ktorí potom ovládli v podstate celé dnešné Maďarsko a svojimi výbojmi „obšťastňovali“ Slovensko takmer dve storočia. „Jajže Bože, strach veliký, padli Turci na Poniky“, tak tie hrozné časy zvečnil Samo Chalupka.

Ján Zápoľský sa stal kráľom 11. novembra 1526. O štrnásť rokov, na oslavách prvorodeného syna priveľmi holdoval jedlu a pijatike, prežral sa a opil, a porazilo ho. Umrel 21. júla 1540. Pochovali ho v Stoličnom Belehrade. Keď však v roku 1543 jeho spojenci Turci mesto dobyli, jeho mŕtvolu vybrali z hrobky a – okradli. Nemal veru pokoj ani po smrti. Moháč sa stal synonymom katastrofy, ale súčasne, paradoxne, prispel k povýšeniu Slovenska. Bratislava (Prešporok) bola v roku 1536 vyhlásená za hlavné a korunovačné mesto Uhorska, čo trvalo až do roku 1848. Po obsadení Ostrihomu Turkami sa v roku 1541 presťahovalo Ostrihomské arcibiskupstvo do Trnavy.

29. augusta 1944 bol v Banskej Bystrici relatívny pokoj, akurát večer o 20.00 hodine odznel rozkaz pplk. Jána Goliana, ktorý podľahol tlaku Edvarda Beneša z Londýna a bratov Veselovcov: „Začnite s vysťahovaním.“ Je to deň osláv SNP. Pritom do Banskej Bystrice prišli hlavní organizátori Povstania, Gustáv Husák a ďalší až o dva dni a až 1. septembra vznikla Deklarácia SNR.

Prechod Slovenska od Hitlera k spojencom bol nevyhnutný, avšak uskutočnil sa tým najlepším možným spôsobom? Minister obrany Čatloš a jeho spolubojovníci mali pripravený iný variant. Presvedčili Nemcov, že Slováci si sami doma udržia poriadok, a poslali do Moskvy lietadlo s komunistom Šmidkem a Ferjenčíkom s memorandom, ponúkajúcim Stalinovi prechod cez Slovensko bez boja. Mali to zabezpečiť dve východoslovenské divízie umiestnené v Prešove v čase, keď sa Červená armáda dostane v Poľsku ku Krakovu a v Maďarsku k Miškovcu. S týmto variantom však nesúhlasil Beneš, pretože by vyšli nazmar jeho zámery s obnovením „Československa“. Ako agent NKVD prehovoril Stalina, aby vyslal v lete 1944 na Slovensko, kde sa „chystá buržoázna revolúcia“, viac partizánov. A Stalin dostal prísľub pripojenia Podkarpatskej Rusi k ZSSR. Stalo sa. Na dvore martinských kasární postrieľali nemeckú misiu vracajúcu sa z Rumunska, a Nemci začali s okupáciou Slovenska.

Pripomeňme si v tejto súvislosti slová Evy Kristinovej, v mladosti partizánky: „14. marec 1939 a 29. august 1944 sú dva medzníky, bez ktorých by sme neboli. Bez prvej Slovenskej republiky by nebolo mohlo vzniknúť Slovenské národné povstanie, lebo by nebola armáda a zbrane. A bez SNP by sme neboli prežili Benešovu povojnovú pomstu.“ A pripomeňme si aj fakt, že prezident Tiso odmietol koncom júla 1944 zatvoriť organizátorov Povstania s tým, že pre Slovensko bude lepšie, keď mu bude vládnuť Husák a nie Beneš. Po obnovení „Československa“ bez pomlčky 4. apríla 1945 v Košiciach, po menovej reforme k 1. novembru 1945 a po troch Pražských dohodách v rokoch 1945 – 1946 prišlo Slovensko o ekonomický potenciál a autonómne prvky v riadení štátu, čo potom priklincovala ústava 9. mája 1948. Až po jej prijatí, 23. júla 1948, uznieslo sa predsedníctvo SNR na oficiálnom názve Slovenské národné povstanie. A čoskoro sa jeho organizátori ako „buržoázni nacionalisti“ ocitli vo väzení i pod šibenicou.