FALOŠNÁ DEMOKRACIA: MANIFEST OSUDU USA

Boris Jeľcin a jeho „reformátori voľného trhu“ boli súčasťou jednej z najutajenejších a najzločineckejších drancujúcich operácií v histórii CIA. Bolo to vyplienenie Ruska skorumpovaným okruhom vlastizradných generálov sovietskej KGB spolu s ich vybranými mladými chránencami, ktorí boli prostredníctvom tejto operácie pretvorení na miliardárskych oligarchov. Išlo o ekonomické plienenie možné len prostredníctvom západných bánk a takzvanej „demokratickej mašinérie“ Washingtonu za vlád prezidentov Ronalda Reagana, Georgea H. W. Busha a Billa Clintona.

Len málo ľudí na Západe dokázalo pochopiť smútok a hnev ruského prezidenta Vladimira Putina počas jeho prejavu pred vybraným publikom ruských politikov  Ruskej dumy v Kremli v septembri 2016: „Viete, čo si myslím o rozpade Sovietskeho zväzu. Nebolo to potrebné. Mohli sme zaviesť reformy vrátane tých, ktoré majú demokratickejší charakter, bez toho, aby k tomu prišlo.“36

Putin „to“ nepotreboval opísať – všetci prítomní vedeli, že mal na mysli krutú deštrukciu života, vnímania hodnôt a hrdosti väčšiny Rusov po roku 1990. Ak sa niekto v USA alebo EÚ zamýšľal nad Putinovými komentármi – prichádzajúcimi uprostred bezprecedentného očierňovania a démonizačnej kampane zo strany USA a NATO proti Ruskej federácii a Putinovi osobne, vrátane ekonomických sankcií – s najväčšou pravdepodobnosťou ich vnímal ako potvrdenie toho, že Putinove Rusko bolo pripravené obnoviť Sovietsky zväz.

ČÍTAJTE TIEŽ: SVET RIADIA CHORÍ NEĽUDIA​

To, o čom väčšina Západu nevedela, bolo pravdivé pozadie zničenia života v Rusku a bývalých členských štátoch ZSSR. Operácia CIA začala koncom 80. rokov vytvorením prepojenia medzi predstaviteľmi CIA a nimi skorumpovanými, kúpenými a podplatenými generálmi sovietskej KGB. Toto obdobie sa nazývalo Jeľcinova éra a trvalo celé desaťročie, od začiatku 90. rokov, až kým Jeľcin 31. decembra 1999 neodstúpil. Jeho demisiu si napokon vynútila skupina nacionalistických Rusov pod vedením 47-ročného bývalého dôstojníka KGB, ktorý stál chvíľu na čele následníckej organizácie KGB známej ako SVR alebo Služby vonkajšej rozviedky Ruskej federácie. Tým mužom SVR bol Vladimir Putin, Jeľcinov vtedajší ministerský predseda.

Zničenie ZSSR bolo jednou z najtemnejších kriminálnych operácií vôbec, ktorú podnikla vláda USA alebo, presnejšie, jej tajomná „deep state“, hlboko skrytá sieť schovaná vo vnútri tejto washingtonskej administratívy. Členovia tejto siete sa niekedy sami označovali ako „Vulcans“, často boli tiež nazývaní neokonzervatívci.

Kniha popisuje činnosť agentúry americkej spravodajskej služby, vrátane CIA a ministerstva zahraničných vecí. V spolupráci so súkromnými “demokratickými” mimovládnymi organizáciami vyvinuli a zdokonalili techniky Orwellového dvojmyslenia. Akceptovanie dvoch protirečivých presvedčení súčasne, na vytvorenie série zmien režimov vo svete, ktoré vyzerali ako ušľachtilé, demokratické, ale v skutočnosti neboli. William Engdahl opisuje zákulisie v 80. rokoch minulého storočia, kedy  šéf CIA počas vlády prezidenta R. Reagana viedol vytvorenie niekoľkých súkromných mimovládnych organizácií. Ktoré tajne manipulovali a organizovali pokusy o nastolenie slobody a demokracie v Poľsku, v iných komunistických krajinách, zachádzajúc do Sovietskeho zväzu, Juhoslávie a Číny. Elitné kruhy v USA a Európe spolu so svojim  výskumným tímom rafinovanými metódami zavádzajú  novú tyraniu na územia počnúc  Ukrajinou, cez Egypt až po Lýbiu i mimo nej. Cieľom bolo využívať demokratické snahy obyčajných ľudí, často študentov, o zvrhnutie režimov, ktoré odolávali tomu, čo David Rockefeller kedysi nazval Vládu jedného sveta, globálnu korporátnu tyraniu. Ide o takmer neuveriteľnú kroniku toho, ako vybrané mimovládne organizácie hovoria o slobode, ľudských právach a demokracii s cieľom priniesť vojnu, násilie a teror. Knihu by mal čítať každý, kto chce skutočne porozumieť svetovým udalostiam posledných troch desaťročí.

Hlavnú úlohu v rozkrádaní Ruska hrali prezident George H. W. Bush a neskôr jeho blízky priateľ a chránenec William Jefferson „Bill“ Clinton. Nenávisť, ktorú Washington zameral osobne na Putina po jeho opätovnom zvolení za prezidenta v roku 2012, po jeho predchádzajúcej revitalizácii Ruska v kresle premiéra povereného prezidentskými právomocami 31. decembra 1999 – v deň, keď bol Jeľcin nútený zostúpiť zo svojho imaginárneho trónu – začala byť zjavná, keď sa objavili podrobnosti o zločinoch, ktoré spáchali Bush, Clinton a ich tajné spravodajské kruhy proti Rusku po roku 1989.

Bushovi „starí známi“ zo CIA

George H. W. Bush, bývalý riaditeľ CIA, viedol všetky zahraničné a národné bezpečnostné operácie prezidenta Ronalda Reagana z úradu viceprezidenta. Bush sa prostredníctvom výkonného nariadenia č. 12333, smernice národnej bezpečnosti vypracovanej ním ako vtedajším viceprezidentom a podpísanej Reaganom, zabezpečil, aby on sám zodpovedal za všetky americké zahraničné a národné bezpečnostné operácie celej Reaganovej éry po roku 1981.

Osoby blízke riaditeľovi CIA Billovi Caseymu uvádzali, ako málo sa prezident Reagan zaujímal o zahraničnú politiku. Ozajstná Bushova úloha počas Reaganovho obdobia bola však dobre utajená. Keď Bushov syn George W. Bush nastúpil do úradu ako prezident v roku 2001, jedným z jeho prvých krokov bolo podpísanie výkonného nariadenia č. 13233, mimoriadneho zákona uvádzajúceho „národnú bezpečnosť“ ako dôvod na utajenie záznamov minulých prezidentov, najmä aktivity jeho otca v roku 1990 a počas kolapsu Sovietskeho zväzu i komunistických východoeurópskych štátov. Z tohto dôvodu už nie sú tieto záznamy prístupné verejnosti.37 Pravdu možno odhaliť na základe svedectva zúčastnených osôb v Rusku, vo východnej Európe a v USA, hĺbkovým výskumom, kongresovými a inými svedectvami tých, ktorí majú bezprostredné informácie. Obraz ničenia, ktorý sa vynára, je ohromujúci.

George H. W. Bush riadil záležitosti tajne, prostredníctvom svojich sietí v CIA, často za použitia rôznych súkromných spoločností, ktoré založili počas Bushovej nelegálnej operácie Irán-Contras v polovici 80. rokov. Irán-Contras bol pôvodne nelegálny, prísne tajný projekt Busha a plukovníka Olivera Northa, počas ktorého boli Iránu predané americké zbrane, čo bolo v rozpore s oficiálnym zbrojným embargom pre Irán. Následne bola prevedená časť ziskov z predaja zbraní do protizákonného financovania nikaragujských povstalcov Contras podporovaných CIA, ktorí za zbrane zaplatili dolármi získanými z predaja kokaínu, preto teda názov Irán-Contras. K tejto akcii došlo bez požadovaného schválenia Kongresom Spojených štátov,  čím boli porušené právne predpisy USA. Keď prezident Jimmy Carter prinútil 800 agentov CIA odísť do predčasného dôchodku, mnohí z nich ostali verní bývalému riaditeľovi CIA Bushovi, preskupili sa do súkromnej spravodajskej a podnikateľskej siete, do akéhosi „deep state“ (štátu v štáte), ktorý neformálne volali „Enterprise“ (Firma). Túto sieť, ktorá bola aktívna za viceprezidenta Georgea H. W. Busha počas aféry Irán-Contras, použil vtedajší prezident Bush, aby rabovala a zmenila tvar celej komunistickej východnej Európy i napokon Ruska za vlády Borisa Jeľcina.

Spoločnosti Georgea H. W. Busha schválené pod kódovým označením „Enterprise“  mali byť čoskoro zodpovedné za prevrat financovaný CIA, ktorý zvrhol Michaila Gorbačova a Sovietsky zväz v roku 1991. Mašinéria a organizácia Enterprise boli však takisto zodpovedné za podplácanie či korupciu kľúčových generálov KGB a stvorenie tých, ktorí sa neskôr označovali ako „ruskí oligarchovia“, aby rabovali klenoty národného bohatstva bývalého Sovietskeho štátu, teraz známeho ako Ruská federácia. Ich korisťou sa stali celé zlaté rezervy Ruskej národnej banky na začiatku 90. rokov, ktoré previedli do trezorov starostlivo vybraných švajčiarskych bánk kontrolovaných CIA, do zahraničných daňových rajov a do New Yorku.38

Vyplienenie Ruska – ruského národa, ruského štátu, ruského ľudu –, ktoré začalo na konci 80. rokov, bolo pučom zorganizovaným americkými viac či menej ničomnými sieťami CIA pod réžiou vtedajšieho prezidenta Georgea H. W. Busha, bývalého riaditeľa CIA. Správy zo Západu o tom, k čomu v Ruskej federácie počas Jeľcinovských  90. rokov došlo, hovoria o „ruskej mafii“ alebo „ruskom organizovanom zločine“. Nikdy v nich nebolo spomenuté a ani nepadla žiadna zmienka o tom, že tí Rusi, ktorí plienili svoju vlastnú krajinu, boli organizovaní a zaplatení alebo zbohatli pomocou Západu, alebo, lepšie povedané, vďaka sieťam starých známych z CIA, ktorí boli lojálni k bývalému riaditeľovi CIA a neskôr k prezidentovi USA Georgeovi H. W. Bushovi.

To, čo sa odohralo v 90. rokoch za čias ruského prezidenta Borisa Jeľcina, opísal americký erudovaný znalec Mortimer Zuckerman, člen newyorskej Rady pre zahraničné vzťahy a majiteľ US News &World Report, ako „najohromnejšie rozdávanie bohatstva krajiny v histórii.“ Rozdávanie alebo presnejšie „krádež“ bola vykonaná prostredníctvom priamej lúpeže, menovej vojny a podvodným programom pôžičiek kapitálových podielov pre podniky, ktoré boli podmienkou požadovanou Washingtonom na získanie pomoci a pôžičiek od Svetovej banky i MMF – pomoc a pôžičky, ktoré sa „nikdy nedotkli ruskej pôdy“, ako poznamenal Zuckerman.39

Washington tajne pracoval so skupinou exkluzívnych amerických i európskych bánk a umožnil Jeľcinovmu klanu lúpiť zlato z rezerv ruskej štátnej pokladnice. Potom poskytol zúfalo potrebné americké peniaze na privatizačnú schému, ktorá za éry Jeľcina vytvorila a zaviedla kleptokratický režim a stvorila spolok neuveriteľne bohatých oligarchov. Niektorí ľudia ich v ruských médiách nazývali „Jeľcinova rodina“, tak ako v mafii. Washington a americké mainstreamové média to cynicky pomenovali „zavedenie demokracie a kapitalizmu voľného trhu“ v postkomunistickom Rusku.

George H. W. Bush odštartoval v roku 1989, tesne po jeho zvolení za prezidenta USA, operáciu drancovania Sovietskeho zväzu.

NED a tajné vládne peniaze USA pre poľskú Solidaritu vážne oslabili kontrolu Moskvy nad Poľskom počas 80. rokov a podnietili antikomunistické protestné hnutia po celej komunistickej východnej Európe.

Poľský úspech – najmä fakt, že nebol potlačený tankami sovietskej Červenej armády tak ako v roku 1956 v Maďarsku alebo počas Pražskej jari v roku 1968 – významne povzbudil podobné tajné protivládne hnutia naprieč Moskvou kontrolovanou východnou Európou od Maďarska po východné Nemecko.

Po desiatich krvavých rokoch v Afganistane sa vojsko sovietskej Červenej armády nakoniec vzdalo ďalšieho vojenského úsilia a opustilo krajinu v roku 1989, keď bolo ponížené porážkou od CIA vyškolených a ozbrojených islamistických mudžahídskych teroristov. V Drážďanoch vo východnom Nemecku, formálne nazývanom Nemecká demokratická republika, od polovice 80. rokov až do pádu Berlínskeho múru v novembri 1989 pôsobil mladý dôstojník KGB menom Vladimir Putin a sledoval, ako Moskva všade stráca moc.

Samotná Moskva bola v zúfalej finančnej situácii od chvíle, keď americké ministerstvo zahraničia zahájilo z Washingtonu v roku 1986 operáciu zameranú na pokles cien ropy v Saudskej Arábii. Tento prudký pokles ceny ropy zasiahol jadro zdrojov tvrdej meny Sovietskeho zväzu: jeho vývoz ropy. Kolaps kriticky ukrátil sovietske príjmy o doláre potrebné na nákupy západnej techniky, ako aj na boj proti operáciám CIA v Nikarague, Afganistane a východnej Európe.

Desaťročie skrytej kampane CIA v Afganistane pomocou fanatických mudžahídskych teroristov verbovaných väčšinou saudským spolupracovníkom CIA, menom Usáma bin Ládin spôsobilo Sovietskemu zväzu niečo, čo Zbigniew Brzezinski, poradca pre národnú bezpečnosť prezidenta Cartera, neskôr nazval „ruským Vietnamom“.

Následne vydal prezident George H. W. Bush v roku 1989 rozkaz na začatie totálneho prebratia a drancovania národného bohatstva najväčšej a najstrategickejšej časti ZSSR, bývalej komunistickej Ruskej federácie. Po ukrajinskom vyhlásení nezávislosti od ZSSR v auguste 1991 rýchlo nasledoval samotný zánik Sovietskeho zväzu. Štátne ropné a plynárenské spoločnosti, kľúčové suroviny ako nikel, hliník a sovietske zbrojné spoločnosti so špičkovou technológiou boli primárnymi cieľmi rabovania vybraných obchodných záujmov zo Západu v spolupráci s vnútornými spojencami.

Vtedy sa George H. W. Bush už ako prezident rozhodol vyťažiť čo najviac z výrazne oslabenej Ruskej federácie. Bush a CIA sieť západných bankárov, amerických vládnych úradníkov a MMF pod vedením USA spolu so skupinou mladých ekonómov z Harvardovej univerzity – prezývaných harvardskí chlapci, ktorých do Ruska pritiahol George Soros – začali v jednom šíku so skorumpovanou sieťou zradcov KGB jednu z najväčších zločineckých operácií rabovania v histórii.

Zmätení ruskí občania, ktorí boli znechutení rokmi sovietskej kontroly a biednym zlepšovaním ich každodenného života od čias pokusov „perestrojky“ Michaila Gorbačova o reformu sovietskeho systému, sa naivne a s veľkou nádejou obrátili na Západ, predovšetkým na Wall Street a Washington.

V roku 1987 Gorbačov povolil sovietskym občanom vlastniť doláre v čoraz zúfalejšej snahe upokojiť rastúce sociálne nepokoje podmienené zhoršujúcou sa sovietskou ekonomikou. Obrovský čierny trh s dolármi okamžite vzrástol a rubeľ  sa na území Sovietskeho zväzu stal de facto bezcenným. Rusi, ktorí mali zakázané cestovať na Západ, boli živení ilúziou, že všetko v Amerike bolo „väčšie a lepšie“. Utajované zakázané krátkovlnné vysielanie rádia Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov – Rádia Slobodná Európa/Rádia Sloboda – z Mníchova – kŕmilo ľudí týmito ilúziami amerického kapitalistického raja.

Väčšina Rusov verila, že  už nemôže byť nič horšie než život v sovietskom komunizme s neustálym nedostatkom tovaru v obchodoch, nekonečnými frontami a deficitom základného tovaru, nieto ešte luxusného tovaru. Čoskoro si však uvedomili, že sa nesmierne mýlili. Skutočný úpadok každodenného života väčšiny Rusov nastal v čase, keď Jeľcinov klan a jeho západní spolupracovníci pristúpili k drancovaniu krajiny po zrušení komunistického štátu v priebehu 90. rokov. Dôchodky neboli vyplatené a zdravotné poistenie i väčšina štátnej podpory náhle zanikli, ako aj detské jasle pre pracujúce matky.

Útok Bushovej vlády na postkomunistickú Ruskú federáciu, prezývaný „Operácia Hammer“ (Kladivo), mal štyri odlišné tajné prvky: 
 

1.     CIA tajne financovala prevrat generálov proti sovietskemu vodcovi Michailovi Gorbačovi v auguste 1991; 

2.     použili ich tajnú finančnú vojnovú pokladnicu na destabilizovanie rubľa; 

3.     využili skorumpovaných úradníkov Ruskej národnej banky Gosbank, aby zorganizovali krádež oficiálnych zlatých rezerv krajiny; 

4.     začali systematické prevzatie strategických energetických 

i surovinových zdrojov a technologicky vyspelých štátnych odvetví zbrojného  priemyslu v Sovietskom zväze prostredníctvom riadenia privatizačných operácií diktovaných MMF a uskutočňovaných Jeľcinovým ministrom financií Jegorom Gajdarom. Gajdar pracoval spolčený s harvardským Jeffreym Sachsom a ďalšími priateľmi miliardárskeho špekulanta na investičných fondoch Georgea Sorosa.

Bushova operácia Hammer použila odhadom desiatky miliárd dolárov z nezákonných fondov. Fondov, ktoré neschválil Kongres Spojených štátov, aby zvrhla Sovietsky zväz. Fondy údajne pochádzali z tajnej vojnovej zásoby CIA nepriznaného zlata, ktoré zhabali Japonsku po druhej svetovej vojne. Táto Japoncami ulúpená vojnová korisť bola ukrytá z dôvodu bezpečnosti na Japoncami obsadených Filipínach v období rokov 1942 – 1945. Zlato bolo ukryté na rozkaz cisára Hirohita v prípade, že Japonsko vo vojne prehrá.

Niekedy počas sedemdesiatych rokov objavil filipínsky prezident Ferdinand Marcos, formálny washingtonský zdroj a diktátor, ktorý vládol železnou rukou od roku 1972 do roku 1986, niektoré tajné lokality, kde japonský cisár Hirohito ukryl ukradnuté zlato počas vojny. Bolo to zlato odcudzené z Číny, Kórey, Filipín, Indonézie a iných krajín, ktoré okupovalo cisárske Japonsko. Marcosovu opatrnosť jednoducho ovládla chamtivosť.

Japonská armáda schovala hromady ukradnutého zlata v jaskyniach a hlbokých podzemných miestach na ostrovoch. Marcos objavil časť pokladu, privlastnil si ho a uložil ho, resp. hotovosť z predaja zlata na trhu umiestnil do vybraných diskrétnych švajčiarskych bánk. Chyby sa dopustil, keď použil miliardára Adnana Khashoggiho, spolupracovníka CIA a saudského obchodníka so zbraňami, ktorý mu pomohol predať zlato na trhu. V roku 1986 si CIA uvedomila, čo Marcos uskutočňoval pomocou jej zdroja – Khashoggiho a iných – a rozhodla sa pre iné využitie Marcosovho zlata, a teda, použiť ho ako záruku pre vystavenie západných cenných papierov v hodnote desiatok miliárd dolárov, ktoré ponúkli na výkup ruských štátnych klenotov.

Marcos bol vyhnaný z úradu počas puču uskutočneného prostredníctvom CIA, ktoré využilo novovzniknutú NED ako krytie na prevod miliónov dolárov na konto Marcosovho súpera Corazona Aquinoa a organizovanie masových pouličných demonštrácií. Washington tiež použil miestnu organizáciu, ktorú vytvorila CIA – Národné občianske hnutie za slobodné voľby (z angl. National Citizens Movement for Free Elections) a prizval legitímny odborový zväz demokratickej opozície proti Marcosovej diktatúre. Aquino, ktorý nebol ani zďaleka kandidátom ľudu, pochádzal z jednej z najbohatších filipínskych oligarchistických rodín, ktorá vlastnila obrovské plantáže s cukrovou trstinou. To bolo zárukou, že Aquino našiel vo Washingtone podporu.