GABČÍKOVO OPÄŤ SLOVENSKÉ?

Prvým je fakt, že Slovenské elektrárne a jej majoritný vlastník Enel štátu odmietajú poskytovať údaje a informácie, umožňujúce zistiť, do akej miery je rozdeľovanie zisku z vodnej elektrárne spravodlivé alebo nespravodlivé pre štát. Druhým dôvodom je podľa Fica ignorovanie zmluvného záväzku, podľa ktorého sú Slovenské elektrárne povinné plniť plány rekonštrukcie a generálnych opráv vodnej elektrárne. Tretím dôvodom je to, že Enel neplatí päť miliónov eur ročne Vodohospodárskej výstavbe na údržbu vodného diela, čím opäť porušuje zmluvu.

Bazárový výpredaj

Genéza nevýhodného prenájmu gabčíkovskej elektrárne spadá do obdobia škandalóznych privatizácií prvej a druhej Dzurindovej vlády, keď sa za bazárové ceny rozpredával majetok štátu. Už v júni 2002 predložil vtedajší minister hospodárstva Ľubomír Harach vláde na schválenie projekt privatizácie Slovenských elektrární (SE), v ktorom nebola zahrnutá vodná elektráreň VD Gabčíkovo.

Komisia pre privatizáciu Slovenských elektrární v septembri 2004 akceptovala ponuku talianskeho Enelu, ktorý za 66 percent akcií podniku ponúkol cenu 839 miliónov eur. O dva mesiace v tom istom roku vláda Mikuláša Dzurindu schválila transakčné dokumenty o privatizácii SE a čoskoro prišlo k podpisu zmluvy, ktorú za Enel podpísal riaditeľ Paolo Scaroni a za SR minister hospodárstva Pavol Rusko.

Chronológia privatizačnej praxe pri rozpredávaní rodinného striebra nie je natoľko zaujímavá, ako sú interesantné privatizačné podmienky a nízke ceny, za aké sa predávalo v časoch vládnutia nerozlučnej dvojice Dzurinda a Mikloš. Vrcholom šialenstva bolo, keď štátny podnik Vodohospodárska výstavba podpísal so Slovenskými elektrárňami zmluvu o prevádzke VEG, ktorá umožnila SE na obdobie tridsať rokov získať 35 percent príjmov z výroby a predaja elektrickej energie najväčšej vodnej elektrárne na Slovensku.

Väčšinový vlastník Slovenských elektrární Enel tak dostával okrem výnosu z balíka 66 percent akcií SE aj nemalý podiel z prevádzkovania gabčíkovskej elektrárne. V čase, keď mala mať Slovenská republika z vodného diela na Dunaji po dostavbe elektrárne stopercentný zisk, sa vzdala 35-percentného podielu z výnosu elektrárne, ktorej osem turbín má ročnú kapacitu 720 megawathodín elektrickej energie. Z prevádzkovania vodnej elektrárne Gabčíkovo tak Enel dokopy zinkasoval 340 miliónov eur. Bol to dar Dzurindovej vlády zahraničnej firme.

Privatizačné výčiny

Samotná zmluva o prenájme VEG bola právne spochybniteľná už v čase jej parafovania. Podľa právnej analýzy bola táto zmluva v rozpore s medzinárodnou zmluvou z roku 1977 medzi Československom a Maďarskom o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros.

Okrem toho, v roku 2007 podal Úrad verejného obstarávania na podnet Generálnej prokuratúry žalobu pre porušenie niektorých ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, ku ktorým prišlo v prípade uzatvorenia zmluvy o prenájme vodnej elektrárne Gabčíkovo. Podľa návrhu ÚVO by inkriminovaná zmluva mala byť neplatná, súdy však v spore o tejto záležitosti doteraz nerozhodli.

Je na Slovensku ešte čosi nepredajné? Hovorilo sa, že Vysoké Tatry a Gabčíkovo nemožno predať ani prenajať, hoci exprezident Kováč ešte ako minister financií v ponovembrovej vláde chcel kupčiť s Tatrami v USA. Staviteľ monumentálneho vodného diela pre tretie tisícročie Július Binder svojho času v interview pre Extra plus vyslovil temné obavy, že gabčíkovská elektráreň je veľkým lákadlom pre zahraničných investorov a nikto nevie, ako ďaleko je od absurdných predstáv k činom. Bolo to ešte pred rozhodnutím vlády Mikuláša Dzurindu o privatizácii Slovenských elektrární a o absurdných predstavách prenájmu VEG zahraničnému investorovi sa nikomu na Slovensku ani nesnívalo.

Veľa nám nezostalo

Július Binder si pre Gabčíkovo užil doma aj u našich južných susedov osočovania a urážok vrchovato: na meno mu nevedela prísť domáca zelená loby na čele s Mikulášom Hubom a v maďarských kostoloch rozličných cirkví sa strašilo peklom, Nagymarosom a Binderom. Keď tento náš popredný vodohospodár uskutočnil rozbor slovenskej vodnej energetiky, prišiel k záveru, že najmä vodná energetika by sa nemala nikdy predávať, pretože jej výroba je ekologická, nízko nákladová, vysoko zisková a ročne vyrába viac ako päť miliárd kilowathodín elektrickej energie.

Dzurindova vláda po privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu odmietala kritiku vtedajšej opozície argumentom, že Slovensko má 20 miliárd korún príjmov z dividend. Pritom však zamlčala fakt, že sme mohli mať zisk 40 miliárd, keby sme plyn neboli lacno predali. O privatizácii elektrární to platí rovnako.

Nevedno, čo odhalila nedávna policajná razia v Slovenských elektrárňach 16. decembra minulého roku. V každom prípade je to signál, že v privatizačných praktikách pravicových vlád bolo čosi nečisté a nezákonné.

Z prevádzkovania vodnej elektrárne Gabčíkovo tak Enel dokopy zinkasoval 340 miliónov eur. Bol to dar Dzurindovej vlády zahraničnej firme.

Podľa premiéra Roberta Fica „ktokoľvek sa pozrie na čísla pri privatizácii SE, musí vidieť, že je to podvod ako hrom. Netreba brániť orgánom činným v trestnom konaní, aby zistili, aká bola skutočná pravda, či tá cena bola podhodnotená, ako to bolo s prehodnotením majetku SE, ako to bolo so samotnou vodnou elektrárňou Gabčíkovo, ktorá bola darovaná talianskej spoločnosti Enel, ako je to s peniazmi, ako je to s informáciami, kto sa na čom podieľal“.

Mnohým Slovákom pripadá smiešne, keď sa hovorí o Slovenskom plynárenskom priemysle, hoci nie je slovenský, keď sa hovorí o Slovnafte, hoci je maďarsko-americký, keď hovoríme o Slovenskej sporiteľni, hoci patrí viedenskej skupine Erste Group, smiešne je hovoriť o Slovenských elektrárňach, keď sú talianske, atď. Veľa toho nám už nezostalo. Akurát Vysoké Tatry a zrejme po dlhšom čase aj elektráreň Gabčíkovo, ak veci postavíme z hlavy opäť na nohy.