GENERÁL VESTENICKÝ: ZÁPAD VEDENÝ ANGLOSASKÝMI ELITAMI PREHRAL!

Akú bezpečnostnú atmosféru vytvorili v Slovenskej republike liberálne živly, keď stúpenci nimi pretláčaných spôsobov propagandy a politického súperenia poľujú na predsedu vlády, podporovaného väčšinou občanov, ako na škodnú v poľovníckom revíri?! Vražedný útok na premiéra Roberta Fica nie je len útok na jeho osobu. Je to sprostý a surový atentát, ktorého cieľom je zničenie nášho štátu v záujme pochybných ideológií. Až do pokusu o vraždu prvého muža v štáte sa prepracovalo to, čo sa dnes nazýva politická opozícia. Do takého stavu rozvracania štátu a princípov jeho existencie doviedli povedomie časti obyvateľstva tí politici a masmediálni redaktori, ktorí sa v boji o moc opierali, alebo jednoducho slúžili a slúžia sorosovským liberálom a ich štruktúram. Dnes, keď sú postavení zoči-voči vražednému skutku, odhaľujúcemu následky ich agitačných postupov, sa tvária zdesene a pohoršene. Toto je však len pokrytectvo maskujúce ich ciele. A priamo na ich adresu hovorím: Ak ste naozaj zdesení, potom rozhodne otočte kormidlo svojich devastačných postupov a radšej z politiky odíďte, lebo neviete, čo robíte, čomu slúžite a kam ľudí vediete. Vedome manipulujete davom, ale na koniec diania, ktoré vyvolávate, nedovidíte. O podobné technológie získania a udržania štátnej moci sa opierali tí, ktorí sú dnes ešte pri moci na Ukrajine i tí, ktorí im radili i z našej republiky a ďalej všemožne pomáhajú.

Avantúry Washingtonu

Romantickejšie povahy možno budú moje postoje hodnotiť ako pravdu skresľujúce a zaujaté tvrdenia. Ale oprávnenosť takého hodnotenia je len zdanlivá. Pripomeňme si aspoň časť tých nekonečných hrôz počnúc od vietnamskej vojny cez bombardovanie Laosu, prevrat v Chile, vojnu v Juhoslávii. Alebo, čo všetko už vyšlo najavo o príčinách vyvolania vojny a vpádu Američanov do Iraku, ich invázii do Afganistanu a úteku z neho, útokoch na Líbyu či vyprovokovaní Arabskej jari, do krajnosti vystupňovaných rozporoch so Severnou Kóreou a množstve ďalších nátlakov na zvrchované štáty, ktorých sa Spojené štáty dopustili. Do vyvolaných konfliktov radi vťahovali svojich vazalov, aby vytvorili predstavu širokej podpory vlastných egocentrických avantúr. Sú ochotní rešpektovať len takú silu, ktorá ich donúti k ústupkom. Obrazne povedané, pokiaľ nedostanú kladivom medzi parohy, sú v presadzovaní svojich záujmov arogantní a bezohľadní. Ich dennou politickou zbraňou je vierolomnosť, prekrúcanie zmyslu slova, lesť, lož a klam. Neprekonateľne sa oháňajú slovom demokracia. Prax však ukazuje, že im vyhovuje len taká demokracia, ktorá je ovládaná masmédiami, a tie zas ich peniazmi. Jediným Bohom západných elít je zlaté teľa, v ktorého záujme páchajú akékoľvek zlo. Aj naši liberáli sa dali do služieb tohto teľaťa a bezočivo ho nanucujú obyvateľstvu Slovenskej republiky. Zamyslime sa, komu tak asi prospievajú ich postupy. Slovenský národ to, podľa mňa, veru nie je.

Takto sa dostávame až k zástupnej vojne Západu s Ruskou federáciou (RF), ktorej bojiská sú na Ukrajine a objekty teroristických útokov v Rusku, či k pokusom vydierať Čínu v súvislosti s Taiwanom, alebo k Bezpečnostnou radou OSN potvrdenému popieraniu základných práv palestínskeho obyvateľstva zo strany Izraela, ktorý je, akože ináč, podporovaný štátnou mocou USA. Kto je teda zástanca mierového spolunažívania štátov vo svete a kto sa snaží klamať svet s cieľom vlastného koristenia? Ja si myslím, že je to Západ pod kuratelou Anglosasov, ktorí každú získanú technologickú prevahu vždy obracali na svoj egocentrický prospech.

Úskoky propagandy

O vojenskom konflikte na Ukrajine sa píše mnoho. Tak sa pozrime na ťažko skúšanú Ukrajinu aj z iného, než mainstreamom a našou opozíciou vnucovaného stanoviska. Domáci a prozápadní analytici sa väčšinou sústreďujú na obviňovanie Ruska, velebenie USA a zdanlivo chvályhodne všetci hľadajú a navrhujú možnosti ukončenia konfliktu. Popri tom propagandou do krajnosti zneužívajú ľudské emócie, tendenciu ľudí veriť masmédiám a rýchlo zabúdať na udalosti minulé natoľko, že smerovanie ich priazne je možné meniť až do protichodnosti. Preto teraz už neberú do úvahy, prečo, s akým cieľom a akým spôsobom bol celý konflikt na Ukrajine vyvolaný, (nie, že vznikol) a čím bol motivovaný. Tvrdím, že bol zámerne vyvolaný na funkčné znemožnenie RF, aby sa jej odoprela cesta samostatného, bezpečného rozvoja a celé jej územie sa dostalo pod anglosaskú okupačnú správu, čo by ich elitám umožnilo drancovanie aj v ruských priestoroch.

RF sa dlho, prakticky až do 16. decembra 2021, s výnimkou svojho vojenského zásahu v Sýrii na pozvanie jej vlády v r. 2015, veľmi ústupčivo správala k úskočným a postupným krokom Západu proti jej bezpečnosti. Až v tento pamätný deň doručila RF vedeniu NATO a jeho členských štátov požiadavku na zaručenie svojej bezpečnosti, kde okrem iného rámcovo navrhovala stiahnuť hranice NATO s RF na líniu z roku 1997, zdržanie sa jeho vojenských aktivít na Ukrajine, v štátoch východnej Európy, na Kaukaze a v Strednej Ázii. Pričom jadrové zbrane zmluvných strán mali byť rozmiestnené iba na vlastnom území. 

Pokus o puč

Div sa svet, týždeň pred začiatkom rokovaní o tejto požiadavke, hneď 2. januára 2022, vzbĺkol pokus o štátny prevrat v Kazachstane. Hodnotím, že to nebola náhodná zhoda okolností. Chceli tak ukázať RF jej bezmocnosť voči deštruktívnym napätiam v bývalých republikách Sovietskeho zväzu (ZSSR) a zosmiešniť jej požiadavky v takej situácii. Na žiadosť miestnej vlády bol pokus o puč potlačený kolektívnymi silami Spoločenstva nezávislých štátov na čele s ruskými výsadkármi, ktorí sa po splnení úlohy stihli vrátiť do domácich posádok skôr, než sa skončili rokovania o požiadavke nastolenej RF. NATO tak nedostalo príležitosť obviniť RF ani z vojenskej rozpínavosti. Dá sa povedať, že pokus o prevrat v Kazachstane bol pre RF arogantnou výstrahou a zároveň vydieračským nátlakom zo strany NATO, aby sa požiadavky na zaručenie svojej bezpečnosti zriekla. Masmédiá ju dokonca označili za opovážlivé ultimátum. Pred riadiacimi štruktúrami RF však neúprosne svietil výstražný maják z 22. júna 1941, keď Hitlerova mašinéria napadla ZSSR. Pozri obrázok č. 1.

Obr. č. 1: Porovnanie čiary nástupu Hitlerovských vojsk proti ZSSR v r. 1941 s rozhraním NATO – RF v roku 2022.

Keď si uvedomíme, že hitlerovcom sa za päť mesiacov podarilo prebiť na vzdialenosť 16 km od Moskvy s vtedajšími zbraňami, čo by nasledovalo dnes s raketami, nadzvukovým letectvom a, nedaj Bože, s atómovými hlavicami. Veď pod záštitou Francúzska a Nemecka, ako to priznala bývalá nemecká kancelárka Merkelová, vytvárali sa na Ukrajine v rámci Minských dohôd vhodné podmienky a výhodné vojenské pozície na vojnu s RF. Dávno pred vstupom Fínska a Švédska do NATO boli na území Poľska a Rumunska, v priestore Redzikowo a Deveselu, vybudované palebné postavenia pre prostriedky americkej protiraketovej obrany. Zariadenia však môžu byť využité aj na odpálenie povestných protizemných krídlatých striel Tomahawk vo verzii nielen s konvenčnou, ale aj jadrovou hlavicou. Kam až by mohli doletieť zmienené strely z uvedených základní a prípadne z okolia ukrajinského Charkova, ukazuje obrázok č. 2.

Obr. č. 2: Možný dosah rakiet Tomahawk.

Kto je teda skutočný agresor?

A to netreba poukazovať na ďalší zbrojný materiál Západu, keď už tento lieta ďaleko za Moskvu. Ak pripustíme rozmiestnenie podobných prostriedkov aj na území takých členských štátov NATO, ako je Turecko a teraz už aj Fínsko, obr. č. 3, tak sa situácia ešte zhorší. V ich dosahu bude aj vojenský kozmodróm Pleseck, severooceánske loďstvo, priestory Uralu, o ktorých mohol Hitler iba snívať, raketový polygón Kapustin Jar, ba dokonca už z Gagarinových čias známy kozmodróm Bajkonur. Všetci vedia, že bez kozmodrómov sa nedostanú na obežné dráhy satelity a bez satelitov bude mať každé moderné vojenstvo mimoriadne problémy.

Obr. č. 3: Možný dosah rakiet Tomahawk z územia Fínska a Turecka.

Takáto ilustrácia nám ponúka jednoduchú odpoveď na otázku, či bola RF oprávnená cítiť sa v ohrození a žiadať zmluvné záruky svojej bezpečnosti. Kto je teda skutočný agresor a kto bol dotlačený k opatreniam nevyhnutnej sebaobrany? Racionálne uvažujúci človek ľahko posúdi fakty a sám nájde odpoveď.

Môžeme konštatovať, že koncom roka 2021 už RF mala k dispozícii nadostač modernej, Západ odstrašujúcej výzbroje. Mohla sa pustiť cestou vynútenia si stavu, ktorý žiaduce bezpečnostné istoty poskytne. Štátne vedenie dalo priestor vojakom. Spustilo vojenskú špeciálnu operáciu (VŠO) s cieľom demilitarizovať a denacifikovať Ukrajinu, ktorá sa po prevrate v r. 2014, menovite po nástupe k moci prezidentov Porošenka a Zelenského, stavala k RF a k ruskému etniku čoraz agresívnejšie. Všemožným násilím i vojenskou silou likvidovali po rusky hovoriace obyvateľstvo a doslova šovinisticky fašizovali celú spoločnosť. Početnými obštrukciami obmedzovali pravoslávnu cirkev. Spustená VŠO nadobudla rýchly spád. Do troch týždňov sa do ohrozenia dostal samotný Kyjev, ako ukazuje obr. č. 4.

Obr. č. 4: Ohrozenie Kyjeva na začiatku VŠO.

Rýchly postup ruských vojsk bol však politickým vedením štátu zastavený na dôkaz prejavu dobrej vôle a ochoty rokovať. V Istanbule vznikol náčrt dohody predbežne odsúhlasený oboma zainteresovanými stranami. Z pohľadu propagandy a informačnej vojny boli prezentované ciele demilitarizácia a denacifikácia prijateľné pre obe strany.

S jedlom rastie chuť

Lenže po bleskovej návšteve vtedajšieho britského premiéra Borisa Johnsona v Kyjeve sa všetko zvrtlo. Ukrajinská strana odrazu zavrhla svoje vlastné návrhy. Pôvodné výsledky rokovaní boli odložené a s narušenou dôverou sa začali hľadať nové cesty. Z ďalších nastoľovaných návrhov na vyriešenie prebiehajúceho konfliktu na Ukrajine získal pozornosť i autoritu návrh Číny. Pozri obr. č. 5.

Obr. č. 5: Grafický náčrt pôvodného čínskeho návrhu na riešenie ukrajinského konfliktu.

Ale ani tento návrh neriešil kľúčové problémy aktuálnej potreby bezpečnosti RF, spočívajúce v tesnom prstenci NATO-vských základní okolo nej. Skôr vytváral len organizačné podmienky a predpoklady, pričom definitívne riešenia odsúval do budúcich čias. Lenže rokovaniami ruské vojská stratili čas i tempo. Vznikol vnútorný rozpor medzi vojakmi a politikmi. Západ a ukrajinská strana získali čas na preskupenie, sústredenie síl a prostriedkov z pasívnych na aktívne úseky frontu, dovoz materiálu, formovanie a výcvik záloh. Rusi stratili iniciatívu. Boli donútení ku globálnemu ústupu. Zmenili stratégiu, prešli k defenzívnej činnosti a postupne začali zintenzívňovať výberové ničenie infraštruktúry Ukrajiny. Vystupňovala sa informačná vojna na medzinárodnej scéne o svetovú verejnú mienku, ktorá však proti vôli Západu napomohla rozvoju proruských vzťahov. Posilnila pozície štátov BRICS-u a spevnila vzťahy prinajmenšom Ruska, Číny, Iránu, arabského sveta a Turecka. Žiaľ, Západ ruskú diplomatickú ústretovosť a stratu iniciatívy ruských vojsk, ktoré v dôsledku zmarených rokovaní prešli do vynúteného ústupu, považoval za slabosť. A ako to už býva, s jedlom rastie chuť. Keďže Rusi ustúpili, Ukrajina v NATO-vskom područí začala pripravovať ofenzívu. Z vyjadrenia generálneho tajomníka Stoltenberga v časoch jej prípravy vyplýva, že podľa štandardov NATO vycvičili ďalších deväť ukrajinských brigád, dodali Ukrajine vyše 1500 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov (BVP a OT), 230 tankov a masu munície. Z dôvodu drvivej prevahy ruskej protilietadlovej obrany a slabosti vlastného letectva zaútočili bez leteckej podpory.

Ofenzíva skrachovala

To sa vypomstilo. Hlavné sily útočných zoskupení boli rozbité. NATO-vská bojová technika vrátane tankov Leopard 2 a US BVP Bradley nenaplnila očakávania. Útočné zoskupenia uviazli na predsunutých postaveniach pred hlavným pásmom obrany ruských vojsk. Na pár úsekoch síce spočiatku prenikli do hĺbky 4-7 km, ale aj to sa napokon museli vrátiť do východiskových priestorov. Ofenzíva skrachovala napriek podivnému časovému prepojeniu jej počiatočnej etapy s Prigožinovou vzburou v ruskej operačnej zostave. Svojimi obrovskými a zbytočnými stratami vystupňovala domáce problémy, spochybnila dôveryhodnosť domácich mocenských štruktúr. Vyčerpala dovezené zásoby a už aj tak obmedzené domáce materiálne, energetické zdroje. Ruským vedením zvolený zámer asymetrickou stratégiou kompromitovať, vyčerpať, zablokovať zahraničnú podporu a palebne ničiť domáce zdroje prináša svoje výsledky. Poskytovaná zahraničná finančná pomoc bez skončenia konfliktu je riešenie len dočasné. Pričom podmienky z ruskej strany na nové rokovania sa po vierolomných obštrukčných vstupoch Západu podstatne pritvrdzujú.

Pravda je, že Rusko síce postupne likvidovalo ukrajinskú infraštruktúru, ale aj samo znášalo ťažké údery. Pripomeňme si zablokovanie 300 mld. USD ruských aktív v zahraničných bankách, zničenie vlajkovej lode Čiernomorskej flotily krížnika Moskva, útoky na Krymský most, zničenie dvoch lietadiel AVACS, vzburu Vagnerovcov (Prigožin), ale aj krach misie LUNA 25, neschopnosť dôsledne presadiť a vynútiť splnenie zmluvy s OSN o obilí. Museli reorganizovať armádne štruktúry. Aj v hlbšom tyle, vo vzdialenosti 600 až 1200 km od čiary dotyku vojsk, ich zasiahli teroristické útoky a dronové údery kyjevského režimu. Vyriešili si však mnohé vnútorné politické, ekonomické i vojenské problémy, ktoré by inak driemali a oslabovali štát. Vyšlo z konfliktu posilnené.

Rozklad morálky

S Ukrajinou ako štátom je to podstatne horšie. Negatívne následky vojny sú systémové. Majú rozbitý energetický i dopravný systém, zničením obmedzené výrobné kapacity. Nastal úpadok poľnohospodárskej produkcie, vyhrotenie vnútorných národnostných rozporov, rozklad morálky a nárast korupcie vládnych štruktúr. Vystupňoval sa konflikt záujmov vláda – občan – armáda. Sú vyčerpané domáce ľudské i materiálne zdroje a v plnej nahote sa odhaľuje jej absolútna závislosť od zahraničia, ktorá ohrozuje existenciu štátu. Čo sa týka mierových rokovaní, tak postoje EÚ a NATO sú v podstate mimo hry, pretože sú voči RF ignorantské, nekonštruktívne a arogantné. Ich dnešné nabádania na mierotvorné rokovania k riešeniu ukrajinského konfliktu sú očividne len chytráckym zámerom, ako získať čas na obnovenie vyčerpaných síl a zdrojov. Po nedávnej návšteve prezidenta RF Vladimira V. Putina v Číne sa dá očakávať, že Čína a štáty mohutnejúceho spoločenstva BRICS nepodporia rokovania iniciované západnými politikmi k riešeniu situácie na Ukrajine bez Ruska, ktoré pripravujú v Ženeve na 15. – 16. júna 2024.

Ak mám hodnotiť dosiahnutý stav, tak po analýze faktov konštatujem, že Rusko túto zástupnú vojnu so Západom na Ukrajine vyhralo. Západ vedený anglosaskými elitami prehral a stráca svoj pôvodný vplyv i ďalšie príležitosti. Finančná pomoc Ukrajine má význam len dočasný a jej návratnosť pre Západ je rozbiehajúcimi sa udalosťami spochybniteľná. Ukrajina nepotrebuje zbrane ani muníciu. Ukrajina potrebuje, aby sa konečne národ, jej občania postavili na obranu svojich záujmov a chopili sa moci sami, bez natískanej pomoci Západu, nedali si diktovať riešenia pohrobkami odvolanej americkej predstaviteľky Victorie Nullandovej a jej poskokmi. Mierová cesta von zo štátnej krízy sa objaví veľmi rýchlo. Rovnako rýchlo sa vyrieši aj napätie medzi Ruskom a NATO, ak Západ začne konštruktívne a s empatiou rokovať o požiadavkách RF z decembra 2021.

Autor Ing. Generálmajor v.v. Emil Vestenický je podpredseda politickej strany Práca slovenského národa