KOĽKO ATENTÁTOV EŠTE POTREBUJETE?

Skutočnosť, že médiá majú na nálady v spoločnosti väčší vplyv ako samotné rozhodnutia politikov, je dokonale spečatená skúsenosťou. Repetitívne predkladanie informácií o zlodejoch, mafii, zneužívaní trestného práva, únose právneho štátu či príchode normalizácie je veľmi efektívne. Avšak spojenie médií s politikmi už funguje ako pomyselná zbraň hromadného ničenia.

„Nesúhlasím s politikou vlády,“ zaznelo krátko po májovom atentáte na premiéra. „Veď sú likvidované masmédiá! Prečo RTVS je napádaná?“ pýtal sa muž z uniknutého videa, ktoré prebrali aj médiá hlavného prúdu. „Mazák je prečo vyhodený z funkcie?“

Aj napriek spontánne vysloveným vetám atentátnika sa našli jedinci ochotní sadnúť na lep Michalovi Šimečkovi, ktorý sa hneď dôrazne ohradil voči myšlienke prepojenia Juraja Cintulu na Progresívne Slovensko. „Jednoznačne odmietame, že by bol členom nášho hnutia. Neexistuje ani vôbec žiadne iné jeho prepojenie na našu stranu alebo našich členov,“ vyhlásil vtedy predseda PS. S nebotyčnou ignoranciou pritom vytesnil existenciu virálnych záberov, ktoré dokumentujú aktívnu účasť atentátnika na protestoch PS. Úvahy o tom, či ide o „osamelého vlka“, alebo koncový článok organizovanej skupiny, nechajme na OČTK.

Položme si však otázku, kto masíroval spoločnosť témami likvidácie masmédií, útokov na RTVS či odvolania Jána Mazáka z funkcie predsedu Súdnej rady SR. Neboli to náhodou aktivisti, ktorí sa pod vlajkou Progresívneho Slovenska stretávali a naďalej stretávajú na protivládnych protestoch? A kto v svojom spravodajstve dával nemiestny priestor práve protestom PS? Nie náhodou bývalá RTVS, ktorá bola jedným z hlavných bodov ich menu? Nehovoriac o veľkorysej stopáži určenej členom a lídrom opozičných strán v televíznych novinách, ktoré navodzovali a doteraz navodzujú dojem, že pre občana nie je dôležité to, čo hovorí predstaviteľ vlády, ale to, čím ho hypnotizuje opozičný politik.

Kauza Michala Kovačiča

Pre odkladanie riešenia témy RTVS sme mohli byť svedkami zúfalých predstavení dotknutých „ochotníkov v čiernom“, ktorí z javiska verejnoprávnej televízie presviedčali národ o mocenských chúťkach koalície ovládnuť informačné pole. Páskami prelepené ústa boli len komickým vyústením viac-menej úspešného pokusu o navodenie dojmu ublíženosti.

Celé to nápadne pripomína kauzu Michala Kovačiča. Ten v máji počas živého vysielania predhodil verejnosti a opozícii kosť v podobe interného sporu s vedením Markízy, ktoré podľa jeho slov už niekoľko mesiacov vyvíjalo tlak na podobu spravodajstva a diskusných relácií. „Za šesť rokov vysielania sa (Na telo) stalo najcitovanejšou a najsledovanejšou diskusiou na Slovensku. A nič na tom nezmenil ani pártýždňový bojkot dohodnutý koaličnými politikmi. Naopak, víťazilo v diváckom záujme aj bez nich. Preto by bolo logické, aby naše vedenie reláciu podporilo. Ono sa však, naopak, rozhodlo škrtať jeho epizódy,“ sťažoval sa Kovačič. Argumentoval aj v tom čase čerstvou novinárskou cenou, ktorú získal za reláciu Na telo v kategórii Audiovizuálna žurnalistika – rozhovor a diskusia. Ďalším nominovaným bol Michal Havran s projektom Európska kaviareň: Bratislava (RTVS) a napokon tím tvorený Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou (dnes europoslankyňou PS), Laurou Kellö Kalinskou (Aktuality), Matejom Makovickým, Andreou Horečnou, Martinou Kubániovou a Romanom Samotným s reláciou Silná zostavu: Ako sa žije matkám na Slovensku? (RTVS).

A kto získal novinársku cenu v rovnakej kategórii za rok 2022? Silná zostava venovaná téme života transrodových ľudí na Slovensku, tú scenáristicky pripravil človek, ktorého meno už zaznelo, a to bývalý majiteľ Teplárne Roman Samotný.

Úloha rukojemníka

RTVS bola na vlastné nominácie za rok 2023 patrične hrdá. „Na novinársku cenu nemá RTVS v investigatíve z televízií konkurenta,“ písalo sa v máji na stránkach televízie. V kategórii venovanej investigatívnej žurnalistike v audiovizuálnom médiu totiž získala všetky tri nominácie. Víťazom sa stal príspevok Jozefa Kubánka Kamery nad zlato.

V tejto súvislosti sa ponúka ďalšia otázka. Kto je vyhlasovateľom súťaže? Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation s partnermi ako Zastavme korupciu, Nadácia ESET, česká Nadace OSF, ktorú v deväťdesiatych rokoch založil George Soros, britské veľvyslanectvo či Veľvyslanectvo USA na Slovensku.

Popri piatich nomináciách na novinársku cenu pomohlo obhajobe značky RTVS aj sústavné mávanie výsledkami prieskumu agentúry Median SK, na základe ktorého bolo spravodajstvo RTVS vyhodnotené ako najobjektívnejšie.

Umiernené kroky vlády, ktorá pri téme verejnoprávnej televízie, rovnako ako pri novele trestného zákona, ochotne prijala úlohu rukojemníka a podvolila sa vydieračovi, nemali vplyv len na oddialenie prijatia zákona o STVR, ale aj na ďalšie umocňovanie naratívu o účelových zmenách a posilňovanie pozície Progresívneho Slovenska do takej miery, že sa to nemohlo nepodpísať na výsledku eurovolieb.

V letnom medziobdobí a pod dočasným riadením štatutára Igora Slaninu sa však v povahe spravodajstva STVR prakticky nič nezmenilo. Celý proces je naďalej nebezpečne pozvoľný.

Burcovanie proti ministerke kultúry

Opozícia síce neovláda pravidlá konštruktívnej kritiky, zato si však dokonale osvojila techniky manipulácie spoločnosti, v ktorých jej opäť výdatne napomáhajú vybrané médiá. Pozrime sa napríklad na protest PS a SaS proti Martine Šimkovičovej a Borisovi Suskovi, pre Šimkovičovú druhý v priebehu dvoch dní.

Bez ohľadu na májový atentát zúčastnení asi najčastejšie vykrikovali meno predsedu vlády. „Fico do Ruska!“ skandoval sfanatizovaný dav hneď v úvode. „Zbaľte si kufre, tiahnite zo Slovenska!“ zaznelo neskôr. „Mafia! Do basy!“ vinulo sa ako niť celým protestom. „To je normalizácia!“ kričala moderátorka Tormová.

Burcovanie verejnosti pre každé rozhodnutie vlády či nepredstaviteľný lynč ministerky kultúry za využitie kompetencií, ktoré predchádzajúcej garnitúre nikto nevyčítal, má na tričku predovšetkým Progresívne Slovensko. A práve strana podnecujúca koncentrovaný odpor voči konkrétnym predstaviteľom koalície dnes navrhuje zriadenie akejsi komisie na prešetrenie atentátu na Roberta Fica, v ktorej by mali mať zastúpenie členovia všetkých strán. Odhliadnuc od impotencie podobných komisií, ktoré nikdy nemôžu suplovať OČTK, je tento pokus o vlastnú očistu (zjavne inšpirovaný exministerkou spravodlivosti Kolíkovou) výsmechom každému, koho PS s chvostíkom SaS stavajú na