LIPŠICOV KONIEC

Úmysel vládnej koalície zrušiť špeciálnu prokuratúru – a tým aj ukončiť pôsobenie Daniela Lipšica vo funkcii jej šéfa – vzbudzoval aj v uplynulých týždňoch veľké vášne. Opozícia povzbudzovala svojich stúpencov, aby išli demonštrovať do ulíc a na námestia slovenských miest, kým mainstreamové médiá robili, čo mohli, aby týmto zhromaždeniam zaistili dostatočnú propagáciu vrátane šírenia čo najvyšších možných cifier ako odhadov počtu zúčastnených. Je predsa dlhodobo známe, že pokiaľ ide o boj proti Robertovi Ficovi a jeho vláde, tu sú opozičníci s mediálnym mainstreamom na jednej lodi.

Teoreticky by s opozičnými stranami, mediálnym mainstreamom a liberálnymi mimovládkami mal byť na jednej lodi aj Igor Matovič a jeho hnutie, najnovšie známe pod názvom Slovensko. Ale v praxi to nie je úplne tak, keďže trojica strán Progresívne Slovensko, SaS a KDH do organizovania protivládnych protestov matovičovcov ako svojich partnerov neprizvala. A tak Igor Matovič, samozrejme, naďalej kritizuje strany vládnej koalície a útočí na ne, tak ako to má vo zvyku a tak, ako je to dané jeho dlhodobým mentálnym nastavením. Ale musí tak robiť na vlastnú päsť – pričom tribúny opozičných protestov z toho tentoraz musí vynechať.

Toxický Naď

Objavili sa dokonca aj správy o tom, že na protestoch nie sú vítaní ani predstavitelia Demokratov na čele s Jaroslavom Naďom, známym jeho expresívnym vyjadrovaním o ľuďoch s opačným názorom, než aké zastáva on sám. Nuž, je možné, že aj samotní opoziční lídri si dobre uvedomujú, aká je osoba bývalého ministra obrany toxická a že rôzne jeho slovné výpady by potenciálne mohli ich protesty diskreditovať. Nehovoriac o tom, že vo verejnosti je ešte stále silné povedomie o tom, že Naď bol ešte donedávna oddaným služobníkom Matoviča a jeho hnutia v tzv. Hegero-Matovičovej vláde.

Treba si položiť otázku, či sú protesty proti rušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry a proti novele Trestného zákona ešte stále protestmi súvisiacimi s obavami časti verejnosti o stav nášho právneho štátu – alebo sa z nich už stalo niečo úplne iné. Akási opozično-liberálna pestrá zmes, kde okrem kritiky krokov vládnej koalície v oblasti právneho štátu zaznieva aj podpora LGBTI agendy, kritika ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej či údajných proruských sympatií na strane vlády. A aby sme nezabudli – neukazuje sa v priebehu týchto protestov aj ďalší ich pravdepodobný skutočný motív, ktorým vyzerá byť podpora prezidentskej kandidatúry bývalého ministra zahraničných vecí, tvrdého euroatlantistu Ivana Korčoka?

Kampaň v prospech Korčoka

Aj štátny tajomník ministerstva obrany Igor Melicher (Smer-SSD) komentoval opozičné protesty slovami, že ľudia síce veria, že na námestia chodia brániť právny štát, „no v skutočnosti chodia na predvolebné mítingy progresívneho kandidáta na prezidenta“. To, čo sa deje v posledných týždňoch na námestiach, je podľa Melicherových slov „vyrábanie prezidentského, progresívneho kandidáta, ktorého na námestiach z veľkej časti posväcujú ľudia, ktorí by inak len tak ľahko neprišli roztlieskavať straníckeho politika do boja o kreslo prezidenta“.

Položme si taktiež otázku, či nám súčasné protesty tak trochu nepripomínajú aj atmosféru protestov z roku 2018, ktoré nasledovali po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Isteže – tentoraz tu, našťastie, chýbal podobný násilný incident ako rozbuška. Takisto tentoraz nikto na demonštrujúcich občanov neposiela vodné delá ani proti nim nepoužíva slzný plyn, ako sme toho niekedy boli svedkami v prípade protestov proti krokom Hegero-Matovičovej vlády. Právo občanov vyjsť do ulíc a vyjadriť svoj názor tentoraz nebolo nijako spochybnené.

Nech je, ako chce, stále sa nezmenilo nič na tom, že vládna koalícia mieni presadiť zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry a tým aj koniec Daniela Lipšica na jeho čele. Protesty, ktoré sa do veľkej miery odkláňajú od svojho pôvodne deklarovaného cieľa, nemajú zatiaľ skutočný potenciál túto snahu vlády spochybniť a prekaziť. Predstavitelia koalície si za týchto okolností môžu spokojne povedať, že ide vlastne len o politickú kampaň v prospech Ivana Korčoka. A že preto určite nie je dôvod, aby sa ich zmýšľanie a konanie akokoľvek podriaďovalo heslám z nejakých politických mítingov, v ktorých ani prioritne o stav právneho štátu na Slovensku nejde.

Vlastne by sme sa vôbec nemohli čudovať, keby koaličných politikov protesty s takýmto obsahom a nastavením skôr utvrdili v ich úmysle skoncovať so špeciálnou prokuratúrou.

Hovorkyňa progresívcov

Pokiaľ ide o kritiku krokov vládnej koalície v oblasti právneho štátu, svoju pomocnú ruku k tomuto opozičnému snaženiu priložila aj pomaly dosluhujúca prezidentka Zuzana Čaputová. Dá sa konštatovať, že jej vystúpenie nemalo nič spoločné so snahou o nadstranícky a štátnický pohľad. Čaputová v ňom varovala pred nepredvídateľnými celospoločenskými škodami, ktoré by údajne mohlo spôsobiť schválenie novely Trestného zákona. Taktiež upozornila, že v súvislosti so snahou koalície urýchlene zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry existuje riziko, že množstvo spisov bude potrebné „zo dňa na deň“ prerozdeliť a tak vraj reálne hrozia prieťahy v dotknutých trestných konaniach.

Predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka sa po prejave hlavy štátu nadchýnal, ako vraj prezidentka precíznou argumentáciou potvrdila pripomienky jeho strany k novele Trestného zákona. Možno si ani neuvedomil, že týmto svojím vyhlásením len dal za pravdu všetkým, ktorí Zuzanu Čaputovú spájajú s opozíciou.

Robert Fico zase jej prejav okomentoval slovami, že bol politický, opozičný a farizejský a o samotnej Čaputovej vyhlásil, že nevystupovala ako hlava štátu, ale ako hovorkyňa Progresívneho Slovenska a opozície. Aj politický komentátor Eduard Chmelár sa v tejto súvislosti vyjadril, že prezidentkin prejav nevojde do dejín a ani nič neovplyvní. Podľa neho sa stane len baranidlom, ktoré „budú používať a zneužívať predstavitelia opozície na svojich demonštráciách“, prípadne to bude „prápor, ktorým budú mávať angažovaní, ale dezorientovaní úradníci v Bruseli“.

Ani opozičné protesty, ani nadpráca prezidentky nijako nezvrátili rozhodnutie vládnej koalície zrušiť špeciálnu prokuratúru a schváliť novelu Trestného zákona. Predstavitelia koalície majú stále v pomerne čerstvej pamäti, čo sa tu za uplynulých tri a pol roka dialo. Ako sa manipulovali trestné konania, ako sa zneužívali kajúcnici, ako zomierali ľudia vo väzbe. Na také udalosti a na taký úpadok právneho štátu, aký tu bol v uplynulých rokoch – do veľkej miery zásluhou činnosti prokurátorov na ÚŠP – sa skutočne len tak ľahko zabudnúť nedá. Zotrvanie na rozhodnutí zrušiť špeciálnu prokuratúru sa dá v tejto súvislosti označiť priamo za povinnosť vládnej koalície. Verme, že jej predstavitelia v tejto zásadnej veci neuhnú.