MARIÁN TKÁČ: VIETE, KTO SÚ ŠIMEČKOVCI?

Naozaj nikto nemôže za činy svojich predkov. A ani za to, ako ďaleko padlo jeho jablko od dedičného stromu po línii meča i praslice. Môj starý otec, dzedo Miľo, Michal Tkáč, ako vládny komisár rodnej Čičavy precestoval na jar 1942 celé Slovensko, aby mohol vtedajšieho ministra vnútra Šaňa Macha osobne požiadať o záchranu čičavských chudobných židov, Cigánov – dnes Rómov. Ľudskosť v ťažkých časoch.

Martin Šimečka, st., Jaroslav Hejzlar/TASR.

A čo zdedil predseda slovenských progresívcov Michal Šimečka po svojom dedovi Milanovi Šimečkovi? Poďme na to. Jeho starý otec Milan Šimečka vyštudoval filozofiu v Brne a prejavoval sa tam ako tvrdý stalinista. Pre svoj fanatický postoj bol medzi rovesníkmi – kam patril aj neskorší slávny európsky románopisec Milan Kundera – veľmi neobľúbený. Ako fanatický sliedič ľudí s iným zmýšľaním stal sa predlohou prvého Kunderovho románu Žert. Románu o tom, ako prostý vtip napísaný na pohľadnici v tamtej dobe spustil lavínu vyšetrovaní a represií stalinistickými nadšencami.

Zatiaľ čo Kundera emigroval do Francúzska, kde nedávno zomrel, Milana Šimečku poslala KSČ do Bratislavy vtĺkať Slovákom do hláv marxistické idey. Učil marxizmus-leninizmus na UK a aj na VŠMU. Verili by ste, že tam obvinil vtedy mladého Milana Lasicu, že rozložil organizáciu ČSM? Potom stavil na Dubčeka, za čo ho jeho vlastní súdruhovia po auguste 1968 prenasledovali a dokonca nakrátko aj väznili. A tak sa stal „disidentom“. A ako taký sa v roku 1989 votrel do VPN a čoskoro sa stal Havlovým poradcom.

 

Martin M. Šimečka, Jakub Kotian/TASR.

Tok sorosovských peňazí

Jeho syn, Martin M. Šimečka, na „tátu“ nezabudol. V októbri 2008 ako šéfredaktor českého časopisu Respekt uverejnil ničím nepodložené obvinenie Milana Kunderu, že udal spolužiaka, čo sa dal naverbovať CIA. Mala to byť sladká pomsta za to, že si Kundera trúfal karikovať fanatizmus jeho otca. No v Česku sa tým stal stredný Šimečka smutne známym, pretože Kundera v reakcii na jeho kampaň zakázal preklady svojich románov do češtiny.

A tak sa Martin M. vykopnutý z Česka vrátil na Slovensko. A? V českej televízii sa chválil, že veľmi rád „editoval“ slovenské texty svojich podriadených. Vraj pritom vychutnával čaro jazyka! Naozaj? Čaro jazyka, o ktorom sa inde vyjadril, že je „jazykom obesenca“? Presnejšie to povedal takto: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“ A ešte: „Slovensko sa nikdy nevyrovná Česku, lebo si vedomé svojej provinčnosti.“ A teraz pláva vo vlajkovej lodi „žltej tlače“, spoločne s Tódovou (ako vieme, úzko „kooperujúcou“ s Pamelou Záleskou), prekrúcajúcou realitu podľa vytýčenej ideológie. Ten denník vlastne ani nemá meno... Aj keď „táto krajina“ prostrednému Šimečkovi nikdy neprirástla k srdcu, absurdne ju viní za svoj disidentský osud v svojej knihe Medzi Slovákmi, ktorú napísal v „jazyku obesenca“.

A Michalov otec sa priznal k priateľstvu so Sorosom, a potvrdil, že Sorosove peniaze pomohli mimovládnym organizáciám poraziť Mečiara. Darmo mladý „slušný“ Šimečka zavádzal, že Soros ani nevie, kde je Slovensko. Čaputkin priateľ Rizman a vševed Demeš potvrdili tok sorosovských peňazí k nám.

Jediná platná pravda

To bol súčasný podpredseda europarlamentu po meči. Rovnako ako dedo a otec je radikálnym hlásateľom momentálne pretláčanej ideológie, „inakšej“ demokracie. A ak jedinú pravdu hlásal jeho dedo – raz červenú, potom opačnú, syn a vnuk robia to isté: je výnosné propagovať drogy, LGBTI, gender? Tak to Michalovo PS propaguje.

Šimečkovci, vedno s Bedrnovcami, Benadovcami, Bacílkovcami, et cetera, vedeli a vedia, že majú v „tejto malej krajinke“ šíriť tú momentálne jedine platnú pravdu podľa manuálu zo zahraničia. A dnes progresívny Michal, vnuk a syn, chystá sa od septembra s podporou bruselskej kliky a ambasády za plotom organizovať „progresívnu“ budúcnosť.

A čo po línii praslice? Matka šéfa progresívcov, Marta Šimečková, pochádza z rodiny Eda Friša, vlastným menom Edmunda Frischa, ktorý sa narodil v roku 1912 v Starej Ľubovni v židovskej rodine právnika Ármina Frischa. Po skončení práva pracoval od roku 1935 v advokátskej kancelárii a už v tom roku ako radikálny ľavičiar vstúpil do KSČ. Pohyboval sa medzi slovenskými komunistickými intelektuálmi, Clementisom, Novomeským, Husákom, ktorých však neváhal potopiť v rámci povojnovej kampane proti slovenským buržoáznym nacionalistom.

A kde začal svoju veľkú kariéru? Nuž v Rusku, v Moskve, kam sa utiekal po vzniku Slovenského štátu. A keď sa v roku 1942 osvedčil ako šéf slovenského vysielania moskovského rozhlasu, vo februári 1945 ho vyslali na Slovensko. Tu ako vysoký komunistický funkcionár mal na starosti kultúrno-propagačnú činnosť. V rokoch 1947 – 1951 bol dokonca šéfredaktorom komunistickej Pravdy.

​​

Expert na marxizmus-leninizmus

A len čo aj jeho pričinením pozatvárali buržoáznych nacionalistov, aj sám sa stal terčom útokov. No nesedel ako Husák, len ho kariérne „limitovali“. Ako trockistu ho v roku 1958 vylúčili z KSČ a pracoval v Historickom ústave SAV ako expert na klasikov marxizmu-leninizmu. Rodné Slovensko mu však akosi neprirástlo k srdcu. Priznal sa, že „v lednu 1948 se účastnil místo nepřítomného Viliama Širokého, původným jménem Vilmosa Szélesa, porady slovenských a českých komunistů o omezení kompetencí slovenských orgánů v chystané nové ústavě“.

S druhou manželkou Soňou Čechovou mal v roku 1962 dcéru Martu, ktorá sa stala manželkou Martina M. Šimečku a mamou Michala Šimečku. Založila Amnesty International a od roku 2016 je predsedníčkou jej správnej rady. Obhajuje slobodu a bojí sa násilia, no na začiatok zozbierala „až“ 300 podpisov na zamedzenie vytvárania hliadok vo vlakoch Kotlebovou ĽSNS, ktoré mali čeliť násiliu. V roku 2018 „vnímala“ ako krok späť neratifikovať Istanbulský dohovor. Kritizuje všetko, čo vonia slovenskosťou. Na adresu Andreja Hlinku povedala, že to bol „protofašista“ a vodca fašistických Hlinkových gárd. Hoci tie vznikli až po tom, keď on už nežil.

Zmiznutý poklad

Po „progresívnej praslici“ si zaslúži nakrátko našu pozornosť aj jedna z podpredsedníčok PS, Zora Jaurová (iná dnes spravuje Grasalkovičov palác). Zora je dobre platenou poradkyňou pre kreatívny priemysel primátora Bratislavy – progresívneho saxofonistu Matúša Valla. Zastupovala Slovensko vo Výbore pre kultúrne záležitosti Rady EÚ a pred vstupom do politiky pôsobila v redakčnej rade, áno, Denníka N.

Narodila sa v rodine Jozefa Markuša, predsedu Matice slovenskej v rokoch 1990 – 2010. „Svojho otca si vážim, považujem ho za utopického intelektuála štúrovského typu,“ vyhlásila. A ako vieme, tento „utopista“ ohrozil dobré meno Matice investovaním „národného pokladu“ – na ktorý sa skladali dôverčiví Slováci po januári 1993 – v hodnote asi 30 mil. korún do investičného fondu. Ten skrachoval a poklad sa „vyparil“.

Zora Jaurová a Michal Šimečka sa v predvolebnom videu spred štyroch rokov ukázali ako experti na slovenskú históriu. Zora kládla otázky: „Čo to znamená byť Slovák? Kto sme ako národ? Na aké tradície nadväzujeme a aký je náš dejinný príbeh?“ A Michal odpovedal: „Neboli a nie sú to žiadni bájni starí Slováci. Naše dejiny sa začínajú v roku 1918.“ Nuž, dovtedy Slovensko a ani Slováci neboli? Nemali sme Pribinu, Svätopluka, Moysesa, Štúra? Alebo sa Zora a Michal k svojim predkom nepriznávajú? Je ich predkom len a len Tomáš G. Masaryk, ktorý sa v roku 1921 v rozhovore pre časopis Le Petit Parisien o Slovákoch vyjadril aj ako o „výmysle maďarskej propagandy“, ktorý neexistuje?

Neznámy autor sa na sociálnych sieťach pýta: „To naozaj chcete voliť tohto pána? Aké má predpoklady, čo v živote dosiahol, koľko firiem alebo kolektívov riadil? Spomeňte si, ako dopadla voľba Matoviča, nech je sranda a dosmiali sme sa všetci. Prečo veľké nadnárodné firmy riadia páni v rokoch, prečo chcete voliť chlapca, ktorý na to zjavne nemá?“ Ozaj, prečo?

Autor je kandidát na poslanca NR SR za stranu Kotlebovci ĽSNS