MRÁZIK: ŽIJEME Z CUDZIEHO

Otázka potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti Slovenska sa v posledných krízami zmietaných rokoch vynára čoraz častejšie a je naliehavejšia ako kedykoľvek predtým. Ak by k nám zo dňa na deň prestali prúdiť tisíce kamiónov potravín, veľmi rýchlo by sme vyprázdnili pulty supermarketov, vyjedli špajzy a – hladovali. Štát by sa o nás nedokázal postarať, pretože po roku 1989 naše vlády nepochopiteľne odsunuli poľnohospodárstvo na vedľajšiu koľaj. O tragickom stave tohto odvetvia sme sa pozhovárali s majiteľom firmy Agropol Františkom Mrázikom, ktorý sa ovocinárstvu venuje už tridsaťpäť rokov a denne bojuje s nástrahami, ktoré tento sektor definujú.

František Mrázik sa narodil v roku 1960 v rodine poľnohospodára a ako s nadhľadom hovorí, už od narodenia bolo jasné, čím bude. Absolvoval Vysokú poľnohospodársku školu v Nitre a keď sa vrátil z vojny, nastúpil do poľnohospodárskeho podniku, kde pracoval na pozícii vedúceho špeciálnych plodín. O dva roky neskôr prišla revolúcia, podniky sa začali rozpadať, a tak kúpil sady špeciálnych poľnohospodárskych plodín. Ovocinárstvo ho živí dodnes. Je majiteľom firmy Agropol, ktorá sa nachádza neďaleko Šale a jej hlavnou činnosťou je najmä pestovanie jabĺk, sliviek a broskýň. Pokiaľ ide o jeho politickú kariéru, začínal v SDĽ a dnes je okresným predsedom strany v Šali. V parlamentných voľbách 30. septembra kandiduje za stranu Smer-SSD pod číslom 69.

Strmý pád

Aj ten najväčší odporca minulého režimu musí súhlasiť, že jeho predstavitelia si uvedomovali dôležitosť poľnohospodárskej výroby a potenciál úrodnej pôdy na Slovensku. Obrovský prerod nastal po roku 1989, keď prišlo k zmene vlastníckej štruktúry poľnohospodárskych a potravinárskych podnikov, otvoreniu trhu a agropotravinárstvo zostalo v tieni celospoločenských zmien, na pokraji záujmu politikov. Situáciu v sektore poznačila aj privatizácia začiatkom 90. rokov, keď sa mnohé štátne majetky a jednotné roľnícke družstvá dostali do rúk špekulantov, ktorí mali záujem obchodovať s pôdou, ale vôbec ich nezaujímala produkcia. Podľa oficiálnych údajov je dnes potravinová sebestačnosť Slovenska na úrovni štyridsiatich percent. V prípade niektorých potravín, napríklad mlieka, sa drží na vysokej úrovni, v prípade iných klesá. Mnohých možno prekvapí, že pokiaľ ide o mrkvu, predstavuje naša sebestačnosť len 21,3 percenta, pri šaláte to nie sú ani tri percentá. Podľa Františka Mrázika nie je o nič lepšia situácia ani v ovocinárstve. „Ovocinárska únia síce deklaruje, že sme sebestační na 20-30 percent, ale reálne je to 15-20 percent. Žalostne nám chýba podpora zo strany štátu a čudujem sa tomu, pretože Slovensko má ideálne podmienky na pestovanie ovocia a iných plodín. Máme neuveriteľný potenciál, veď sme predsa vždy boli agrárna krajina. Treba si však uvedomiť, že ide o odvetvie s náročnou vstupnou investíciou a dlhou návratnosťou,“ hovorí. Slovensku podľa neho chýba hlavne vízia a kontinuita pri vládnutí. „Každá nová vláda na začiatku sľubuje, že bude riešiť poľnohospodárstvo, ale sú to len prázdne reči. Keď nastúpia, vymenia ešte aj upratovačku a začínajú so všetkým od nuly,“ tvrdí a jedným dychom dodáva, že na vysoké posty sa neraz dostanú nekompetentní ľudia, ktorí síce sedia na miliónoch, ale o reálnych potrebách pestovateľov či chovateľov nemajú ani potuchy.

František Mrázik: Vidím nádej v kolegovi zo Smeru, podpredsedovi strany Richardovi Takáčovi. Je to vyštudovaný poľnohospodár, je mladý a má chuť robiť. Slovensko potrebuje takých ľudí a stabilnú vládu, ktorá bude schopná veci riešiť odborne a bez chaosu.

Pohltení trhom

Pre našu chradnúcu sebestačnosť bol ranou aj vstup do EÚ a s tým jednotný trh. Slováci boli hladní po zahraničných výrobkoch a keď na naše územie prišli zahraničné obchodné reťazce, ktoré dokázali extrémne stlačiť ceny, spotrebiteľ mal jasno. Stáva sa už takmer pravidlom, že ovocie z dovozu kúpime lacnejšie ako naše slovenské. „V tomto smere by pomohla deglobalizácia. Nerozumiem, ako dokáže supermarket predať kilo zahraničných jabĺk za 40-50 centov, keď pre mňa ako slovenského pestovateľa sú toto len náklady na dopestovanie. Spotrebiteľ by sa mal v tejto súvislosti zamyslieť aj nad kvalitou ovocia, ktoré prejde pol sveta, chvíľu pobudne v sklade, niekoľko dní na predajni a aj po dvoch týždňoch doma na stole vyzerá bezchybne. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko je v takom ovocí asi chémie?“ kladie si otázku a priznáva, že väčšina slovenských výrobcov nemá žiadnu šancu dostať sa na pulty supermarketov. V tejto súvislosti je dôležitá aj téma konkurencieschopnosti, v ktorej absolútne zlyhávame. Okolité krajiny dotujú svojich prvovýrobcov a spracovateľov potravín, ktorí sú vďaka tomu schopní vyvážať svoj tovar často v nedostatočnej kvalite k nám a za ceny, akým naši výrobcovia nedokážu konkurovať. „Na potravinovú sebestačnosť a bezpečnosť sa nemožno pozerať ako na kšeft. Nemožno od súkromných podnikateľov čakať, že bez dotácií a pomoci štátu spasia Slovensko. Nie, štát by mal byť ten, kto sa o svojich občanov dokáže postarať. Štát musí investovať do poľnohospodárskej a živočíšnej výroby, lebo v prípade vojny alebo inej krízy nás nenakŕmi ani Nemec, ani Francúz,“ varuje.

Odborne a bez chaosu

Počas rozhovoru nás zaujímalo, ako je na tom agrosektor s mladými ľuďmi. „Je málo mladých ľudí, ktorým sa chce manuálne robiť, a slovenské školstvo teraz chrlí len samých informatikov. Lenže my potrebujeme aj kŕmiča, aj šoféra,“ vysvetľuje. „Tu skrátka chýbajú systémové riešenia a plánovanie.“ Dodáva, že nádej vidí v kolegovi zo Smeru, podpredsedovi strany Richardovi Takáčovi. „Veľa sa zhovárame a diskutujeme. Je to vyštudovaný poľnohospodár, je mladý a má chuť robiť. Slovensko potrebuje takých ľudí a stabilnú vládu, ktorá bude schopná veci riešiť odborne a bez chaosu. Myslím, že Smer-SSD je strana s najsilnejším potenciálom a nik okrem nej nerobí ozajstnú sociálnu politiku. Je to strana s pevnými štruktúrami, ktorá má skúsenosti a spätnú väzbu od ľudí. V minulosti sa urobili aj chyby, ale tie neurobí len ten, kto nič nerobí,“ hovorí na záver s nádejou, že tak ako štátnici z iných krajín pochopili, že agropotravinárstvo je mimoriadne dôležité a potravinová sebestačnosť nie je len prázdna fráza, tak to pochopia aj naši predstavitelia štátu a budúce vlády.