NAD TATROU SA BLÝSKA

„Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú. Zastavme ich bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú.“ Slová, v ktorých je obsiahnutá odvaha, húževnatosť a sila slovenského národa. Slová, ktoré ani po stosedemdesiatich rokoch nestratili svoj význam, ba práve naopak. V súčasnosti nám môžu povedať viac než kedykoľvek predtým.

Reakcia na útlak

Azda nikoho neprekvapí, že štyridsiate roky devätnásteho storočia neboli pre Slovákov jednoduchým obdobím. Odvážni mládenci zoskupení okolo Ľudovíta Štúra si situáciu navyše výrazne sťažovali angažovaním sa v odboji proti maďarskému útlaku slovenského národa. Keď dostal Štúr v roku 1843 zákaz prednášať na bratislavskom lýceu, rozhodlo sa dvadsaťdva jeho poslucháčov odísť študovať do Levoče, prípadne sa vrátiť do rodného kraja. Jedným z nich bol i Janko Matúška, ktorého reakciou na tieto udalosti je práve pieseň Nad Tatrou sa blýska. Hudobnou inšpiráciou mu bola melódia ľudovej piesne Kopala studienku. Pieseň okamžite znárodnela a od roku 1844 zaznievala čoraz častejšie počas obdobia zostrujúcej sa maďarizácie. V druhej polovici 19. storočia ju Ján Levoslav Bella, mimochodom, Matúškov príbuzný, upravil do zborovej podoby. Uverejnil ju pod Matúškovým menom v Slovenských štvorspevoch pre mužský zbor pod názvom Už Slovensko vstáva. Neskôr s piesňou pracoval Mikuláš Schneider-Trnavský, Alexander Moyzes a Ladislav Burlas, ktorý ju upravil pri vzniku Slovenskej republiku v roku 1993. Keďže Janko Matúška sa k piesni nikdy oficiálne nepriznal, netrvalo dlho a prvé pochybnosti o jej autorstve boli na svete. Je skutočne zvláštne, že pieseň sa nenachádza ani v jeho rukopisnom zborníčku, ktorý po sebe zanechal. Vytrvalým šíriteľom teórie, že pieseň napísal Karol Kuzmány, bol Jozef Škultéty. Venoval tejto záhade niekoľko rokov dokonca i po vzniku Československej republiky. Naopak, za Matúškovo autorstvo sa postavil samotný Hviezdoslav, čo Škultéty považoval za prejav „oravskej tradície“, keďže Matúška i Hviezdoslav pochádzali z tohto regiónu. Pod vplyvom okolností Škultéty napokon pripustil, že prvé dve strofy piesne napísal predsa len Janko Matúška, no pri ďalších dvoch stále trval na Kuzmánym. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa však našli ďalšie rukopisné doklady, ktoré potvrdzovali Matúškovo autorstvo piesne. Odpoveď na otázku, prečo si pieseň nezapísal do zborníčka, sa však s istotou už nikdy nedozvieme.

Štátny symbol

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa rozpútali búrlivé diskusie na tému štátnej hymny. V prípade Slovákov prichádzali do úvahy tri skladby – Hej, Slováci, Kto za pravdu horí a Nad Tatrou sa blýska. Na českej strane sa presadila pieseň Kde domov můj? Otázka hymny však ešte niekoľko rokov po vzniku republiky nebola upravená zákonom, predovšetkým pre dlhotrvajúcu názorovú nejednotnosť pri výbere piesní, ich rozsahu či podobe. V slovenskej časti hymny spôsobil najväčšiu diskusiu druhý verš prvej strofy. Polemizovalo sa, či spievať „Zastavme ich bratia“, „Zastavme sa bratia“ alebo „Nebojme sa bratia“. Ministerská rada tak prijala až v roku 1930 uznesenie, podľa ktorého tvorila Štátnu hymnu československú prvá strofa piesne Kde domov můj? a prvá sloha Nad Tatrou sa blýska. S touto hymnou však neboli stotožnení všetci Slováci a predovšetkým autonomisti často spievali namiesto oficiálnej hymny piesne Kto za pravdu horí alebo Hej, Slováci, ktorá sa našou hymnou predsa len stala, a to za čias prvej Slovenskej republiky.

Po revolúcii v roku 1989 sa polemizovalo o potrebe zmeniť hymnu z dôvodu jej prežitosti. Medzi návrhmi bola Kuzmányho pieseň Kto za pravdu horí, pieseň Hoj, vlasť moja od Mikuláša Schneidera-Trnavského či Suchoňova zborová skladba Aká si mi krásna. Ženské aktivistky dokonca tvrdili, že v Matúškovej piesni niet rodovej rovnosti. Prekážalo im, že v hymne sa spomínajú len bratia a nie aj sestry. Hlasy požadujúce zmeniť slovenskú hymnu však nenašli širšiu podporu verejnosti, a tak je pieseň Nad Tatrou sa blýska našou štátnou hymnou dodnes.

Utopený v sklamaní

A aký bol osud samotného Janka Matúšku? Rodák z Dolného Kubína prišiel na svet 10. januára 1821 ako druhorodený syn. Otec Juraj bol kožušník, ale obrábal aj pole, remeslo mu teda prinášalo peniaze a pole obživu. O detstve Janka Matúšku sa nezachovalo veľa informácií a veľa nevieme ani o školách, ktoré navštevoval. Na Evanjelické lýceum do Bratislavy zavítal podobne ako jeho starší brat Juraj, ktorý bol jedným zo zakladateľov Společnosti řeči a literatúry československej. Janko bol nesmierne nadaný a zastával neohrozené postoje. Od počiatku svojho pobytu v Bratislave sa zapájal do činnosti krúžku slovenských študentov patriac medzi popredných štúrovcov. Bol jedným z tých, ktorí na protest proti Štúrovmu zosadeniu z katedry odišli, nešiel však do Levoče, ale vrátil sa domov, na rodnú Oravu. Bol sklamaný z toho, že sa rozdelili a často myslel na Ľudovíta Štúra a na to, koľko im a národu obetoval. S Bratislavou sa rozlúčil piesňou Dunaju slovenský, už ťa zanecháme. Podobne ako pri piesni Nad Tatrou sa blýska, aj tu sa autorstvo piesne Matúškovi oficiálne pripísalo až neskôr – v roku 1921.

Po návrate na Oravu sa Janko nestal kňazom. Viac ho lákalo učiteľské povolanie, nestal sa však ani pedagógom. Zakotvil v rodine Cirulovcov v Podzámku, kde pracoval ako vychovávateľ. Chýbali mu spolužiaci i študentský život, naďalej tak aspoň publikoval – v Orle Tatranskom, Tatranke a príležitosti i v Slovenských národných novinách. Revolučný meruôsmy rok prebudil jeho bojovného ducha. Spoločne s inými významnými oravskými mužmi, Samuelom Novákom a Ctiborom Zochom, patril k popredným predstaviteľom Slovenského povstania na Orave. Neúspešný výsledok ich snahy však zanechal ťažké stopy na jeho psychickom i fyzickom zdraví. Na jar v roku 1849 sa skrýval pred Görgeyho gardami v oravských lesoch, kde ho našli polomŕtveho s omrzlinami. Ťažko ochorel a nikdy sa úplne nevyliečil. Uzatvoril sa do seba a stal sa vychovávateľom v rodine doktora Veselovského v Oravskom Podzámku. Tu sa 14. mája 1851 oženil s Veselovského sestrou Žofiou a venoval sa nudnej úradníckej práci. Na tvorbu takmer celkom zanevrel, prestal odporovať režimu a už len prežíval v nie príliš harmonickom manželstve. Navyše, z roka na rok to s ním vyzeralo horšie i po zdravotnej stránke. Umrel deň po svojich 56. narodeninách, 11. januára 1877. Na jeho pohrebe sa pieseň, ktorú zložil v jednej z najzlomovejších chvíľ svojho života, spievať nesmela.