NÁDEJ UMIERA POSLEDNÁ

Ani po 30 rokoch od vzniku Slovenskej republiky a po zmene spoločenského zriadenia nebýva zvykom, že by sa Slováci stávali členmi KSS, avšak Jozef Lengvarský, rodák z Popradu, trvalo žijúci v Batizovciach, sa v roku 2018 rozhodol rozšíriť rady KSS. Hlavným dôvodom stať sa členom strany bolo jeho dlhoročné presvedčenie v spoločenské zriadenie spred roka 1989, ako nám povedal na úvod rozprávania. „V roku 1989 som mal tesne pred maturitou, takže som si plne uvedomoval fungovanie zriadenia socializmu. Bol som aktívny v mládežníckych organizáciách, vnímal som, ako a koľko pracujú moji rodičia, koľko času venujú mne, rodine, okoliu, koľko zarábali a koľko sme si mohli dovoliť mať. A úplne to stačilo. Rodičia dostali od zamestnávateľa takmer zadarmo byt, či už družstevný, štátny alebo služobný (hovoríme o počte v státisícoch), venovali sa po práci rodine a deťom, nemuseli ísť do druhej práce, aby sme ako-tak prežili. Neboli abnormálne rozdiely v kvalite života ako teraz za kapitalizmu. Jednoducho videl som a zažil som, ako sa žilo za socializmu a ako sa žije dnes. Doteraz som vinou kapitalizmu musel mať dve až tri zamestnania, aby som ako-tak uživil rodinu s minimom času na výchovu detí, postaral sa o rodičov, lebo kapitalistický štát sa na nich vykašľal, zabezpečil deťom (vlastným aj nevlastným) štúdium a keď už je teraz po 30 rokoch všetko ,na poriadku‘, je čas sa venovať tomu, o čom som sníval v roku 1989 s prihláškou do KSČ v ruke.

Západ verzus Východ

Byť v riadiacich štruktúrach strany a spoločnosti, ktorá zabezpečí občanom SR minimálne takú životnú úroveň, akú sme mali za socializmu, ktorá bude preferovať ľudské hodnoty pred materiálnymi a ktorá zabezpečí, že občania SR budú hrdými občanmi SR a nie handrami a otrokmi v rukách anglosaských imperialistov v montážnych dielňach, kŕmenými odpadom z poľnohospodárskej produkcie Západu, ktorým vymieľajú mozgy skorumpovanými mainstreamovými médiami. Do roku 1989 sme mali všetko potrebné na dôstojný a spokojný život. Život, v ktorom sme mali čas na prácu, pre rodinu, pre seba. Pýtam sa, v čom sme chceli dobehnúť Západ? V dlhoch? V strachu o prácu? V strachu o stratu bývania? V strachu, že nebudem mať čo dať jesť našim deťom? V neustálom strese o základné ľudské potreby? V skazenej morálke, keď materializmus prevláda nad základnými ľudskými potrebami? Pamätám si, ako sa predstavitelia NSR chodili k nám s úžasom pozerať na naše závlahové systémy, bežne používané v našom rozvinutom poľnohospodárstve po celom území ČSSR, ktoré vybudovali naši občania, navrhli naši poľnohospodárski inžinieri z rozpočtu nášho štátu, nie za podpory zahraničných investorov, podotýkam, že v poľnohospodárstve so sebestačnosťou pre svojich obyvateľov takmer sto percent. Náš strojársky priemysel predstavoval špičku vo svete. O naše tkáčske stavy mali eminentný záujem aj Japonci ako vtedajšia špička vo svete v tomto segmente. A opäť to boli naši strojní inžinieri, vyštudovaní na našich špičkových strojníckych vysokých školách. Na rysovacej doske ceruzou a pravítkom kreslili každú, aj tú najmenšiu súčiastku každého stroja bez pomoci všelijakých CAD softvérov a počítačov. Mnohé z výrobkov navrhnutých našimi inžiniermi fungujú dodnes.

Jozef Lengvarský: Pred rokom 1989 sme tu mali na pozvanie vrcholných predstaviteľov vojská Varšavskej zmluvy, dnes tu máme na pozvanie vrcholných predstaviteľov vojská NATO.

 

Jozef Lengvarský sa narodil 20. mája 1972. Pôvodne študoval na Strednom odbornom učilišti dopravnom v Prešove, neskôr získal kvalifikáciu na pozíciu mechanik – elektronik pre číslicovú a riadiacu techniku. Titul doktor pedagogiky získal na Dubnickom technologickom inštitúte v Dubnici nad Váhom so zameraním učiteľstvo profesijných a technických predmetov a praktickej prípravy. Od augusta 2006 je konateľom spoločnosti Kayla, s. r. o., ktorá sa zameriava najmä na montáž a servis elektronických zabezpečovacích zariadení, správu a údržbu počítačových sietí a podnikových informačných systémov. V jesenných komunálnych voľbách kandiduje za KSS do obecného zastupiteľstva v Batizovciach a za poslanca do samosprávy Prešovského samosprávneho kraja.

Sebestačnosť verzus závislosť

Náš zbrojársky priemysel bol tak isto na svetovej úrovni a jeho produkty sa dodnes používajú v mnohých krajinách sveta, kde na ne nedajú dopustiť, pretože sú jednoduché, spoľahlivé a fungujú za takmer akýchkoľvek poveternostných podmienok. Československá ľudová armáda (ČSLA) patrila podľa hodnotenia zahraničných rozviedok k najlepším armádam na svete, čo bolo dané predovšetkým kvalitným školstvom, všeobecnou inteligenciou a šikovnosťou väčšiny vojakov základnej služby. Naši ženisti bežne stavali cez rieku Labe pontónový most pod 20 minút (vojakom Bundeswehru to trvalo jednu hodinu). Naši vojaci v poľných podmienkach bežne menili motory na pásovej aj kolesovej technike. Američania a Angličania v Kosove posielali techniku do Holandska, kde mali opravárenskú základňu. Produkty našej rozvinutej socialistickej spoločnosti boli jednoducho v mnohých oblastiach na svetovej úrovni a bez zahraničného kapitálu s využitím potenciálu našich ľudí. A to, čo sme si neboli schopní vyrobiť a vytvoriť, sme riešili kúpou licencií. Boli sme štátom s najmenším zahraničným dlhom. A čo bolo spoločným menovateľom? Bol to ľudský potenciál, ktorý sa v socializme narodil, v duchu socializmu bol vychovávaný, v socializme študoval, v socializme vytváral spoločenské hodnoty a v socializme si užíval v spokojnosti aj zaslúžený dôchodok. Všetko, čo tento ľudský potenciál vytvoril pre ČSSR, ostávalo v ČSSR. Naše zapredané vlády po roku 1989 pod vedením anglosaských imperialistov po prevrate všetko zničili, rozpredali do zahraničia (elektrárne vlastnia Taliani, vodárne Francúzi, rafinériu a plynárne Maďari, Východoslovenské železiarne Američania...), prinútili nás byť totálne závislými od Západu, zariadili, aby všetky hodnoty a zisky, ktoré tvoria občania akože suverénnej a zvrchovanej SR, odchádzali do zahraničia a doviedli nás do takého stavu, že bez eurofondov už nevieme postaviť ani lavičku v parku, nehovoriac o skazenej morálke a potlačení tých pravých životných a ľudských hodnôt.

Socializmus verzus kapitalizmus

Socializmus mal jednoznačne viac plusov ako mínusov. Mali sme kvalitné a dostupné školstvo od najnižšieho po najvyšší stupeň (škôlky boli dostupné pre každé jedno dieťa, bola diferencializácia žiakov a študentov podľa ich schopností), fungovalo zabezpečenie rovnomerného počtu absolventov jednotlivých profesií podľa potrieb hospodárstva na základe logického plánovania a štatistík. Keď išlo v roku do dôchodku sto lekárov, ihneď ich nahradili absolventi medicíny. Terajšie ,duálne vzdelávanie‘ bolo v socializme samozrejmosť. Teraz sa politici tvária, že vymysleli teplú vodu. Prácu sme mali zabezpečenú ihneď po skončení školy, ale aj povinnosť pracovať. Mali sme zabezpečenú bezplatnú sociálnu a zdravotnú starostlivosť (neboli bezdomovci, nepotrebovali sme úrady práce ani polročné čakacie lehoty na vyšetrenie). Boli sme sebestační v poľnohospodárstve. Za 40 rokov sa v socializme vybudovala kompletná infraštruktúra, priemysel, expandovala bytová politika pre obyvateľov a pod. Kapitalizmus je pri moci už takmer rovnaký čas ako socializmus. Ak by ste vymazali z ortofotomapy všetko, čo sa postavilo a vybudovalo za 40 rokov socializmu, tak by na území SR bola step s dvomi nedokončenými cestnými prepojeniami koncov republiky a pár bytoviek a rodinných domov. Ak by terajšie zriadenie malo postaviť len toľko sídlisk a bytových jednotiek ako za socializmu, trvalo by to 500 rokov. Nehovoriac o závodoch ťažkého a ľahkého priemyslu. Samozrejme, nebolo všetko dokonalé, nemohli sme len tak cestovať do zahraničia, obmedzená bola sloboda vierovyznania a iné veci, ale z môjho pohľadu to neboli zásadné obmedzenia. Žiadne zriadenie nie je dokonalé. Zásadné však je, aké hodnoty a potreby v živote človeka preferuje a ktoré potláča. Darmo budem môcť ísť do kostola a cestovať do USA, keď budem mať na celý deň rožok s čajom a budem bývať pod mostom. Za socializmu malo všetko svoju postupnosť. Kto sa chcel kariérne posunúť, musel prejsť postupne cez všetky štruktúry daného odvetvia od robotníka až po riaditeľa. Dnes za kapitalizmu sa bezbreho rozdávajú funkcie bez akejkoľvek odbornej minulosti a riadiacich schopností. Potom je kaderník minister školstva, ekonomický analfabet minister financií, schizofrenický narcis riaditeľ letiska a riaditeľ opravárenského podniku nevie, aký je rozdiel medzi nástrčkovým a vidlicovým kľúčom,“ konštatuje Jozef Lengvarský pri porovnaní socializmu s kapitalizmom.

Konzum verzus striedmosť

Slovenská spoločnosť je po 33 rokoch od zmien v roku 1989 mimoriadne rozhádaná, destabilizovaná, žijúca v neistote, strachu a potláčaná v slobode slova a prejavu. Za tieto zmeny ľudia v roku 1989 nebojovali, preto sme sa Jozefa Lengvarského opýtali, ako je možné vrátiť sa späť k zdravému rozumu, ale najmä nájsť cestu k samým sebe. „Jednoznačne musí prísť k zmene spoločenského zriadenia a k vymaneniu sa spod nadvlády a okupácie mocenských štruktúr typu EÚ a NATO. Bohužiaľ, táto zmena bude veľmi bolieť, pretože to nepôjde bez toho, že padneme na hubu. Mocenské štruktúry kapitalizmu nás za tie roky konzumného života s minimálnou námahou tak otupili a opili rožkom, že bez opätovnej revolúcie niet cesty k lepšiemu zajtrajšku. Ľudia v roku 1989 bojovali za to, aby sa mali ,lepšie‘. Bolo potrebné zachovať to dobré, plánovanie, sociálne istoty, právo na prácu, povinnosť pracovať, a zmeniť to obmedzujúce, zabezpečiť objektívny prístup k informáciám zo sveta, možnosť vidieť svet, slobodne si povedať svoj názor... Nič z toho sa však neudialo. Opak je realitou. Vládne tu nevraživosť, anarchia, demoralizácia spoločnosti, majetníckosť, nadradenosť, stratil sa rešpekt voči autoritám, chudoba obyvateľstva je po tridsiatich rokoch alarmujúca. História sa opakuje.

Vojská Varšavskej zmluvy verzus NATO

Pred rokom 1989 sme tu mali na pozvanie vrcholných predstaviteľov vojská Varšavskej zmluvy, dnes tu máme na pozvanie vrcholných predstaviteľov vojská NATO. Pred rokom 1989 ste nemohli nosiť tričká s americkou zástavou, lebo vás zatvorili, dnes nemôžete nosiť tričká s ruskou zástavou, lebo vás zatvoria. Pred rokom 1989 ste nemohli povedať Reagan je kráľ, lebo vás zatvorili, dnes nemôžete povedať Putin je kráľ, lebo vás zatvoria. Pred rokom 1989 ste nemohli počúvať západné rádio, sledovať západné programy, lebo ich rušili, vypínali a vyhlasovali za protištátne, dnes nemôžeme počúvať rádiá, sledovať programy a sociálne siete, ktoré najvyšší predstavitelia štátu označujú za dezinformačné a zrušili ich alebo vypli. Tak kde je vlastne tá zmena?“ pýta sa Jozef Lengvarský, ktorého súčasná spoločenská situácia doviedla ku kandidatúre na post poslanca do obecného zastupiteľstva a poslanca do prešovského VÚC. „Dôvodom je túžba po zmene. Zmene systému v prospech ľudí. Ak chcete niečo zmeniť, musíte mať na to prostriedky a nástroje. Prvotným nástrojom na takú potrebnú zmenu je obecné zastupiteľstvo a VÚC. Obyčajných ľudí trápia bežné problémy. Ako vyjsť od výplaty k výplate, od dôchodku do dôchodku, cítiť sa v meste bezpečne, na úradoch všetko vybaviť bez prieťahov, nevybiť si na mestských komunikáciách tlmiče na aute, mať v meste kompletnú ambulantnú zdravotnú starostlivosť, mať kam dať dieťa do škôlky... Našich podnikateľov trápia vysoké nájmy, neregulované ceny energií, v niektorých prípadoch nezmyselné nariadenia vlády a zbytočná byrokracia. Developerov trápia stavebné úrady, ktoré im nevydajú stavebné povolenia podľa ich predstáv. Mládež trápi, že nemá po celom meste wifi, že je málo zábavných podnikov v meste. Kým sa nezmení systém ako taký, nič sa nezmení. Stále sa budú robiť cesty, chodníky a iné veci pre občanov len tesne pred voľbami. Veci je potrebné robiť plánovite a priebežne. Nová metla dobre metie. Za štyri roky dieru do sveta neurobíte. Keď prídu nové tváre, všetko, čo plánovala a nestihla predchádzajúca garnitúra, zmietnu zo stola bez ohľadu na to, či to bolo dobré a prospešné, lebo tí noví to vedia lepšie. Preto tvrdím, že kým sa nezmení systém a zriadenie, sú to len výkriky do tmy. Výsledok máte jasne porovnateľný. Čo a ako sa vybudovalo pre občanov za 40 rokov socializmu a čo sa pre nich vybudovalo za takmer už rovnaké časové obdobie kapitalizmu. Komu to všetko patrilo a komu to patrí dnes. Tridsať rokov vtĺka kapitalistické školstvo do hláv mladým generáciám, akí sme my komunisti boli zlí a akí sme v budúcnosti nežiaduci. Veriť v lepšiu budúcnosť však treba. Ja verím, že nádej umiera posledná.“