NEKULTÚRNA KULTÚRA

Kultúra nie je šerblík neoliberálov. No pravdupovediac, nevyzeralo to tak po vymenovaní štvrtej vlády Roberta Fica a po nástupe nových ministrov do ich úradov. Búrku v šerbli neoliberálov a skorumpovaného mainstreamu vyvolali hneď niektoré drobnosti z verejného života i kultúrnej zoologickej záhrady. Nezaškodí pripomenúť si sled príčin a následkov.

Do frontálneho útoku zatrúbili – samozrejme, ako prvé – mainstreamové médiá, plniace v Slovenskej republike už dlhé roky úlohu protivládneho buldozéra. No vždy len vtedy, ak na čele kabinetu alebo aj štátu stál svojprávny autentický politik, pronárodne orientovaný štátnik. Bolo to tak za Mečiara, počas Ficových vlád aj za prezidentovania Ivana Gašparoviča. V historických érach obratu (po zmodrení otravou všetkého sociálneho, národného či tradičného) slovenský oligarchický a skorumpovaný mainstream prevzal okamžite vždy taliansku futbalovú taktiku catenaccio... Urputne bránil a velebil Dzurindu, Mikloša, Zajaca, Kaníka, Moravčíka, Sulíka, Demeša, Hrušovského, Radičovú, Matoviča, Kisku, Čaputovú, Kollára, Hegera, Naďa, Remišovú i Ódora, ktorí dostali akoby na celé dekády darčekové poukážky s predplateným právom na verejný priestor...

Ústavní činitelia verzus bulvár

Žiaden z nich nemá nikde zakotvenú povinnosť vyjadrovať sa bulvárnym médiám. A slovenský mainstream je od A do Z (pardon, po R – ako RTVS) politickým bulvárom. Médiá, ktoré dennodenne porušujú Ústavu SR, prezumpciu neviny, platné zákony, novinársku etiku i základné princípy medziľudskej komunikácie, rešpekt, prostú úctu a kultúru vystupovania..., nemajú v štátnych inštitúciách čo robiť. Aj keď sa komisia Rady Európy postaví na hlavu.

Spolu so snehovými vločkami začali črepiny slovenského bulváru zasypávať účes ministerky kultúry SR. Akoby neplatilo, že „do tretice všetko dobré!“ Veru tak – Martina Šimkovičová je už tretia tohtoročná šéfka v budove bývalej Tatrabanky na Námestí SNP v Bratislave. Stačilo, že začala okamžite konať a zrušila dobre podplatený tzv. boj proti dezinformáciám, aby financie alokované pre „našich ľudí“ z bratislavskej kaviarne presmerovala na obnovu strechy Slovenskej filharmónie a opravu Univerzitnej knižnice. Olejom na rozžeravenú panvicu nenávisti mainstreamových = bulvárnych médií bolo hodnotiace konštatovanie novej rezortnej ministerky. Najskôr išlo o „tesné slipy“ v reklame Telekomu a potom priznanie o pobúrení pri obraze objímajúcich sa teplých mužov maliara Andreja Dúbravského v budove Slovenského rozhlasu. Zainteresovaných neprekvapuje, že takúto „kultúru“ podporoval Fond na podporu umenia za trojročného šafárenia Natálie Milanovej. No a keďže Dúbravský sa hlási ku queer identite, okamžite sa ho zastal náčelník kmeňa bratislavských progresívnych Apačov Michal Šimečka. Vyjadrenie názoru ministerky označil za „útok“. V duchu slovenského porekadla o krákajúcich vranách sa k nemu hneď pridala („čiperka“ každej podlosti) europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.

Podpora „našich ľudí“

Ani jeden z tých dvoch menovaných však necítil potrebu reagovať na obraz karikaturistu Danglára s vyobrazením špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica v talári, držiaceho meče a bojujúceho so sedemhlavým drakom. V už odťatých hlavách je možné spoznať Roberta Fica, nebohého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku aj Roberta Kaliňáka. Nuž čo, slovenská (ne)kultúra môže mať rôznorodé podoby. Ako napríklad pexeso bábkoherečky Veroniky Remišovej alebo Fondom na podporu umenia financovaný film Miki o najväčšom mafiánskom bossovi Mikulášovi Černákovi. Z verejných prostriedkov fondu naň išlo 337-tisíc eur, hoci na film o hrdinovi SNP – generálovi Golianovi – sa financie nenašli. Žiarovka detektora lži sa rozbliká, keď sa uvedie meno producenta: Zuzana Mistríková. Už je jasno, vážení priatelia? Je vymaľované! I vytesané do kameňa pod hradom Devín, ako Matovič s Hegerom riešili podporu „našich ľudí“...

Priority prvých 100 dní

„Každá oblasť v kultúre potrebuje nanovo nastaviť svoje hodnotové zameranie“ – odpovedá ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová na moju prvú otázku. „Po predchádzajúcej vláde som rezort kultúry prebrala hodnotovo rozvrátený. Musíme si uvedomiť, že ak hmotné i nehmotné kultúrne dedičstvo nebude mať jasný hodnotový základ, tak oslabujeme i samotnú štátnosť. Od prvého dňa, ako som nastúpila do funkcie ministerky kultúry, usilujem sa o to, aby sa do kultúry vrátili naše zvyky a tradície. Je to zároveň aj riešenie, ako zastaviť kultúrno-spoločenský chaos, ktorý tu bol za ostatné tri roky.“ Každému je jasné, že ja – pri takejto príležitosti – nemôžem opomenúť vývoj ani aktuálny stav RTVS. Zrušenie koncesionárskych poplatkov Hegerovým kabinetom odobralo Slovenskému rozhlasu aj Slovenskej televízii punc verejnoprávnych médií zamaskovaných v skratke „mačkopsa“ a prepojením na štátny rozpočet zmenili RTVS na štátne médiá. „Minulá vláda nemala reálnu predstavu, čo RTVS potrebuje. Koncesionárske poplatky zrušila, ale občanom už nepovedala, že výpadok príjmu sa bude musieť zabezpečiť inde, aby RTVS dokázala z financií pokryť svoju činnosť. Verejné financie sme zdedili v katastrofálnom stave a ak nechceme ísť gréckou cestou, musíme hľadať riešenia. Vládou schválenú výšku HDP vnímam ako nie optimálnu pre zabezpečenie pohodlného chodu RTVS. Preto som medzi kolegami vo vláde presadila, aby do zákona bolo doplnené slovo najmenej 0,12 percenta z HDP, čo rezortu kultúry umožňuje dofinancovanie RTVS v prípade preukázanej potreby v nasledujúcom roku. Treba však povedať, že aj po znížení na 0,12 percenta HDP bude mať RTVS o 10 miliónov eur vyšší rozpočet ako v roku 2023, pričom je možné v najbližšom období dofinancovať RTVS aj inak!“ Posúvam rozhovor ďalej a kladiem otázku, ktorá verejnosť zaujíma najviac. Bude sa RTVS deliť?

Balada o ukradnutých tvárach

„Programové vyhlásenie súčasnej vlády otvorí pravdepodobne na budúci rok túto otázku. Či dôjde naozaj k rozdeleniu, alebo sa posilní verejnoprávnosť RTVS, je dnes predčasné konštatovať. Pre mňa ako ministerku je podstatné to, aby si rozhlas i televízia voči občanom plnili riadne a objektívne svoje povinnosti a na druhej strane, aby ich činnosť bola finančne pokrytá. Preto sa najprv musí zabezpečiť finančne bezproblémový chod týchto súčasne spojených inštitúcií a až potom môžeme otvoriť otázku, ako zefektívniť ich činnosť. Uvažujem aj nad zmenou zákona o reklame, ktorý by priniesol viac peňazí pre RTVS. Tieto otázky sa pravdepodobne budú riešiť vo vláde v prvom kvartáli budúceho roka. Okrem toho, RTVS počas minulej vlády absolútne prestala plniť svoju verejnoprávnu funkciu v zmysle ponúkania plurality názorov. Je dnes normou vo verejnoprávnom médiu ponúkať názorovo absolútne jednostranné, a teda nevyvážené relácie. A toto sa musí zmeniť.“

Zdá sa mi dosť nepochopiteľným fakt, že najvplyvnejšou prekážkou novej ministerky kultúry sú a budú zase herci. Zaujímavé preto je, že hercov poznáme zväčša len z ich divadelných či filmových rolí. Naučili sa dramaticky a kreatívne memorovať cudzie texty, myšlienky aj predstierať emócie: vždy len niekoho iného. Za primeraný, no často i za prehnaný honorár... Kde teda berú odvahu (či ambíciu) postaviť sa na protestné pódiá a burcovať tých, ktorí ich poznajú len z obrazoviek či iba z plátna kín? Tých, čo uverili ich hre na pretvárku? Zrejme práve z toho šuchotu bankoviek, pripomínajúceho večný príliv morských vĺn... Poľský spisovateľ Wieslaw Leon Brudziňski: „Politické divadlo: na jedného herca desať šepkárov.“ Nechcem, lebo ani nemožno generalizovať.

Homo politicus

No spomínam si na jedného, ktorého sme počas celého obdobia socializmu v Československu vídali vo všakovakých roliach – od rozprávok cez inscenácie, pesničkové i zábavné programy pre mládež aj pre dospelých. Až po tragické kúsky dramatickej klasiky. No tiež z vymetania papalášskych recepcií vrátane pravidelných návštev recepcie na Hlbokej. Napriek tomu sa v novembrových dňoch štátneho prevratu 89 odhodlal z pódia na bratislavskom Námestí SNP jačať o tom, že im – hercom – komunisti ukradli tváre! Ku skúsenostiam herca patrí poznanie, že „Ľahšie je byť na javisku levom, ako byť v živote človekom“. A čo dnes? Ktože dnes našim hercom a herečkám kradne tváre, hlasy aj česť?

Ukázal to vo vysielaní predvianočnej Všechnopárty v slávnom pražskom divadle Semafor 78-ročný herec Milan Kňažko. Cítil neprekonateľné nutkanie odbehnúť si do zahraničia posťažovať sa na pomery v rodnom Slovensku. Neschopný zmieriť sa s výsledkom demokratických volieb, s rozhodnutím väčšiny jeho rodákov. „Chceš ísť voliť budúcnosť a zrazu sa dozvieš, že si zvolil minulosť“... To je glosa jedného z tribúnov Nežnej revolúcie z roku 1989, z ktorého sa stal Homo politicus a neskôr minister zahraničných vecí ČSFR, SR, minister kultúry SR aj generálny riaditeľ komerčnej televízie JOJ. V roku 2014 dokonca vyrástol na jedného z kandidátov na prezidenta republiky. Nemecký filozof, básnik, skladateľ, kultúrny kritik Friedrich Nietzsche by sa na tohto populárneho (trikrát ženatého) slovenského herca pozrel možno i s ohrnutým nosom: „Ako? Veľký muž? Ja vidím iba herca svojho vlastného ideálu.“

Stalo sa módou istých kruhov v kultúre na Slovensku šíriť nekultúru. Preto je pod Tatrami taký potrebný návrat ku koreňom a k rýdzim hodnotám.

Ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú pobúril obraz Andreja Dúbravského, zobrazujúci dvoch mužov. Obraz vystavený v priestoroch verejnoprávneho rozhlasu šéfka rezortu kultúry kritizovala vo vysielaní televízie Slovan. Kritika smerovala i na to, že obraz je vystavený v predvianočnom období.