OSOBNOSTI SLOVENSKA 13. ČASŤ: CYRIL a METOD

V roku 863 sa na scéne našich dejín objavuje hlaholika, solúnski bratia – Konštantín, ktorý ako Cyril na Slovensku nebol, a Metod, a aj dvojramenný kríž. Horné rameno dvojkríža vzniklo zvýraznením tabuľky s nápisom INRI s novou interpretáciou: „Iesus Nasaretus Rex Iustitiae“ – Ježiš Nazaretský, Kráľ Spravodlivosti. Tento symbol sa prvý raz objavuje na zlatých minciach byzantského cisára Theofila a jeho syna, toho Michala III. (842–867), ktorý vyhovel slovenským vladárom. 

Keby ktorýkoľvek iný národ mohol o svojich začiatkoch predložiť podobné slová – „aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým“ –, mal by ich vytesané na múroch svojich najvýznamnejších stavieb. My konečne máme od leta 2023 na Bratislavskom hrade súsošie sv. Cyrila, Metoda a Gorazda, čo sa Matici slovenskej nepodarilo v roku 2013. 

S cyrilo-metodskou misiou sa spája báseň „Proglas“, staršia, ako prvé básne prevažnej väčšiny európskych národov. A jej autor Konštantín Filozof ju daroval nám, Slovenom / Slovákom: „Boh aj vám ukázať chce svoju tvár. Sloveni, počúvať to slovo treba! Hospodin posiela aj vám svoj dar! ... Lebo sú bez kníh nahé všetky národy.“ 

Úspešná misia solúnskych bratov bola dôvodom, aby útoky proti Slovenom a ich potomkom neprestávali. Dnes niektorí považujú pôsobenie sv. Cyrila a Metoda u nás za časovo epizodické a vecne a spoločensky okrajové. Istý plátok 4. júla 2008 tvrdil, že „vtedajšia elita Veľkej Moravy si učencov asi neveľmi vážila“, o čom „svedčí aj trápny záver ich misie. Keď ich nepotrebovali, bez pardonu ich z krajiny vyhnali“. A ďalej: „Cyrilo-metodská tradícia je vecne, námetovo neprimeraný, až mýtický prvok slovenského, najmä štátneho povedomia, smerujúceho k princípom občianskej spoločnosti“. 

Solúnski bratia po 40-mesačnom pôsobení na Devíne, v Nitre a celej Slovenčine – tak sa dobovo volala naša vlasť – odišli v roku 867 do Ríma. Zastavili sa u kniežaťa Koceľa, a ten im zveril päťdesiat učeníkov, aby po niekoľkých mesiacoch s jeho čestným sprievodom pokračovali do Ríma. Tam došli na prelome rokov 867/868. Počas zastávky v Benátkach sa Konštantín Filozof preslávil teologickou dišputou, ktorou zdôvodnil oprávnenosť slovenského bohoslužobného jazyka. Lebo dážď padá na všetky národy... 

V Ríme ich vítal nový pápež Hadrián II. a ľud aj preto, že prinášali ostatky rímskeho pápeža a mučeníka sv. Klimenta. Pápež prijal slovenské knihy, posvätil ich, položil na oltár a spievali nad nimi liturgiu v najväčšom rímskom mariánskom chráme Santa Maria Maggiore. Stará slovenčina sa stala štvrtým bohoslužobným jazykom. Metodovi udelil pápež kňazské svätenie a poveril biskupov, aby vysvätili troch zo slovenských žiakov za kňazov. 

Po tom, čo mladšieho z bratov Konštantína, už pod menom Cyril, ktoré si vzal pri vstupe do rímskeho kláštora na Vianoce roku 868, „postihli mnohé trudy a do choroby upadol“, zomrel 14. februára 869. Pochovali ho v Bazilike sv. Klementa. Brata poprosil, aby pokračoval v brázde, ktorú začali orať spoločne. Riadenie misie pripadlo na Metoda, ktorý bol predtým iba štátnym úradníkom.

Keď Metod nemohol pred odpor bavorského kléru založiť v Blatnohrade ďalšie učilište, poslal Koceľ Metoda späť do Ríma, kde ho pápež Hadrián II. vymenoval za arcibiskupa. Tým slovenské územia v Panónii, Morave a Nitrave vyňal začiatkom roka 870 spod cirkevnej sféry Bavorska a podriadil ju priamo Rímu. Nemci s tým neboli spokojní, a tak Metoda po návrate z Ríma zatkli a uväznili v Švábsku. Musel sa zodpovedať pred bavorskou synodou na ríšskom zhromaždení v Rezne. Vypočúvaniu predsedal freisinský biskup Anno v prítomnosti cisára. Franskí biskupi vyčítali Metodovi, že vyučoval na ich území, načo im Metod odpovedal: „Keby som bol vedel, že patrí vám, bol by som sa mu vyhol, ale toto územie patrí svätému Petrovi“. 

Práve vtedy dal soľnohradský arcibiskup Adalvin na dôkaz svojich tvrdení vyhotoviť tendenčný spis O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru s tým, že už 75 rokov je on správcom tohto územia. S koľkými však nepravdami a lžami vo svojom obsahu!

Metod sa po oslobodení v roku 873 ujal správy moravsko-slovenskej cirkvi a Svätopluk mu s veľkou pompou odovzdal všetky chrámy a duchovných vo všetkých mestách. Ujal sa nanovo aj učilišťa na Devíne, na ktorom sa pestovala prekladateľská aj literárna činnosť.

Čo v reálnom živote Svätopluk dobyl mečom, to Metod pokrstil, christianizoval Visliansko (od roku 874), aj ďalšie oblasti. Pokrstil aj vládcu Čiech Bořivoja. Sformovali sa však dva nepriateľské tábory, fransko-latinský a byzantsko-slovenský. A ten prvý Metoda u Svätopluka ohováral a vyvolal početné spory. V roku 878 nemeckí kňazi na čele s Vichingom obvinili Metoda, že vo vysvetľovaní sv. Trojice hlása bludy. Preto sa v roku 880 vybral Metod do Ríma, aby sa očistil. Pápežské skúšky zvládol, no Viching, ktorý ho sprevádzal, stal sa biskupom v Nitre. Pápež poslal Svätoplukovi, „svojmu synovi“, list „Industriae tuae“, v ktorom okrem iného prikázal, aby bol vyhnaný všetok klérus, ktorý sa Metodovi postaví na odpor. Keďže sa Metod dozvedel, že Viching napísal falošný „pápežský“ list, podľa ktorého má byť Metod zosadený, vyhnal ho do Vislanska. 

Na prelome rokov 881 a 882 bol Metod v Konštantínopole na pozvanie byzantského cisára. Keď 6. apríla 885 umieral, na smrteľnej posteli určil za svojho nástupcu Gorazda. Podľa „Života Metoda“ pochovali ho vo veľkom chráme moravskom po ľavej strane v stene za oltárom Bohorodičky. Uvažuje sa o viacerých miestach, kde mohol byť pochovaný. Otvorenou ostáva aj teória o premiestnení jeho ostatkov po vyhnaní jeho žiakov. V dnešnom Kostole sv. Kríža v Devíne sa našiel náhrobný kameň s dvoma kalichmi, na základe čoho sa uvažuje, že tam bol pochovaný významný cirkevný hodnostár, arcibiskup. Hrob  zatiaľ nenašli, lebo neboli ešte robené vykopávky pod hlavnou loďou kostola, kde zrejme bol v časoch kráľa Svätopluka veľký kostol.