OSOBNOSTI SLOVENSKA 17. ČASŤ: GORAZD

Ak bol Viching podľa „Života Naumovho“ zaklínačom či čarodejníkom Vigliskom, plným kacírstva, ktorý rozvrátil Metodovo učenie, a ktorého Jonáš Záborský označil za ošemetníka, jeho opakom je Gorazd. Keď krátko pred smrťou položili Metodovi jeho učeníci otázku, koho pokladá za vhodného nástupcu, ukázal na Gorazda a povedal: „Tento je vašej zeme slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja“. 

Takže Gorazd, prvý slovenský vzdelanec, prvý slovenský svätec, ktorého postava z bronzu sa týči na Bratislavskom hrade, narodil sa okolo roku 830 v okolí Nitry, tradícia hovorí o osade Gorazdov pri Močenku. Jeho šľachtický pôvod – podľa niektorých úvah mohol byť dokonca synom Rastislava – a veľký talent mu umožnili získať pozoruhodné vedomosti, čím sa zaradil medzi najvzdelanejšie osobnosti 9. storočia. Dobre ovládal latinčinu, gréčtinu a staronemčinu. 

V roku 862 bol členom diplomatického posolstva slovenských vladárov k byzantskému cisárovi, kde sa stretol so solúnskymi bratmi. Keď krátko po príchode byzantskej misie založil Konštantín na Devíne univerzitu podľa vzoru carihradskej, jedným z prvých žiakov bol i Gorazd, čoskoro už oddaný spolupracovník bratov a aj spolutvorcom ich diela. Jeho vedomosti i skúsenosti sa prejavili v jeho radách Rastislavovi, Svätoplukovi a zrejme aj jeho synovi Mojmírovi II. 

V roku 867 odišli Konštantín a Metod so skupinou svojich žiakov, sedmopočetníkov, do Ríma, aby tam obhájili slovenskú liturgiu a boli vysvätení za kňazov a diakonov. Začiatkom roku 868 vysvätili biskupi Formóza a Gauderi za kňazov Gorazda, Klimenta a Nauma a za diakonov Angelára a Sávu. Keď sa vracali z Ríma, spolu s Metodom zajali zrejme aj Gorazda. Po roku 873 sa na obnovenej univerzite stal učiteľom. Pripisuje sa mu autorstvo omšovej knihy „Kyjevské listy“, diela „Život Metoda“ a spoluautorstvo na diele „Život Konštantína“. 

Osudy Gorazda po smrti Metoda zostávajú nejasné. Nakrátko, kým sa k moci nedostal intrigujúci Viching, sa ujal vedenia byzantskej misie. A po nezhode v otázke Najsvätejšej Trojice sa začalo kruté prenasledovanie slovenských kňazov Vichingom. Niektorých vyhnali, iných predali do otroctva alebo zabili. „Bulharská legenda“ hovorí o odstránení Gorazda z biskupského stolca a väznení. Ani v iných spisoch sa nespomína, že by bol vyhnaný z územia Slovenska ako Kliment, Naum či Angelár. 

Mnohé teórie uvádzajú, že po smrti kráľa Svätopluka bol Gorazd vysvätený na biskupa a povýšený na arcibiskupa. Pre takéto tvrdenia však chýbajú akékoľvek dôkazy. Podľa jednej skupiny názorov Gorazd „vznešeného“ pôvodu, ostal na Slovensku a bol pri zrode myšlienky Mojmíra II. obnoviť slovenskú cirkevnú provinciu. Cirkev staroslovenského jazyka totiž nezanikla ani u nás. Ostali tu Vichingovi kňazi, ale aj časť Metodových žiakov na čele s Gorazdom. Viching svojím činom napĺňajúc nemeckú „východnú politiku“ rozhneval mnohých. Ako vieme z listov bavorských biskupov pápežovi z roku 900, odpoveď domácich obyvateľov bola rýchla a prudká: výboje, vzbury, obštrukcie, výsmech, odmietnutie platenia daní. Takto to opisujú a vyčítajú Slovenom listy bavorských biskupov pápežovi. Ak sa napokon za Mojmíra II. slovenská cirkev obnovila, bolo to zaiste aj vďaka Gorazdovi.

Sú aj domnienky, že po vpáde Maďarov do Karpatskej kotliny bol Gorazd nútený utiahnuť sa do zahraničia. Je možné, že pôsobil v Čechách, Poľsku alebo v Bulharsku. Ani pre tieto úvahy však neexistujú žiadne seriózne podklady. Akurát v Bulharsku je jeho pamiatka osobitne živá. Gorazdovo meno sa nachádza v zozname bulharských arcibiskupov, v slávosloví z roku 1211. Tak či onak, vyhnanie časti gorazdovcov bolo prvou nútenou emigráciou výkvetu tohto národa, slovenskí vzdelanci posilnili slovanské národy na juhu a východe.  Božie semeno, ktoré v zrozumiteľnej reči vzklíčilo pod Tatrami, sa takto roztrúsilo na všetky slovanské strany. 

Gorazd a jeho spolupracovníci sa zrejme utiahli do hôr a do sídel na severovýchodnom Slovensku, ktoré ani po príchode staromaďarských kmeňov neboli zničené. K byzantskej, gréckej cirkvi sa hlásili aj prví uhorskí arpádovskí králi. V roku 972 sa síce Gejza – Štefanov otec – priklonil k latinskému obradu, no v roku 1074 iný Gejza I., kráľ, dostal kráľovskú korunu z Carihradu – dnes ju Maďari nazývajú „svätoštefanskou“. Latinizáciu v Uhorsku dokončil až Karol Robert v roku 1342, keď na Vyšehradskej synode zrušil glagolášov, oporu gréckej cirkvi.

Podľa inej tradície sa Gorazdove ostatky nachádzajú v dnešnom Albánsku v Berate, ktorý sa kedysi volal Belgrad alebo Belograd. Sú uložené v miestnej katedrále spolu s ostatkami sv. Angelára a ďalších svätcov. Služba svätým sedmopočetníkom, ktorá vznikla v tomto meste, ospevuje Gorazda a Angelára ako ochrancov mesta. Pravosť týchto ostatkov je však otázna. Ikonu, na ktorej piati sedmopočetníci stoja a dvaja (Gorazd a Angelár) ležia ako mŕtvi, je až zo začiatku 19. storočia.

Uzavrime príbeh Gorazda, ktorý na hanbu v slovenskom občianskom kalendári – s výnimkou matičných kalendárov – nemá miesto, modlitbou, ktorá sa mu pripisuje: „Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou svojou prizri. A nevydaj, čo je naše, cudzím, a neobráť nás v plen za korisť národom pohanským.“