OSOBNOSTI SLOVENSKA 19. ČASŤ: VOJTEŠKO

Už v predchádzajúcej časti nášho seriálu vstúpili do našich dejín budúci Maďari, a odteraz sa im už nevyhneme.

Vojtech Budinský-Krička, pôvodne Budaváry, rodák z Ružomberka, sa v roku 1933 stal pracovníkom Česko-slovenského štátneho archeologického ústavu a spolu s Vojtěchom Ondrouchom inštaloval v roku 1937 v Prahe výstavu „Slovensko v pravěku a na úsvitě dějin“, čo bola vôbec prvá prezentácia slovenskej archeológie v Česku. Po druhej svetovej vojne našťastie nenasledoval zhruba 5000 príslušníkov slovenskej inteligencie, ktorí si zachránili svoje životy útekom za hranice. A tak trpel doma. V roku 1951 ho odsúdili na osem rokov väzenia za protištátnu činnosť. „Postačilo“, že po vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939 sa stal docentom a od roku 1941, už ako univerzitný profesor, prednášal na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, dnešnej Univerzite Komenského? Či to, že v Martine založil v roku 1942 Štátny archeologický ústav a bol jeho prvým riaditeľom? 

Našťastie prepustili ho už v roku 1954, a to na príhovor českého archeológa Jana Eisnera. Stal sa pracovníkom Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, a od roku 1957 viedol jeho pobočku v Košiciach. Vďaka tomu mohol v roku 1959 vykopať nápadne bohatý hrob v Zemplíne, v ktorom sa našlo takmer pol tisícky zlatých, strieborných a bronzových predmetov, aj strieborná šálka, šabľa, strieborný okutý remeň, ale aj proso. Išlo zrejme o hrob staromaďarského náčelníka, žeby priamo Álmoša, Arpádovho otca(?) z prelomu 9.  a 10. storočia, čo je čas nástupu staromaďarských kmeňov. Veľa veci okolo hrobu ostáva utajených. Padol Almoš v bitke? Zabil ho jeho syn Arpád?

Podľa Pavla Dvořák v Stopách dávnej minulosti – Zrod národa, v Zemplíne sa nenašli žiadne stopy po veľkej bitke. Archeológovia tam nenašli stopy po ohni, popol, mŕtvych bojovníkov, nič z toho, čo sa nazýva zánikový horizont. O dobýjaní Zemplína nič nevedel ani slávny Anonymus. Všeobecne sa nenašlo veľa stôp po slovensko-maďarských bitkách. „Maďari nedošli do Uhorska čo výbojcovia, zaujímajúci zem následkom víťazných bitiek, ale ako pomocné, nájomné, služobné vojsko, ktoré za vykonané služby dostalo povolenie sa tu usadiť,“ takto to komentoval Ján Zigmundík, slovenský pedagóg a publicista, rodák z Vrbového, ktorý bol zástancom teórie pokojného prijatia Maďarov Slovákmi. „Príchodom Arpádovho ľudu nestalo sa rozkolenie, rozbúranie a akési rozrušenie tohože mocnárstva, ale jedine veselá a rozkošná svadba dcéry Mojmírovej zo Zoltašom. A ako v privátnom živote po svadbe mladá nevesta a jej majetok prijíma meno mužovo, tak i po tejto svadbe majetok dcéry Mojmírovej, marka panónska, začala sa menovať menom jej muža, kniežaťa uhorského, Uhorskom.“ Málo známy Zigmundík, ale aj jeho vzor Jozef Hložanský, ktorý vydal v Pešti v rokoch 1868 – 1869 šesť čísel zborníka „Biele Uhorsko“, či Fraňo Sasinek boli významnou súčasťou vývoja našej národnej identity a historického povedomia.

A predsa len nejaká bitka však bola, možno sa udiala neskôr, veď postupné pripájanie stredného a severného Zemplína k Uhorsku sa ukončilo až za kráľa Ladislava, ktorý vládol do roku 1095. Zachoval sa totiž unikátny text, Balada o Vojteškovi, kde je reč o bitke v Zemplíne. Zapísal ju na základe rozprávania bačov a valachov Ján Hlovík, učiteľ a evanjelický farár v Kladzanoch. Keď počas svojej trojročnej cesty študoval ruský slávista Izmail Ivanovič Sreznevskij, priateľ Ľudovíta Štúra a jeho súputníkov, slovenské nárečia, ľudovú slovesnosť a piesne, v roku 1842 sa dva týždne v lete zdržal na východnom Slovensku. Zastavil sa u Adama Hlovika na fare v Giraltovciach, a na druhý deň navštívil Adamovho brata Jána Hlovíka (1804-1862) v Kladzanoch, a ten Sreznevskému daroval svoju zbierku ľudových balád. Zachovala sa v Sreznevského pozostalosti v Ústrednom štátnom archíve literatúry a umenia v Moskve.

Vojteško bol vojvodcom, možno kniežaťom na Čičavskom hrade, kde stál od čias cyrilometodskej misie kostol sv. Klimenta. V susednom Tovarnom sa zachovala stará tradícia, že tu bol sv. Metod. Keď prišli starí Maďari, Vojteško odišiel so svojou vojenskou jednotkou na pomoc správcovi Zemplínskeho hradu. 

Odcitujeme časť balady, ako ju objavil v rukopise pátra Jozefa Jurovského „Tovarnianska tradícia“ z roku 1953 Anton Semeš. Ide o jednu z najstarších literárnych pamiatok z východu Slovenska. 

Vojteško sa chystá do boja proti starým Maďarom:

Na dubrave havrani prežalostne viju.
Azda sa to Slaviani s nepracelem biju.
S nepracelem, co naše chce rabovac salaše.
Chlapci duškom śedajme na bystré koníky,
kraj si hubic nedajme skrze tote zbojníky,
co nam lecjak krev piju a s jích pánem z nej tyju.
Za mnou, chlapci, len za mnou: tam su pri Bodroku.
S povetricou náramnou lecme jim do sboku,
žeby mi jich pobili a na kusy zdrobili.

Vojteškova manželka Choteška ho odrádzala, aby do boja nešiel. On predsa len šiel. A Choteška ho zatiaľ čaká a vyzerá na hrade Čičava:

Tu ho každy dzeň čekám na vysoké skale.
Tu naň myslím, tu klekám k svaté Boha chvále,
aby sa mi nestracil, ale zdravý navrácil.
Vojteškovi spolubojovníci sa vracajú. Choteška ich zastaví. Vravia jej, aby ho nečakala, lebo: „Spad on v šarce zranený, od nás darmo bránený.“

Nešťastná Choteška opustí po tejto správe Čičavský hrad a odíde do neďalekého dubového lesa, ktorý sa volal Chrajsc. Dodnes je v tom lese studnička, pomenovaná na jej pamiatku Kňahiňka. To by mohlo potvrdzovať, že domáci ju vnímali ako kňažnú – kňahiňku. 

Pokiaľ ide o Zemplín, ktorý Štefan Janšák považoval za „Devín východu“, zemplínske hradisko bolo totiž až do regulácie Východoslovenskej nížiny obklopené vodou, v nových časoch jeho význam stúpol. Zemplín sa stal sídlom kráľovskej župy. A povedzme si spolu s Pavlom Dvořákom, že dejiny vôbec nie sú jednoznačné a bude len dobre, ak nám dajú šancu pátrať po ich tajomstvách.