OSOBNOSTI SLOVENSKA 26. ČASŤ: VATA

Po smrti kráľa Štefana – po roku 1038 – prežívali tí naši predkovia, ktorí sa  ocitli v Regnum Panoniorum, či v Regnum Marianum, desaťročia naplnené nielen bojmi o vladársky stolec, ale aj o definitívne odstránenie plodov cyrilometodskej misie. Dvaja cudzinci, Pavol Orseolo i Samuel Aba zvádzali zápas o kristianizáciu „sprostače a bedače“ – toto sú slová Jonáša Záborského v jeho rozsiahlych Dejinách kráľovstva uhorského – na latinsky spôsob namiesto slovensko-byzantského. Až teraz vidno, že hlavným zámerom Nemcov, ktorý viedol k pádu Svätoplukovej ríše – napokon nebolo nič menšie, nič iné, ako zmeniť cirkevnú i civilizačnú podriadenosť a orientáciu „sprostače a bedače“ z východnej na západnú. A v takom zápase sú povolené všetky „chmaty“. Cisársku nemeckú korunu práve vtedy kládli v Ríme na hlavu Henricha III., ktorý  sa pokúšal prinútiť uhorských kráľov k lénnej závislosti.

Latiníkom na čele so Štefanovou manželkou, Nemkou Gizelou, duchovnou dedičkou Vichinga, dokonca cyrilo-metodské náboženstvo či už skutočne, alebo len „strategicky“ splývalo s pohanstvom. „Ako málo mali ľudia čistého vlastenectva a ušlechtilej národnej hrdosti, vidno z ich nehodného ulíhania a plazenia sa pred Nemcami,“ aj to sú Záborského slová. „Uhry stali sa provinciou nemeckou“. Hádam len dodajme: predsa sa teda podarilo to, čo sa nepodarilo so Svätoplukom, od ktorého musel Viching zutekať. Zápas sveta sloveno-byzantského so svetom latinsko-germánskym pokračoval, a veď on ani nikdy neskončí. Či?

Keďže „vtedy tak lipli Maďari ku Slovanom, ako teraz lipnú k Nemcom“, napísal Záborský v roku 1875, s radosťou očakávali príchod Ondreja a Leventeho z Ruska, čo sa stalo v lete 1046. Aktuálny kráľ Peter Orseolo bol oslepený – typický trest onej doby a o rok zomrel vo väzení. „Mnoho nemeckých úradníkov, latinských biskupov, kanonikov, plebánov, mníchov, bolo nemilosrdne ubito. A kým? Pohanmi, odpovedajú nám kroniky a za nimi i histórie. My však vidíme tu nie zápas pohanstva s kresťanstvom, než obradu grécko-slovanského s latinským a pomstu kresťanov pravoslávnych nad latiníkmi za trpené od časov Gejzových krívd.“ Citovali sme Záborského.

A vtedy vstupuje do dejín Vata (Vatha). Najviac informácií o ňom podáva Záborský. Aj keď ho viacerí označili za pohana – údajne oholil si hlavu a spustil tri vrkoče, začal jesť konské mäso – na „žiadno pohanstvo nemyslel, ale bol vodcom tej stránky národa, ktorá ešte lipla na objatom prve grécko-slovanskom obrade, a ťažce niesla uvádzanie novej viery a poriadku aristokratického. Hrdina pravoslavia prešol v rozpomience potomstva v pohana, ako tuším už pri krvavom svojom vystúpeniu bol nazván protivníkmi.“

V jednej z verzii dejín tamtých čias sa spomína Vata, údajný Štefanov syn od prvej manželky(?), ktorý nemohol zaujať kráľovský trón, lebo bol baziliánskym mníchom, a staré kánony to zakazovali. To mu vlastne i zachránilo život, pretože to bol dôvod, prečo Gizela (jeho macocha) nedala zavraždiť i jeho... Ktovie, koľko žien mal Štefan?

Povstalci – mätežníci, sa podieľali na trýznení i smrti biskupov Gerarda, Buldu a Bestrira, teda Bystríka koncom leta 1046 na území dnešnej Budapešti. Potom nastal pokoj.

Zatiaľ čo Ondrej sa stal kráľom od roku 1046, Levente, ktorý údajne keby mohol, bol by celé Uhry priviedol naspäť k pohanstvu a modloslužbe, čoskoro, v roku 1047, umrel a pochovali ho vedľa jeho deda Takšoňa. A Belo sa čoskoro tiež vrátil  z Poľska a stal sa správcom severného – údajne rusko-slovenského kniežatstva.

Podľa Záborského boli Ondrej i Levente pravoslávnymi kresťanmi. Tu malá poznámka: pravoslávni sa oddelili od Ríma známym rozkolom v Carihrade až v roku 1054, adekvátnejšie by im teda pristal prívlastok „východní kresťania“. Umiernenejší Ondrej mal za ženu Anastaziu, dcéru Jaroslava Múdreho z Kyjevskej Rusi. Ako kráľ sa zdržiaval na Zemplíne, kde založil dva kláštory východného obradu, ženský a mužský. Predsa však už videl, že „latinstvo a nemecké riady zapustili medzi ľuďmi silné korene“, nuž a bál sa zahraničných, teda nemeckých vplyvov, osobitne cisára Henricha III., ktorý napokon čoskoro na neho zaútočil (v roku 1049). V roku 1051 opätovne márne útočil, tentoraz na Vážske kniežatstvo a o rok utrpeli Nemci neúspech pri Dunaji.

V roku 1061 prepukla bratská vojna medzi Ondrejom a Belom, v ktorej Ondrej prehral, vraj spadol z koňa. Na Belovu korunováciu za kráľa dorazil aj „pravoslávny“ Vata so synom Janusom a množstvom ľudu v nádeji, že budú mať väčšie práva, ako mali za Ondreja. Chceli zrušiť „latinstvo“ vrátane povinnosti platiť desiatky. Pridala sa k nim mohamedánska časť maďarského národa, ktorí hoci nekresťania, boli zaťažení kresťanskými bremenami. No sklamali sa v Belovi. Ten už nechcel zmeniť kurz štátu, ktorý nastolil Štefan so svojou Gizelou. Vyžiadal si tri dni na rozmyslenie – aby sa nachystal. Na tretí deň odpovedal Vatovým vzbúrencom krvavo. Vatovcov obkľúčili Belovi vojaci, a ktorých nezabili, tých dal kráľ zbičovať. Vata osobne sa ešte dožil vlády kráľa Gejzu po roku 1074.

Podľa Záborského iba traja „východní kresťania“ sedeli na uhorskom tróne: Samuel Aba, Ondrej a Belo. Ten posledný však dal „pravoslávnych a mohamedánov hromadne zmäsiariť“. Pochádza z tých čias pieseň Stála bitka stála za Štefana kráľa, ktorú zapísal Ján Kollár?

Za Štefana kráľa bili sa junáci / s pohanmi Slováci, / takej viac nebude, / kým svet svetom bude. / Bola bitka bola / vyše Ostrihoma, / červená kru tiekla / polovičkou Hrona. / Červená kru tiekla / k bielemu Dunaju, / tých kliatych pohanov / kresťania rúbajú.

Kto koho rúbal? Slováci pohanov? Alebo latiníci sloveno-byzantíncov? A bolo to „za Štefana kráľa“ alebo jeho následníkov?