OSOBNOSTI SLOVENSKA 27. ČASŤ: BYSTRÍK

Zmeniť zažité pohľady na dávne udalosti je ťažké, až nemožné. A predsa len, ak podľa evanjelistu Jána „pravda oslobodzuje“, sme povinní ju hľadať aj po storočiach či tisícročí. Ide totiž o pravdu a slobodu. Mal prechod od Regnum Sclavorum k Regnum Marianum, či Panoniorum – až na minciach z čias Bela IV. z rokov 1235 – 1270 sa stretávame s Regnum Ungarorum – svoje zákulisie? Prenasledovanie Metodových učeníkov sa neskončilo Vichingovými krutosťami v roku 886. A keď pápež Ján IX. vyslal na Slovensko v roku 899 arcibiskupa Jána a biskupov Benedikta a Daniela, a obnovil Vichingom zničenú slovenskú cirkev, o rok proti tomu protestovali bavorskí biskupi. Tá cirkev sa už potom nespomína. Kto ju zničil? Skôr Nemci, „Henrichovci“, ako Maďari. Veď aj Ondrej I. a Belo I. boli gréckej viery, dokonca pápež Inocent IV. vydal v roku 1243 bulu, ktorou potvrdzuje, že dovolenie Hadriána II. a Jána VIII. vykonávať bohoslužby v slovenskom jazyku ostáva v platnosti. Pozoruhodné a kýmsi vyžiadané.

Nič dobré neveštil príchod pražského biskupa Vojtecha v roku 982, podľa ruských zdrojov „rozvrátil pravú vieru“, nahradil ju latinskou a biskupov pravej viery dal sťať. „Západný“ vplyv možno vidieť aj v rozkaze kráľovnej Gizely Bavorskej na vylúpenie oči a zaliatie uší horúcim olovom Vasiľovi – Vazulovi z roku 1037. Aby trón zaujal Benátčan Orseolo, ktorý ako kráľ po roku 1039 likvidoval starú slovensko-byzantskú cirkev a zavádzal latinské obyčaje. A ktorého povstalci oslepili. A latinizáciu Uhorska po vymretí Arpádovcov zavŕšili Anjouovci Karol Róbert a následne jeho syn Ľudovít. V roku 1342 prešiel aj benediktínsky kláštor vo Vyšehrade, dovtedy slovenský, na latinský obrad.

V roku 1046 prepuklo tzv. pohanské povstanie Vatu, počas ktorého prišiel o život svätý Bystrík, nitriansky cirkevný hodnostár. Charakter tohto povstania však zďaleka nebol iba pohanský. Ak vôbec. Jonáš Záborský nevidel v ňom „zápas pohanstva s kresťanstvom, ale obradu grécko-slovanského s latinským a pomstu kresťanov pravoslávnych nad latiníkmi za trpené krivdy“. Napokon Vata bol v roku 1074 medzi mužmi budúceho kráľa Gejzu.

Bystríkovo meno má viaceré podoby: Beztertus Nitriensis, Bestridus, Besztrik, po maďarsky Beszteréd. Až na konci 19. storočia ho po dôkladnom rozbore historik Jozef Kompánek ustálil v podobe Bystrík. Narodil sa asi v roku 1003, zomrel ako mučeník v roku 1046. Údajne pochádzal z „vyššieho“ –  teda šľachtického rodu, z okolia Nitry. Mal absolvovať učilište svätého Hippolyta na Zobore, založené za Svätopluka. Pôsobil od roku 1034 zrejme ako svätiaci biskup v Nitre. Bolo to obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. Na jednej strane Nemci a pronemeckí panovníci a ich družiny, na druhej strane prívrženci Arpádovcov, rodu so značne pomiešanou „slovenskou/slovanskou krvou“. Na jar 1046 vypuklo proti Orseolovi povstanie organizované Vatom z východných stolíc. Medzi povstalcami boli predovšetkým odporcovia latinizácie, potomkovia kňazov, ktorí unikli pred Vichingovým prenasledovaním na územie východného Slovenska. Boli medzi nimi aj bogomilovia, s bulharským učením namiereným proti štátu a predstaviteľom cirkvi, ako aj po „maďarsky hovoriaci mohamedáni“.

Vatovci ovládli územie medzi Dunajom a Tisou a Zátisie, odkiaľ zutekali biskupi, čanádsky Gerhard, Buldus a Benetus do Stoličného Belehradu. Tam sa zrejme stretli s Bystríkom. Po správe, že sa Ondrej a Levente vracajú z Ruska, a blížia sa k Pešti, biskupi sa rozhodli ísť ich privítať. Keď sa však blížili k Pešti, dostihlo ich pri Dunaji Vatovo vojsko a zaútočilo na nich. Gerarda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou. Vrch na tom mieste je dnes pomenovaný ako Gellérthegy. Zahynul i biskup Buldus, ktorého ukameňovali. Bystrík sa spolu s Benetom usilovali prejsť člnom na peštiansky breh Dunaja, kde už mali byť v bezpečí, pretože tam malo byť Ondrejovo vojsko. Aké bolo ich prekvapenie, keď tam boli povstalci, ktorí Bystríkovi spôsobili mečom smrteľné zranenia, na ktorých následky na tretí deň zomrel. Iba Beneta Ondrej zachránil. Udialo sa tak koncom septembra 1046, tri dni po smrti biskupa Gerarda, teda 26. septembra 1046.

Najstaršia zmienka o Bystríkovi je vo Väčšej legende o svätom Gerardovi z druhej polovice 13. storočia. Uctievali ho najmä v Nitre, od roku 1880 sa však silný maďarizačný prúd usiloval jeho pamiatku zatemniť. Po roku 1918 v Nitre znovu ožila úcta k nemu, ktorá je stále živá. Spomienka na neho 24. septembra je však veľmi povrchná. Súvisí to s tým, že po 2. vatikánskom koncile bola snaha „prečistiť“ liturgický kalendár od málo uctievaných svätcov. A tak jeho spomienka z liturgického kalendára „vypadla“.

Patrocínium sv. Bystríka má kaplnka v obci Nemce a kostol v obci Hajná Nová Ves. V kostole v obci Vyšná Myšľa je zvon sv. Bystríka, v Katedrále sv. Emeráma v Nitre tiež. V Starej Bystrici je jeho socha na slovenskom orloji. Na počesť sv. Bystríka je pomenovaná ulica na žilinskom sídlisku Vlčince a ulica v Nitre – Janíkovciach.

Bystrík má od polovice 20. storočia v kalendári meno 11. septembra. Meno iného, „tradičnejšieho“ a staršieho slovenského svätca, avšak slovensko-byzantskej orientácie, Gorazda, by ste v slovenskom občianskom kalendári, s výnimkou matičného, hľadali márne.