OSOBNOSTI SLOVENSKA 33. ČASŤ: ONDREJ TRETÍ

Trináste storočie malo byť posledným storočím, kedy v Uhorsku vládla domáca, teda naša arpádovská dynastia. Do konca tohto storočia sa arpádovskému rodu minuli nástupníci na trón po meči. A míňali sa akýmkoľvek násilným spôsobom. Chcel to tak niekto preto, že Arpádovci boli v podstate východní Slovania? Sobáš kráľa Štefana V. už nie s ruskou či srbskou, ale s kumánskou princeznou, ktorá prijala meno Alžbeta, prispel k morálnemu úpadku kráľovstva. Mal s ňou dcéru Máriu, ktorá sa vydajom za Karola do Neapola stala neapolskou kráľovnou. A syna a nástupcu Ladislava IV., ktorý sa podľa vzoru matky správal po „kumánsky“. Kým nedosiahol dospelosť, vládla po Štefanovej smrti v roku 1272 za syna. Nepodarilo sa jej už na budúci rok 1273 ubrániť pred vyplienením Čechmi Nitru aj s biskupskou katedrálou a archívom. 

Bezdetného Ladislava Kumánskeho po 18 rokoch vlády vo veku 27 rokov zavraždili Kumáni v kumánskom tábore, kde podľa Záborského „Ladislav smilnil spolu s ich devami a ženami“. Smrťou sa mu pomstila jeho hlavná súložnica Edua za to, že sa s ňou nezosobášil. Bol už totiž ženatý. Panovanie Ladislava bolo jedno z najnešťastnejších, ustavičné lúpeže, pálenie dedín zapríčinili takú chudobu, že ľudia sami ťahali vozy a dvojkolesové taligy nazývali „vozom Ladislavovým“. Proti kráľovnej  Alžbete, a neskôr aj Ladislavovi sa postavili šľachtici, a ten v ozbrojených stretoch s nimi využíval pomoc Kumánov, nebolo to však „zadarmo“. Prepukla silná anarchia. Všeobecný úpadok mravov viedol ostrihomského arcibiskupa k apelu na pápeža, aby vyhlásil križiacku výpravu do Uhorska.

Uchádzači o trón po Ladislavovi IV. boli traja. Neapolskí Anjouovci žiadali trón pre Karola Martela z Anjou, syna Ladislavovej sestry Márie Uhorskej a Karola Neapolského v roku 1270. Kandidátom bol aj cisár Svätej ríše rímskej Rudolf I. Habsburský. 

Kráľom sa však stal Ondrej III. s pomocou svojej matky, Tomasiny Morosiniovej, bohatej patricijky z Benátok. Spolu s ňou sa vďaka rôznym zákulisným ťahom dokázal zbaviť kráľovských protivníkov. Bol síce vnukom Ondreja II., čoby posledný Arpádovec, ale narodil sa v roku 1265 i vyrastal v Benátkach a slovanskej krvi mal už v sebe poskromne. V Uhorsku vzrastal taliansky vplyv. 

Arpádovci upadli do chudoby, preto Ondrej III. na spôsob Bela IV. posielal sudcov do žúp, „ktorí každému jeho majetok premerali a žiadali dôkaz o jeho pôvode“. Dialo sa tak s použitím násilia napriek tomu, že sa pri korunovácii prvý raz v histórii zaviazal dodržiavať výsady šľachty. Bol to dôsledok komplikovanej politickej situácie. Ondrej III. sa jasne usiloval obmedziť silných oligarchov, ktorých územné domény vo feudálnej anarchii naďalej silneli. Naopak systematicky podporoval strednú a nižšiu šľachtu a cirkevné inštitúcie. V takom duchu vydal dekréty v rokoch 1292 a 1298. Mali viesť ku konsolidácii, k upevneniu panovníckej moci a k vráteniu bezprávne obsadených kráľovských území. Pozícia oligarchov bola však už taká silná, že Ondrejove zámery nebolo možné prakticky uplatniť. 

Čoraz reálnejšou sa stávala výmena na tróne, keď chorvátski veľmoži, Šubičovci, Frangepanovci i pápež otvorene začali podporovať nároky na trón Martelovho nedospelého syna Karola Róberta z Anjou. Ten sa v roku 1300 dokonca vylodil v Splite. Na získanie uhorskej koruny to však zatiaľ nestačilo. 

Podmienky, za ktorých musel Ondrej III. vládnuť, boli viac ako náročné a jeho plány preťala 14. januára 1301 nevysvetlená smrť. Keďže prišla vhod všetkým jeho odporcom, často sa objavujú narážky o možnej otrave.  A čo ďalej? Zomrel kráľ, za ktorého už podľa domácich nebolo možné nájsť plnohodnotnú náhradu, pretože bol bez syna posledným mužom z rodu zakladateľov Uhorska, Arpádovcov. Táto smrť priniesla do stredovýchodnej Európy výraznú zmenu. Pretrhla sa uhorsko-slovenská panovnícka tradícia. Až teraz sa vlastne na dlhú dobu končí vplyv Slovanstva v mocenských dejinách na strednom Dunaji.

Započúvajme sa do slov Jonáša Záborského, kňaza, ktorý konvertoval z evanjelickej na katolícku vieru: „Cirkev západnia panuje už v Uhrách neobmedzene, s velikým dôrazom, samojediná. Z roka na rok množí sa jej imanie, rastie bohatstvo. Sústava feudálna je už v plnom kvete. Kráľovu korunu zrieme zastínenú pápežskou tiarou, moc kráľovskú pokorenú, temer v nič obrátenú, i pápežom i prelátmi, i vybujnelými pánmi, ľud pošliapaný do prachu“. Domáca šľachta musela prijať cudzorodý prvok. Ponúkalo sa jej viacero možností. Do tejto, už aj tak komplikovanej situácie, aktívne vstupovali mocní veľmoži, ktorí podľa svojich záujmov podporovali jednotlivých adeptov na trón. A tých adeptov bolo viacero.

Na Ondreja III. si naposledy zaspomínali Prešovčania. „Zariadili to tak“, že 9. júna 2019 o pol jedenástej zavítal do centra Šariša „osobne“ so sprievodom. A „opätovne udelil Prešovu mestské výsady“ tak, ako to prvý raz urobil pred 720 rokmi. V roku 1299, dva roky pred svojou smrťou.