OSOBNOSTI SLOVENSKA 35. ČASŤ: MATÚŠ ČÁK

Na prelome 13. a 14. storočia boli Omodejovci na východe a Matúš Čák na západe a strede Slovenska najvýznamnejšími a najvplyvnejšími oligarchami. Mala ich spojiť proti Karolovi Robertovi, budúcemu kráľovi s neapolsko-francúzskymi koreňmi, známa bitka pri Rozhanovciach 15. júna 1312. Do tej však Matúšove vojska buď zasiahnuť nestihli, alebo údajne z bojiska zutekali. 

Matúš Čák na rozdiel od Omodejovcov patrí medzi legendárne postavy slovenskej histórie i literatúry. Narodil sa okolo roku 1260 významnému uhorskému šľachticovi Petrovi Čákovi, ktorý spolu s bratom Matúšom boli rytiermi kráľov Štefana i Ladislava. Jeho otec Peter, vlastniaci erb s vyobrazením leva, priviedol rod do priazne kráľov vojenskými úspechmi. Keď sa Uhorsko po vymretí Arpádovcov zmietalo v nepokojoch, dokázal Matúš bravúrne lavírovať medzi účastníkmi boja o kráľovskú korunu, a tak získať nemalé majetky na dnešnom západnom a strednom Slovensku.

„Do hry“ vstúpil v bitke po boku kráľa Ondreja III. s rakúskym vojvodom Albrechtom. Zato mu kráľ udelil titul palatína, čo bola druhá najvplyvnejšia funkcia v kráľovstve, niečo ako predseda vlády. Roztrúsené hrady a panstvá dokázal spojiť do uceleného panstva pozdĺž rieky Váh smerom na stredné Slovensko s centrom od roku 1296 v Trenčíne. To mu vynieslo meno „Pán Váhu a Tatier“, ale aj mnoho nepriateľov.

Počas bojov o uprázdnený kráľovský trón v rokoch 1301 až 1312, kedy medzi sebou súperili rody neapolsko-francúzskych Anjouovcov, českých Přemyslovcov a rakúskych Wittelsbachovcov, sa vždy prikláňal na stranu možných víťazov, a bol pritom bezohľadný. Nezdráhal sa siahnuť na majetok kráľa či cirkvi. 

Od roku 1304 vystupoval ako samostatný vládca. Na vrchole svojej moci v rokoch 1311 a 1312 kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Jeho vplyv siahal až na Spiš a v Zadunajsku mu patril Vyšehrad. Počínal si ako samostatný panovník. Na Trenčianskom hrade si zriadil vlastný dvor na spôsob kráľovského, razil vlastné mince a vyberal dane. Mal dokonca aj vlastného palatína, ktorým bol do roku 1318 Felicián Zach. Chcel ustanoviť aj svojho kastelána. Násilne obsadil Nitrianske biskupstvo, kde zhorela katedrála, drahocenná knižnica a archív, ale aj relikvie sv. Andreja Svorada a Benedikta. Múry opevnenia rozváľal do základov. Pre toto si vyslúžil od cirkvi trest exkomunikácie. Na jeho majetky bola uvalená cirkevná kliatba, a tak sa tam nemohli slúžiť omše. O rok, akoby „za trest“ mu zomrel jediný syn Matúš, a preto si za nástupcu vybral svojho príbuzného Štefana Čecha z rodu Šternbergovcov z Moravy. 

Matúš Čák vládol neobmedzene a nezávisle na svojich majetkoch, ktoré v čase jeho najväčšej slávy zaberali obrovskú časť Slovenska. Súčasníkov to nabádalo častovať ho titulom „panovník“ či „kráľ.“ Nebol ani jedno ani druhé, bol len veľmi schopným politikom, typom dravého feudála, vojaka – rytiera a zároveň typom vypočítavého diplomata, ktorý vedel svoje skúsenosti a znalosti využiť vo svoj prospech. Jeho politická pozícia a majetková platforma boli také silné, že si mohol dovoliť odoprieť poslušnosť kráľovi Karolovi Róbertovi. Dokonca ho odmietal uznať podľa miestnych právnych zvykov za legitímneho panovníka Uhorska. Spory medzi kráľom a oligarchom z Trenčína sa vyostrili v roku 1311, keď Matúš Čák napadol kráľovo sídelné mesto Budín. A ako sme už uviedli, vojská týchto dvoch nepriateľov sa na bojisku stretli ešte raz, v júni 1312 v bitke pri Rozhanovciach. 

O jeho význame svedčí fakt, že ešte aj v 15. storočí sa časť západného Slovenska napríklad v kronike Jána z Turca označovala ako Terra Mathie – Matúšova zem. Kráľ nemal možnosť zbaviť ho jeho reálnej moci, akurát za pomoci magistra Donča zabral mu časť majetkov. Pre mnohé generácie slovenských národných buditeľov sa stal romantickým hrdinom vzdorujúcim uhorskej moci a Matúšova zem sa stala akýmsi slovenským kniežatstvom, ktoré zohralo istú úlohu pri slovenskom národno-uvedomovacom procese. 

Matúš Čák Trenčiansky bol vyobrazovaný a ospevovaný ako v istom zmysle pokračovateľ dávnej slovenskej slávy a predstaviteľ Slovákov a Slovenska, ako rovnoprávneho celku v mnohonárodnom Uhorsku. Jeho činnosť umožnila obyvateľstvu Horného Uhorska dlhšiu dobu žiť nezávisle od uhorského panovníka, čím vytvoril podmienky pre uvedomenie si etnickej osobitosti prevažne slovenského obyvateľstva.

Staršia slovenská historiografia od čias štúrovcov glorifikovala ho ako slovenského národného veľmoža. Neobmedzene totiž vládol značnej časti Slovenska až do svojej prirodzenej smrti 18. marca 1321. Jeho moc bola taká silná, že kráľ dokázal ovládnuť územie celej jeho dŕžavy až po tomto dátume. Nepozná sa presné miesto jeho posledného odpočinku. Sú domnienky, že leží pod najvyššou vežou Trenčianskeho hradu, tzv. Matúšovou vežou.