OSOBNOSTI SLOVENSKA 36. ČASŤ: KAROL ROBERT

Poďme teda po 36. krát „prifarbovať“, „vylepšovať“ naše dejiny. Napokon tak, ako to robia všetci naokolo. 

Roky po smrti Ondreja III. sa zvyknú označovať ako „bezvládie“. Kráľ však akosi nechýbal, vládli oligarchovia Omodejovci, Matúš Čak, ale aj Vladislav v Sedmohradsku. Korunovácií bolo niekoľko, už v máji 1301 bol korunovaný, ale „neplatnou“ korunou budúci kráľ Karol Robert s neapolsko-sicílsko-francúzskymi koreňmi. Svoj nárok na trón odvodzoval od svadby svojej starej matere, dcéry kráľa Štefana Piateho, Márie, v júni 1270 s Karolom Chromým. Čoby neapolská kráľovná mala Mária štrnásť detí. Prvým z nich bol Karol Martel, otec Karola Roberta, ktorý sa narodil v roku 1288.

V auguste 1301 bol pravou korunou podľa Záborského „ovenčený“ Václav, vtedy podporovaný Matúšom Čákom. Mal sa oženiť s princeznou Alžbetou, Ondrejovou dcérou, čo by znamenalo zachovanie domácej panovníckej tradície, ale veľmoži Omodejovci i Matúš Čák čoskoro prešli na stranu Karola Roberta. Čech Václav stratil podporu, vzdal sa nástupníctva a korunu na hranici v Hodoníne odovzdal Otovi III. Bavorskému. Ten sa ňou dal korunovať v roku 1305, ale bez podpory veľmožov sa po niekoľkých mesiacoch trónu vzdal. Koruna, podľa Záborského „stará čapica, ktorej Uhri takú moc privlastňovali, ktorú tak poverčive ctili“, sa ocitla u Vladislava v Sedmohradsku, a keď ju ten vrátil, mohol byť Karol definitíne korunovaný. 

Fakt, že cudzinec Karol Robert mal podporu pápežského dvora Bonifáca VIII., a 27. augusta 1310 mu v Stoličnom Belehrade položili na hlavu pravú uhorskú korunu, potvrdzuje, že nie prvý, a ani posledný raz, sa usilovali a vládu na našom území cudzie, prozápadné sily. Ale Omodejovci a Matúš Čák „nedali pokoj“, a tak sa bojovalo. Musel však umrieť Matúš Čák, ktorý na čas doviedol  Slovensko k samostatnosti, aby konečne v roku 1321 mohol sústrediť Karol Robert panovnícku moc do svojich rúk. A paradoxne – podľa viacerých historikov – prichádzalo „zlaté obdobie“ našich dejín.

A čo na to Jonáš Záborský? „Rím obsiahne víťazstvo. Uhri platia a bojujú v záujmoch cudzích. Úžitok z toho majú, netrvanlivé zveličenie krajiny a zvýšenie cudzinskej vzdelanosti. Noví panovníci oživia latinské štúdiá, upravujú synov predních rodín do Itálie na učenie a dajú vynášať zo zeme ohromné sumy, obsadzovať úrady cudzincami, používajú síl krajinských ku svojím rodinným zámerom. Obnovujú síce kleslú moc kráľovskú, ale len pre sebä.“ Záborský je kritický k pápežskému legátovi, „angelovi pokoja“, ktorým sa v tom čase stal Gentilis. „Stálo to veľmi veľa mnoho peňazí, každodenne sa mu platilo dvanásť zlatých.“ A len z biskupstva sedmohradského bral ročne 330 hrivien čistého striebra.

Poďme však hľadať všetko to, čo pomohlo našim predkom žiť v „zlatej ére“, resp. čím sa anjouovci pozitívne zapísali do našich dejín. 

Pomenovanie „zlaté obdobie“ môže súvisieť so skutočným zlatom, ktoré sa dolovalo v slovenských banských mestách. Karol zrušil dávny stav, podľa ktorého každý pozemok, kde sa nájde zlato a striebro, pripadne kráľovi. Tiež odpustil baníkom povinný odvod tretej časti dôchodkov. A zaviedol portálnu daň, teda daň za každú bránu, ktorou mohol prejsť konský záprah, vo výške 18 denárov. Tá daň vydržala do roku 1848.

Karol Robert začal s razbou zlatých dukátov v kremnickej mincovni, ktorú založil 17. novembra 1328. V ten deň povýšil Kremnicu z osady na mesto a udelil jej privilégium na prevádzku mincovne. Kremnická mincovňa, ktorá vyrába mince už sedem storočí, je najstaršou fungujúcou mincovňou na svete. Dlhodobo najžiadanejší peniaz, kremnické dukáty, sa tu razili od roku 1335 zo slovenského zlata. 

Karol Robert vládol z Vyšehradu, kde sa zišiel 11. novembra 1335 podľa Záborského „jedon Francúz, jedon Nemec a jedon Slovan, teda on, s českým kráľom Nemcom Jánom Luxemburský, ktorý prišiel aj so synom budúcim Karlom IV., a s poľským Kazimírom. Položili tým základy dnešnej Vyšehradskej štvorky? Obsahom ich stretnutia bolo delenie území a budúce kráľovské sobáše. Lebo čiu dcéru vezmeš, toho majetky získaš. Porady a hostiny „trvali za tri týždne, čo „vyšlo každodenne 4000 chlebov a 180 súdov vína. Až od tých mnohých hostín panovníkov bolelo potom národy brucho.“

Náš spravodajca Záborský si všimol aj ďalšiu „anjouovčinu“. „Cirkev východnia topila sa, mocou zobecnelých v Uhrách náhľadov a vlivom vlády, zo dňa na deň viac. Že ešte vo XIII. a XIV. století šľachta pravoslávna, zvlášte na vychodních stranách, nebola riedka, to vidno z pozvania haličského kňaza Leva na uhorský trón pánmi zemplínskymi a užhorodskými.“ V roku jeho smrti, v roku 1342, na benediktínskej synode vo Vyšehrade opát tamojšieho kláštora, ktorý dovtedy zachovával pôvodný slovensko-grécky obrad, prešiel na latinský.