OSOBNOSTI SLOVENSKA 37. ČASŤ: FELICIÁN ZACH A MAGISTER DONČ

Dve postavy „zlatého obdobia“ našich dejín: Felicián Zach a magister Donč. Ten prvý bol vysokopostavený šľachtic a rytier, spojenec Matúša Čáka, ktorý sa do dejín zapísal pokusom o atentát na Karola Roberta. Magister Donč, krajinský hodnostár a rytier, ktorý z bitky pri Rozhanovciach vyviazol s ťažkými zraneniami, od Omodejovcov prešiel ku kráľovi a stal sa jeho dôverným poradcom. 

Felicián Zach sa narodil v roku 1277 a po otcovi zdedil rozsiahle majetky v Novohrade. Rovnako ako aj jeho otec a strýkovia, medzi nimi aj päťkostolský biskup Jób, bol prívržencom Ondreja III. V roku 1301 sa Felicián ocitol v službách Matúša Čáka, ktorý ho koncom roka 1311 vymenoval do funkcie svojho palatína. Bol veliteľom Matúšových trestných výprav a výbojov, a mnohokrát drancoval majetky nepohodlných zemanov. V Matúšovom mene rokoval s Omodejovcami a pánmi z Kyseku, ktorí boli susedmi Matúšových dŕžav, a s ktorými mal Matúš často komplikované vzťahy. 

Pri týchto rokovaniach sa Felicián spoznal s Dončom, ktorý sa tiež narodil v roku 1277, ale na Pustom hrade pri Zvolene, jeho otcom bol Dominik a strýkom Demeter s rozsiahlymi majetkami vo Zvolenskej župe. 

Čák a Omodejovci v opozičnej politike voči Karolovi Robertovi boli aj nejednotní, Felicián s Dončom však nadviazal priateľské vzťahy. Spoločne poľovali, zúčastňovali sa turnajov, hostín a slávností na dvore Matúša Čáka. V roku 1312, keď Karol Róbert vpadol s vojskom do dŕžav Omodejovcov, Felicián na Dončovu prosbu prehovoril Matúša na vyslanie oddielu 1700 žoldnierov k Rozhanovciam. On osobne však v bitke nebol.  

Po porážke oligarchov pri Rozhanovciach  prešiel Donč na stranu kráľa a pokúšal sa prehovoriť Feliciána, aby urobil to isté. Ten však zostal pri Čákovi až do roku 1318. Keď po vypálení Nitry bol na Čáka uvalený cirkevný interdikt, prešiel aj Felicián na stranu kráľa. A postupne si získal kráľovú priazeň. Stal sa kastelánom Šintavského hradu a významným dvoranom, ktorý mal voľný prístup do kráľovského paláca vo Vyšehrade, kde žila aj jeho krásna dcéra Klára.

Všetko sa však zmenilo v stredu 17. apríla 1330. Keď sa Felicián dozvedel o zneuctení dcéry poľským princom, budúcim bezdetným kráľom Kazimírom III., ktorý bol bratom kráľovnej Alžbety, okolo dvanástej hodiny, keď kráľ s rodinou obedoval, vtrhol do sály Felicián Zach. Ozbrojený mečom sa vrhol na kráľa a sekol tesne vedľa jeho hlavy, druhým seknutím zasiahol kráľovnú, ktorej odťal štyri prsty, keď sa rozpaženými rukami snažila ochrániť manžela. Tým istým seknutím ľahko zranil kráľa na chrbte, keď sa ten snažil schovať pod stôl. Zúriaci Felicián obrátil pozornosť na kráľových synov Ondreja a Ľudovíta. Štvorročnému Ľudovítovi odsekol iba prameň vlasov, ale na polovicu rozťal hlavu Mikuláša z Kňažíc, ktorý deti chránil rovnako, ako Mikuláš Druget. Vtedy kráľovský pohárnik Ján zaťal zozadu Feliciánovi do ramena. A toho potom dorúbali kráľovskí vojaci, ktorí sa vrútili do miestnosti. Feliciánovo telo rozštvrtili a na výstrahu rozvešali nad bránami okolitých miest.

O týždeň zasadla kráľovská rada, ktorá začala trestajúci proces. Predsedal jej Mikuláš Druget a jej členom bol aj Feliciánov priateľ Donč. Súdna rada 15. mája 1330 vyniesla krutý rozsudok. Celá Feliciánova rodina až do tretieho pokolenia, bola popravená spôsobmi, ktoré boli nesmierne kruté aj na vtedajšiu dobu. Vzdialená rodina sa musela vysťahovať alebo bola doživotne uväznená. O neuveriteľne krutej pomste anjouského kráľa Karola Róberta sa ešte dlho hovorilo na európskych dvoroch. 

Feliciánovu dcéru, krásnu Klára obvinili z toho, že o sprisahaní otca vedela. Kruto jej vyrezali nos a pery, takže jej trčali iba zuby, a na rukách jej odrezali osem prstov, a zostali jej iba palce. Polomŕtvu ju vláčili na koni po mestách a nútili ju prevolávať: „Kto nie je verný kráľovi, dostane vždy takúto odplatu.“ Druhú Feliciánovu dcéru sťali na nádvorí Levického hradu, jej manžela doživotne uväznili a ich synov odviezli maltézski rytieri na ostrov uprostred mora, odkiaľ nemali šancu na návrat do rodnej zeme. Hľa, spôsoby 14. storočia.

Osud magistra Donča bol iný. Od roku 1317 bol veľžupanom Zvolenskej stolice, do ktorej vtedy patril aj Liptov, Turiec a Orava. Zastával aj úrad zemplínskeho župana. Vlastnil hrady a panstvá vo Zvolene, Likave, Slovenskej Ľupči, Dobrej Nive. Od kráľa dostal hrady Čakovec a Štrigova v Chorvátsku, ktoré v roku 1334 vymenil za hrad a panstvo Komárno, kde zomrel. 

V roku 1323 bol v čele uhorskej delegácie na návšteve pápežského dvora Jána XXII. v Avignone. Tu sa zoznámil s gotickou architektúrou stal sa jej šíriteľom na Slovensku. Zaslúžil sa aj o prestavbu kostola v Banskej Bystrici v gotickom slohu. V tom čase sa začala výstavba najväčšej slovenskej katedrály v Košiciach. Jeho život inšpiroval Ladislava Nádaši-Jégého k napísaniu poviedky Magister rytier Donč a Jozefa Cígera-Hronského k románu Sokoliar Tomáš.