OSOBNOSTI SLOVENSKA 38. ČASŤ: ĽUDOVÍT I. VEĽKÝ

Kráľ Ľudovít I., ktorý ako 17-ročný nastúpil na trón hneď po pohrebe svojho otca Karola Róberta 22. júla 1342, ako jediný z uhorských kráľov dostal epiteton Veľký. Pripomenieme, že väzbu na Arpádovcov mal len cez prababku, dcéru Štefana Piateho. V jeho okolí nenachádzame nijakého potomka siedmich staromaďarských kmeňov. Za manželku mal Alžbetu, po matke Poľku, po otcovi Srbku a dve dcéry. Syna nemal. Za jeho vlády dosiahlo Uhorské kráľovstvo postavenie európskej veľmoci a prežívalo rozkvet.

Spýtajme sa Jonáša Záborského, ako ho hodnotí on. Pomenúva ho Ludiekom I. Karlovičom, a jeho vládnutie ohraničuje rokmi 1342 – 1382, keď „smrť ho prikvačila 11. septembra v Trnave“. Dodajme, že zomrel v svojej kúrii a zámok mal aj pri Zvolene. Na mieste kúrie v Trnave stojí pošta a je tam jeho pamätná tabuľa.

Záborský ho chváli i haní. „Bol nežný otec, verný manžel, ale tiež veliký rodinkár. Bol by i on chcel shrabať pre svoju rodinu celý svet, a to viedlo jeho politiku. Materi Alžbete vykázal ročne 20-tisíc zlatých.“ Brata Štefana obdaroval Slavónskom. A ďalej: „Doma panoval, ako jeho otec, neobmedzene. Držal za celý čas panovania svojho jedon jediný snem, v roku 1351. Požíval takej povesti v Európe, že jeho si brali za vzor susední panovníci, na neho vznášali svoje rozopre. Ludiek nepodťal korene tej záhubnej panovláde, pri ktorej ani rolníctvo, ani tržba, ani vedy a umenia vzkvetnúť nemôžu než dal jej ešte novej sily skrze to, že nadpráva šľachty rozmnožil, ľud vydal vcele do jej moci.“ Zaviedol dovtedy „neslýchané bremeno popri desiatku ešte aj deviatok“ plodín na poliach i vo viniciach, cirkevných i súkromných, vyberať v prospech pánov i prelátov. Bol ústretový voči židom, ktorí mali svojho krajinského sudcu, aj keď na druhej strane odoprel dedičstvo nemanželským synom Niemičovi a Pelcovi, splodeným jeho poľským strýkom Kazimírom III. so židovkou Esterou.

Mal neustále spory so všetkými susedmi, aj s Poliakmi, ktorým po smrti svojho strýka Kazimíra III. bol korunovaný za kráľa 17. novembra 1370 v Krakove. Na počesť korunovácie podnikol krížovú výpravu proti Litvanom a dobyl Červenú Rus, ktorú za nevôle poľskej šľachty pripojil k Uhorsku. V roku 1364 založil krakovskú univerzitu. Zaujímavá je informácia, že do čias Ľudovíta spadá zavedenie palnej, teda strelnej zbrane miesto lukov a šípov. A rovnako papier z handier, ako i používanie skla, prišlo k nám z Talianska práve v časoch Anjouovcov. „Už i literárna činnosť počína sa pomálu budiť. Dávne kroniky sa vyhľadávali, nové písali. I živé reči počali sa vzdelávať, prispôsobivše sebe latinku.“

Záborský upozorňuje na prenasledovanie „pravoslávnych popov“, my už vieme, že takto pomenúval potomkov cyrilo-metodskej misie, resp. ešte starších kresťanov na našom území, ariánov. To práve v Ľudovítových časoch vyvrcholilo. Píše o „frenetickej nenávisti proti schizmatikom. Kde mohol, škodil im, ako len vládal utiskoval ich. I za hranicami i doma“.

Na druhej strane Ľudovít Veľký udelil v roku 1369 erb Košiciam ako prvému mestu v Európe. V Skalici mu postavili sochu na počesť toho, že v roku 1372 povýšil Skalicu na slobodné kráľovské mesto. Má zásluhy na stavbe chrámu sv. Alžbety v Košiciach, ktorý umelecky prevyšuje všetky naše chrámy.

Ale pre slovenské dejiny najdôležitejší fakt. Keď žilinskí mešťania slovenskej národnosti predstúpili pred neho so žalobou, že ich nemeckí spolumešťania „vytvorili zo všetkých úradov pri meste“, vystavil 7. mája 1381 známe Privilégium pro Slavis. Píše sa v ňom: „A pretože Slováci, obyvatelia a hostia naši z menovaného mesta Žilina zvaného, ako i z tohože kraja sú početnejší ako Nemci, nerozlišujú sa čo do dávok, daní alebo služieb, čo nám platia, poskytujú a preukazujú, a podľa týchto našich príjmov a našich veľmožov nech bude zjavné, že majú sa osoby prísažných mešťanov v rovnakom počte voliť a do rady prijímať, čo im umožní tešiť sa z pokoja večného mieru.“ Toto je po dlhšom čase prvé pozdvihnutie Slovákov, ktoré svedčí o ich pretrvaní, ako pôvodných obyvateľoch Uhorska.

Záborský to hodnotí takto: „Z toho vidíme, že sa vtedy ešte Slováci neboli učinili šlápaným každou nohou blatom na ulici, nezapierali svoju národnosť, ale sa hlásili verejne ku nej,  osobovali si ako národ tie isté práva, chceli žiť a dačo platiť ako Slováci.“ A  kritizuje Slovákov v čase písania svojej knihy, teda okolo roku 1835. Toto je Záborského dvesto rokov staré svedectvo: „Pre Slováka teraz niet ani práva, ani krivdy. Ku právu žiadnomu sa nehlási. Krivdu žiadnu necíti. Nežiada nič iného, ako zapľutie a odkopnutie. Nepriateľa iného nezná, ako toho, kto ho nazve Slovákom.“

Vďaka takmer zázračnému dvadsiatemu storočiu v našich dejinách už sme inde. Pýtame sa, či si už uvedomujeme, že naše dejiny sú naťahované na kopyto, ktoré nám vnútili cudzí historici, a že veci sa diali inak?