OSOBNOSTI SLOVENSKA 4. ČASŤ: MARKUS AURÉLIUS

Môže byť osobnosťou Slovenska aj rímsky cisár? Ak na Slovensku určitý čas žil a „pracoval“ – tu napísal svoje najvýznamnejšie dielo –, a ovplyvnil slovenské dejiny, tak zrejme môže.

Kto teda bol Markus Aurélius? Možno najmúdrejší rímsky cisár. Prezývali ho „filozofom na tróne“. Narodil sa 26. apríla 121, pochádzal z váženej rímskej rodiny,  stal sa cisárom v pohnutých časoch, keď sa ríša na vrchole svojho rozmachu dostávala do čoraz búrlivejších pomerov, keď bola napádaná rôznymi kmeňmi spoza hraníc, a zároveň vznikali rozpory medzi „občanmi Ríma“. Väčšiu časť svojej vlády bol nútený prežiť medzi vojskom v odľahlých častiach ríše i mimo nej v bojoch za zachovanie jej celistvosti. Niekoľko rokov prežil aj na našom Slovensku.

Vzťahy Rimanov so susedmi, nazývanými germánmi, teda „susedmi“, sa vyostrili práve za jeho vlády. Markus Aurélius viedol vojny s pridunajskými Kvádmi, Markomanmi, Jazykmi i Sarmatmi, pričom ako základňu pre svoje akcie mal Panóniu. V roku 161 vypukli vojny, ktoré dostali prívlastok markomanské čo kvádske, a do ktorých Rimania nasadili desaťtisíce vojakov. Napriek tomu prenikli naši predkovia – bez ohľadu, ako ich pisári zapísali – v roku 167 za Limes Romanus do Panónie a v nasledujúcom roku až do severného Talianska, čo zopakovali aj v roku 171. V tom roku Rimania Kvádov najprv vytlačil za Dunaj, a neskôr ich prenasledoval na ich vlastnom území v rokoch 172 – 175. Druhá rímska výprava na naše územie v rokoch 177 – 180, bola cisárovi osudná. V roku 180 totiž zomrel v poľnej nemocnici pri Vindobone na mor.

Popri spravovaní ríše vášnivo sa venoval právu, rétorike a filozofii. A to aj počas vojenských výprav. Vo vojenskom tábore pri Hrone napísal po grécky 12 kapitol knihy Hovory, alebo aj Myšlienky k sebe samému. Na konci prvej kapitoly stojí: „Napísané v Kvádsku pri rieke Granuas“, pričom Granuas je slovenská rieka Hron. Takto zapísal nespochybniteľnú správu, že Kvádia bola na Slovensku. A pokiaľ ide o Kvádov, teda Slovenov, tých označil za odvážny a mocný národ.

Marka Aurélia preslávilo práve ono filozofické dielo tých čias napísané u nás. Zhŕňa v ňom svoje životné skúsenosti a s umiernenosťou sa ponára do úvah o podstate sveta a o jeho princípoch. Uvádza i množstvo myšlienok iných autorov, čo svedčí o jeho mimoriadne vysokej vzdelanosti. Jeho myšlienky sú veľmi pôsobivé a je z nich zrejmé, že autor bol znamenitý muž, ktorý sa obdivuhodným spôsobom dokázal zamýšľať nad ľudskou existenciou.  

Ďakuje zato, že jeho otec dokázal v ňom „vykoreniť všetku namyslenosť a priviesť ho k poznaniu, že je celkom možné zaobísť sa bez telesnej stráže, honosných odevov a sôch“, že jeho matka, „ktorej bolo súdené umrieť v mladom veku, aspoň svoje posledné roky strávila u neho“, a že „kedykoľvek chcel pomôcť človeku chudobnému alebo inak biediacemu, nikdy si nemusel povedať, že nemá na to peniaze“.

Toto sú jeho slová: „Len jedna vec je cenná na svete – aby človek strávil svoj život v pravde a spravodlivosti. Pritom plný zhovievavej lásky i k luhárom a tým, ktorí mu robia krivdu. Pavúk si zakladá na tom, že chytí muchu; niekto iný zase na tom, že chytí zajaca, iný zase, ak chytí do siete rybu, a ďalší divokého kanca alebo medveďa a iný, keď zajme Sarmata. Ale nie sú títo všetci vlastne zlodejmi, keď skúmaš ich zásady?“

Tento múdry muž si zaslúžil pamätník, ktorý odhalili v Šárovciach pri Leviciach v roku 2015. A Slovensko má vlastne vďaka Auréliovi pamätník na stĺpe v Ríme, ktorý dodnes krášli námestie Piazza Collonna. Dal ho v rokoch 172 – 175 zhotoviť Markov syn Lucius Komodus. Je akoby ovinutý špirálovitým pásom 116 výjavov z vojen, ktoré sa zväčša udiali u nás.

Je na ňom aj zázračný dážď pri Hrone, ktorý pomohol zachrániť cisárove vojská. Pomohol im 11. júla 172. Keď po tom, čo XII. rímsku légiu vlákali domáci bojovníci do pasce, dolinu, ktorou mašírovali Rimania, zarúbali na vchode i na východe, zahatali aj potok, nastala veľká páľava, nebolo vody ani pre ľudí ani pre kone. Veliteľ nariadil modliť sa za dážď. Urobilo tak prvých šesť pohanských plukov, no nič. Keď potom pokľakol kresťanský siedmy pluk, na konci jeho modlitby sa na oblohe objavil obláčik, ten sa zväčšil a spustila sa búrka s dažďom. Zázračný dážď na Hrone vo svojich dielach opisujú antickí svetskí aj kresťanskí autori. A náš Papánek píše, že kresťanská viera medzi Slovenmi bola utajovaná až do tohto dátumu.

Rímske kamenné svedectvo máme však aj u nás. Rimania prenikli hlboko nielen proti prúdu Hrona, ale v rokoch 179 – 180 i proti prúdu Váhu. Na pamiatku 855 vojakov z II. pomocnej légie, ktorá pod vedením Marka Valeria Maximiana prezimovala v Laugaríciu, v Trenčíne. Ostal po nich nápis na skale z roku 179.

Sú u nás aj ostatky rímskych stavieb. V roku 182 vyrokoval  cisárov syn Komodus s domácimi vládcami možnosť stavať rímske tábory aj na ľavej strane Dunaja v zhruba štrnásť kilometrov širokom pásme. A tak Rimania investovali v Devíne, Stupave, Iži pri Komárne, Milanovciach. Stavali sídla vedľa pôvodných obyvateľov, ako napríklad v Dúbravke, kde sa našla aj staroslovenská osada.

Markus Aurélius zomrel 17. marca 180 a jeho plány zriadiť na severe od Dunaja nové provincie Markomaniu i Kvádiu sa neuskutočnili. Jeho syn uprednostnil pohodlie Ríma. Ktovie, ako by s nimi vyzerali naše dejiny.