OSOBNOSTI SLOVENSKA 46. ČASŤ: ĽUDOVÍT DRUHÝ

Syn Vladislava II. Ľudovít II. sa narodil 1. júla 1506 v Budíne, a napriek tomu, že jeho matka, Anna z Foix a Candale, ktorá pri pôrode umrela, nikdy nevkročila do „kališníckeho“ Česka, bol aj kráľom českým, aj uhorským. Ak by chcel niekto hovoriť o „spoločnom štáte Čechov a Slovákov“, práve vláda Jagelovcov, otca „Dobrze, dobrze“ a jeho syna Ľudovíta II., by takú hypotetickú možnosť ponúkala.

Už pred Ľudovítovým narodením mu podľa jagelovsko-habsburských dohôd za manželku určili Máriu Habsburskú. Jeho otec, roky vážne chorý, ho dokázal presadiť za kráľa uhorského a dať korunovať už v roku 1508 ako dvojročného, a o rok neskôr aj za kráľa českého.  

V čase Vladislavovej smrti mal Ľudovít len desať rokov a dedičstvo po otcovi bolo v zúfalom stave, dve rozvrátené kráľovstva so závratnými dlhmi, státisícami zlatých. Ľudovít sa podobne ako otec zdržiaval v Budíne, a do Čiech zašiel len výnimočne. Aj preto českú politickú scénu ovládali spory medzi vplyvnými skupinami panstva a rytierov. Panovnícka moc v Čechách veľmi zoslabla.

Prišiel tam v roku 1522 a pokúsil sa reštaurovať moc panovníka. Snažil sa primäť stavy, aby vrátili rozkradnutý kráľovský majetok, predovšetkým hrady, a odňal im správu kráľovských financií. Dosadil do úradov nových krajinských úradníkov. Len čo však Česko opustil, vrátilo sa všetko do starých koľají a rozbroje vypukli znovu.

V anarchii sa ocitlo aj Uhorsko. Na stavovskom sneme získala prevahu stredná šľachta, ktorá mala záujem na zvyšovaní povinností poddaných, čo viedlo k utužovaniu nevoľníctva. V čase Ľudovítovej maloletosti nevládli jeho predurčení opatrovníci.

Šľachta, neznášajúca cudzincov, najmä Nemcov, Čechov a Talianov, týmto mužom sa nedovolila ani len ujať ich regentskej vlády a zvolila si vlastnú kráľovskú radu, zloženú zo 6 prelátov, 6 veľmožov – barónov a 16 nižších a stredných šľachticov, zemanov. Teda veľká prevaha nižšej šľachty. O dva roky sa počet prelátov a barónov ešte znížil na dovedna ôsmich. V rade ustavične prepukali spory. Aj v sneme sa vytvárali rôzne skupiny a strany, z ktorých najznámejšia bola zápoľskovská strana, ktorej súčasťou bol aj Verbóci. 

Snemy sa schádzali každoročne na Rákošskom poli pri Pešti, mali na ne prístup všetci šľachtici, čiže aj niekoľko desiatok tisíc ľudí, a tí po sebe vyvreskovali, a na záver „rokovania“ sa rozhádaní často vzájomne povraždili. Stávalo sa aj, že si jednotlivé skupiny zorganizovali zasadania „svojich“ snemov, výsledky ktorých si potom vzájomne neuznávali.

Verejné úrady sa v takejto situácii bezvládia zneužívali najmä na osobný prospech tých pri korytách. Úradníci sa často vymieňali a vedúce osoby sa vzájomne fyzicky likvidovali. Tento stav viedol k hospodárskemu úpadku, razili sa málohodnotné mince a ľudia sa búrili. Známa je napríklad séria vzbúr baníkov v Banskej Bystrici v rokoch 1517 až 1526, počas ktorých obviňovali aj Turzovcov a Fuggerovcov – tých ako cudzincov.

Veľkou hrozbou boli útoky osmanských Turkov, ktorí z Balkánu vážne ohrozovali strednú Európu. V roku 1521 dobyli Belehrad, ako aj Šabac a Zemun, a otvorili si tak cestu do uhorských nížin. Slabá centrálna moc nedokázala brániť štát a šľachta pre svoju obmedzenosť turecké nebezpečenstvo podceňovala. A spoliehala sa na zahraničnú pomoc, ktorá však nemohla prísť, lebo práve vtedy bojovali Rakúšania s Francúzmi, s pápežom i Benátkami. Vplyvným vtedy centrom svetovej vlády. 

A potom prišlo leto 1526 a Moháč. Práve vrcholila veľká banskobystrická vzbura, a zosadený palatín Štefan Verbóci chystal prevrat, keď prišla zvesť, že sa blížia Turci. Ľudovítovi sa nepodarilo postaviť dostatočne veľkú armádu, a tak  sa obrátil o pomoc na pápeža, benátskeho dóžu, anglického kráľa Henricha VIII., na svojich príbuzných, poľského kráľa Žigmunda a rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda. Dostal ju len vo veľmi obmedzenej miere. Pápež poslal peniaze, ale dal podmienku, že časť z nich musí byť využitá v boji proti už sa šíriacemu luteránstvu. 

Po tom, čo v júli padla pevnosť Petrovaradín, 29. augusta nasledovala osudná bitka pri Moháči. Nezúčastnilo sa jej vojsko Jána Zápoľského, ani vojsko z Chorvátska a z Česka. Zrážka 25 000 mužov uhorského vojska s viac ako 60 000 člennou výborne vycvičenou armádou sultána Süleymana I., dopadla katastrofálne.

Pechotu, naverbovaných študentov, tovarišov a mestskú chudobu takmer kompletne rozdrvili a šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a ušla. Turci celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády, ktorú však práve porazili. Sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu. Keď Ľudovít II. videl, čo sa deje, utiekol z bojiska. Vo všeobecnom chaose však pri ňom ostali len dvaja dvorania a pri prechode cez potok Cselle padol z koňa a utopil sa. 

Léta Páně tisícého, / pětistého dvacátého šestého / stalo se jest mnoho zlého, / za krále Ludvíka mladého. // Pohané byli povstali, / škody veliké dělali, / města, zámky dobyli, / Uhorskou zemi hubili.

Moháč sa stal synonymom katastrofy. A čo ďalej?