OSOBNOSTI SLOVENSKA 49. ČASŤ: JÁN HENKEL

Novovek sa u nás začal 29. augusta 1526. Vtedy sa v močiaroch pri Moháči začal „kvasiť“ nový vek pre Slovensko, kam sa na viac ako dve storočia sústredil život starého Uhorska. Všetko uhorské bolo na Slovensku. 

Osobnosťou, ktorá by mohla reprezentovať „slovenskosť“ tých čias, je Ján Henkel (aj Henckel, Henkelius). Muž doslova spod Tatier, popredný, uznávaný  vzdelanec doby, v ktorej sa začal klásť dôraz na humanizmus. Narodil sa 16. marca 1481 v starej levočskej rodine ako jeden z troch synov richtára Juraja Henkela. Študoval v rokoch 1498–1513 na univerzitách v Krakove, Viedni a Bologni. Jeho nákladné štúdiá kanonického práva podporil veľkovaradínsky biskup Žigmund Turzo. Henkelovci a Turzovci boli spriaznené rody so spoločnými spišskými koreňmi. Spájal ich záujem o vzdelanie i podporu umenia. 

Henkel bol od roku 1513 farárom v Levoči, potom v Košiciach, ale bol aj varadínskym hlavným dekanom, jasovským prepoštom a napokon vroclavským kanonikom. Počas jeho pôsobenia v levočskom Kostole sv. Jakuba vznikal hlavný oltár Majstra Pavla. V rokoch 1515–1519 zriadil chrámovú knižnicu „Bibliotheca Leutschoviensis“, ktorá dodnes nesie jeho meno. V roku 1524 prijal pozvanie  a stal sa – asi vďaka vplyvnému Alexejovi Turzovi – dvorným kaplánom kráľovnej Márie, ktorú uznával pre jej rozhľadenosť, vzdelanie i energiu: „Kiež by sa mohla udiať taká premena, aby sa kráľovná mohla premeniť na kráľa, boli by sme na tom lepšie.“ Presvedčil Erazma Rotterdamského, aby sformuloval pre útechu, ktorá by jej uľahčila zmierenie nad stratou manžela Ľudovíta pri Moháči. Henkelovi išlo o vyváženie vplyvu Luthera, ktorý už v roku 1526 kondoloval Márii svojím adresným dielom „Vier tröstliche Psalmen an die Königin zu Ungarn / Štyri útešné žalmy pre uhorskú kráľovnú Máriu“. Táto Lutherova útecha sprevádzaná jeho osobným listom spôsobila na habsburgovskom dvore poplach. Brat Ferdinand žiadal vtedy Máriu, aby nečítala Lutherove zakázané knihy a presvedčila sa, že nikto z jej dvoranov nenadŕža Lutherovi. Erazmus začiatkom roka 1529 dokončil spis „Vidua Christiana / Kresťanská vdova“, ktorý venoval kráľovnej s pripomenutím Henkelových zásluh, bez ktorého by toto dielo nevzniklo. A Henkel mu poďakoval, že nielen kráľovná Mária, ale aj jej dvorné dámy sa tešia z jeho spisu. 

Kráľovná Mária sa ešte predtým, v apríli 1526, obrátila na pápeža s prosbou o udelenie biskupskej hodnosti pre jej dvorného kazateľa. Henkel to však odmietol. A odmietol rovnakú ponuku aj od Jána Zápoľského. Henkelovi toto odmietnutie vyčítal Erazmus čudne znejúcim spôsobom: „Za súčasnej situácie je smrteľníkovi lepšie byť pastierom svíň ako sviňou.“ 

V roku 1530 sprevádzal Henkel kráľovnú vdovu na snem do Augsburgu, ktorý mal priniesť zmierenie medzi reprezentantmi starej a novej viery. Obe strany očakávali podporu Erazma Rotterdamského, ten sa však na sneme nezúčastnil, lebo sa nechcel dať zatiahnuť do sporov. A Henkel sa stal pre účasť na sneme pre Habsburgovcov neprijateľným, a bol donútený odísť z kráľovniných služieb. 

Po tomto sneme sa „vyriešil“ aj problém s ambicióznou kráľovnou vdovou Máriou. Vymenovali ju za regentku v Nizozemsku, a prikázali jej prepustiť zo svojej blízkosti ľudí podozrivých z náklonnosti k Lutherovmu učeniu, medzi inými aj jej osobného kazateľa Henkela. Vroclavský biskup Jakub mu na základe intervencie kráľovnej udelil hodnosť kanonika a farnosť vo Švidnici. Prvá jeho cesta do Vroclavy však nedopadla dobre. Mikuláš Oláh si celý vystrašený overoval pravdivosť chýrov, že ho pri Vroclave prepadli zbojníci a ďakoval Bohu, že osobne Henkelovi sa nestalo nič. Henkel sa teda v roku 1531 presídlil do Sliezska a vo Vroclave aj zomrel 5. novembra 1539. 

Jeho korešpondencia s Erazmom Rotterdamským, s Filipom Melanchtonom, Alexejom Turzom i Mikulášom Oláhom je zachovaná v Mestskom archíve v Košiciach. Z nej vidieť, že Erazmus, ktorého meno dnes využíva projekt medzinárodného vzdelávania mladých, hodnotil Henkela, ako „múdreho, vzdelaného a láskyplného človeka, ktorému bola cudzia ctibažnosť, násilie či netolerancia“. Vážil si ho ako kazateľa, ktorý „káže slovo Božie bez ohľadu na príslušnosť k tej či onej strane, zachovávajúc vernosť iba Evanjeliovej pravde“. Henkelovým krédom bola potreba zmien a reforiem, ale bez reformácie: Erazmus áno, Luther nie. Erazmov list Henkelovi zo 7. marca 1526 obsahuje dôvody, prečo Erazmus „nepovažoval Lutherov smer za správny“: podobne ako Henkel ani on nechcel narušiť jednotu cirkvi.