OSOBNOSTI SLOVENSKA 9. ČASŤ: MAROT A SVÄTOŠ

Vzhľadom na občas nechápavé reakcie profesionálnych historikov na aktivity neprofesionálov, začneme tentoraz Allanom Savorym (88), ekológom, autorom vety, že „len pasenie dobytka môže zachrániť svet“. Na otázku „Čo je profesná slepota?“ odpovedal: „... celkom vzdelaní a inteligentní ľudia nedokážu uvažovať, ale iba opakujú vzorce a poučky, do ktorých boli uväznení indoktrináciou, či už školským systémom alebo cez médiá. Veria len tomu, čo bolo recenzované, a čo teda znamená, že si všetci mysleli to isté, a preto to schválili. Preto keď sa objavia nové poznatky, nové myšlienky, tie nikdy nemôžu byť recenzované. Takže prielomové objavy takmer nikdy nepochádzajú z centra profesie, ale z jej okraja.“

Pavol Mačala vo svojej knihe „Etnogenéza Slovanov v archeológii“ uvádza, že „obdobie bez písomných správ predstavuje 99,9 percenta objemu ľudských dejín“. Naše úvahy o osobnostiach Slovenska sa teda opierajú o písomné záznamy, ktoré sú veľmi „deravé“ a vyžadujú si logickú intuíciu usporiadať strohé informácie do uceleného celku. Takto to napokon „beztrestne“ robia všetci naši susedia, osobitne južní. Ktorí na tomto základe „majú byť na čo hrdí“.

Ideme hľadať potomkov – pokračovateľov v Samovom vladárení „kdesi“ medzi Vinidmi, teda v starej Nitrave a na okolí. Nájsť ich medzi 22 synmi – by bolo veľmi zložité, nebyť predsa len určitých písomných správ, aj keď z neskoršieho obdobia. 

Najprv si však povedzme, že napriek tomu, že u starých Slovenov nezaručovala pokrvná línia vždy priamy nárok na trón, lebo zväčša sa kráľ volil, je zaiste možné, že na trón zasadol predsa len aj najstarší muž z celého rodu. Možno teda predpokladať, že si po Samovej smrti na prelome rokov 659 a 660 zvolili Vinidi – Sloveni za kráľa jedného z jeho najstarších synov. Možno aj za udatné činy a celoživotnú odvahu, ktorú počas panovania preukazoval jeho otec Samo. 

Začneme už tradične Jurajom Papánkom. V jeho zozname vladárov, „a tempore Christi Slavos Regebant“ nachádzame po devätnástom v poradí Samovi, s číslom 20 kráľa Marota, písaného ako Maroth – teda možno aj Maroš. Dokonca sa zo strohých informácií zdá, že Samovu ríšu začas menovali Marotovým, a potom Svätoplukovým kráľovstvom. Prečítajme si, čo v tejto súvislosti napísali dvaja stredovekí autori.  

Encyklopedista Johann Jacob Hofmann vo svojom diele Lexicon Universale z roku 1698 prináša informáciu, že okolo roku 700 nastúpil v Marotovom kráľovstve na vladársky stolec kráľov syn Suathes, Svates, teda Svätoš. Svätoša uvádza Papánek ako slovenského kráľa po Kristovi s poradovým číslom 21. Johann Hofmann sa odvoláva na iného autora, olomouckého biskupa, historika a spisovateľa Jána Skalu z Dúbravky, známeho aj ako Ján Dubravius, ktorý žil v rokoch 1486 – 1553. 

Tu je text z Hofmannovej encyklopédie: „Marothus regnum hoc tenuit, circa A. C. 700. cui successit filius Suathes, apud Bonsinium Dec. I. l. 9. quem Dubravius Suato-Plucum appellat, A. C. 740.“ 

Teda: „Marotovo kráľovstvo držal (Marot/Maroš) okolo roku 700 po Kr. Po ňom na (toto) kráľovstvo, ktoré nazýva Dubravius ​Svätoplukovým, nastúpil v decembri 740 v Bonsiniu jeho syn Suathes/Svätoš“. Predpokladáme, že Bonsinium bolo Ponsinium, Possonium, teda Bratislava ako centrum Marotovho, neskôr Svätoplukovho kráľovstva. Ak správne interpretujeme dvoch stredovekých autorov pri použití „slovenského porozumenia“, smieme predpokladať, že po Samovi sa ujal vlády minimálne na nejakom území z pôvodnej Samovej ríše – s centrom v Bratislave jeho syn Marot, a jeho kráľovstvo – Marothus regnum – sa rozprestieralo v 7. a 8. storočí na území dnešného Slovenska? A v Marotovom kráľovstve potom vládol Svates / Svätoš, žeby Samov vnuk? No a toto kráľovstvo sa neskôr nazývalo – citujeme Hofmanna – Svätoplukovým kráľovstvom – Suato-Plucum regnum.

Ak nástupcovia Sama vládli z Bratislavy, naznačuje to azda, že bol povestný Vogastisburg ďaleko a či blízko odtiaľ? Kdesi v Čechách či na Morave, na Váhu v Trenčíne, či na ústi Váhu do Dunaja – blízko rímskeho vojenského tábora v Brigetiu?  

Keďže naozaj len 0,1 percento starých dejín je „na písme“ ponúkli sme vám možný výklad osudu panovníckeho kresla na dnešnom Slovensku po Samovej smrti, teda v 7. a 8. storočí. Opierali sme sa pri tom aj o úvahy Pavla Klebana na jeho webovej  stránke Kleban.sk (http://www.kleban.sk/slovensko-na-ptolemaiovej-mape-iv/). A potom, po ďalších piatich panovníkoch, prichádza na scénu relatívne známy Pribina.