OTEC SLOVENSKEJ KORUNY OSLAVUJE 75 ROKOV

Nepodkupný Zemplínčan, ktorý sa nebojí mať rád národ, kam ho s Božou pomocou zasadili rodičia, bude bojovať za jeho pravdu až do konca, dokáže odpustiť a nehanbí sa plakať pred svojimi deťmi – tak charakterizoval samého seba vlastenec, ekonóm, novinár, publicista, bývalý predseda Matice slovenskej a náš kolega v Extra plus Marián Tkáč. 

Maturant Marián Tkáč.

Hoci by to málokto tipoval či už podľa veselej, činorodej nátury alebo výzoru, 25. septembra oslávi 75. narodeniny. Alebo ho predsa len niečo prezrádza? Zrejme vďaka žičlivému zemplínskemu podnebiu dorástol do výšky úctyhodných 188 cm, neodpustil si však žart na túto tému. „Pokiaľ ide o moju výšku, stále mám pokušenie požiadať všemocnú a nahlúplu Európsku komisiu o schválenie smernice o zmene spôsobu merania dĺžky človeka. Nie od temena po pätu, ale od temena po palec na nohe. Ja som sa totiž počas tých viac ako siedmich desaťročí ,skrátil‘ od temena po pätu o štyri centimetre, ale moje chodidlo sa práve o štyri centimetre predĺžilo, z deviatky na trinástku. Chcem raz Európskej komisii napísať, ako tento síce prirodzený jav zle pôsobí na moju identitu. Čo myslíte, prejde to?“

Dzedo Miľo

Na rodáka z Čičavy v detstve výrazne vplýval starý otec Michal, ktorého familiárne nazýva dzedo Miľo. „Nepoznám roduvernejšieho Slováka a zároveň spravodlivého muža voči ľudom, ktorí nemôžu za to, ako sa narodili. Keď mi raz stará mama povedala: ,Synu, ta my Rusnáci,‘ takmer jej ublížil: ,Haňo, ta jaké my Rusnáci, ja Slovák, ja bul vládny komisár za Hlinkovu stranu!‘,“ spomína. Jedným dychom dodáva, že starý otec sa práve v tejto funkcii v roku 1942 vybral do Bratislavy za ministrom vnútra Alexandrom Machom, aby zamedzil prenasledovaniu židov, Cigánov a vyjadril sa proti konfiškácii volov. „Keď si spomeniem na intenzívne vzdelávanie zo strany dzeda a mamy, vidím dnes biedu národa v tom, že máloktorí vnuci a deti majú to šťastie,“ dodáva. Rád myslí aj na chvíle, keď chodil domov z bratislavských štúdií a dzedo nachystal hriatô. „Hovoril, že ak sa už raz Pánboh nebude môcť pozerať na činy politikov, odoberie im rozum! Odvtedy, keď sa ráno zobudím, akosi automaticky zisťujem, kto všetko z politikov práve prišiel o rozum,“ hovorí s úsmevom.

Dar Mariana Tkáča a Dagmar Vanečkovej Tkáčovej pápažovi Benediktovi XVI. na jeho poslednej audiencii 13. februára 2013. 

Financom po otcovi

Z roľníckeho zázemia sa ako prvý vymanil jeho otec Ján, ktorý sa stal úradníkom, dokonca riaditeľom okresných pobočiek poisťovne na celom okraji východného Slovenska. A hoci Marián poškuľoval už od detstva skôr po novinárčine, predsa mal blízko aj k peniazom. Bol šetrný a keď ho kaplán z Udavského videl zo zeme zdvihnúť jednohaliernik, predpovedal mu kariéru ministra financií. Nebol ďaleko od pravdy, hoci na ministerstve napokon skončil len ako námestník. Zlákať sa ho snažili aj na biely plášť. „Keď som v roku 1967 končil gymnázium, náborári z vojenskej lekárskej fakulty z Hradca Králové ma ako jedného z najlepších študentov prehovárali márne. Aj preto, že som sa bál mŕtvol, ale predovšetkým, nechcelo sa mi na Čechy. Moje rozhodovanie o ďalšom štúdiu malo dve alternatívy: novinárstvo alebo financie. A keďže novinárčina bola vtedy spájaná s praxou a prerušovaním štúdia, prednosť dostali financie,“ vysvetľuje. Keď v roku 1972 končil Vysokú školu ekonomickú, ministerstvo financií robilo nábor, pretože slovenské centrálne úrady stále potrebovali kádre. Začínal ako daňový kontrolór a vypracoval sa až na námestníka ministra financií. Funkcie sa ujal na základe hlasovania pracovníkov ministerstva, ktoré na prelome rokov 1989 a 1990 zorganizoval minister Michal Kováč. V tomto období Marián zariadil mnoho vecí, okrem iného i daňovú reformu podľa vzoru Dánska bez súhlasu Prahy, ale angažoval sa aj za vznik samostatného Slovenska. Napísal výzvu Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite, ktorú na konci októbra 1990 uverejnilo 30 slovenských osobností vo vtedajšej Smene. K podporovateľom patrili tisícky ľudí, okrem iných aj Ján Cuper, Jaroslav Chovanec, Anton Hrnko, Ivan Hudec, Mojmír Mamojka či Jaroslav Rezník starší. „A kto bol proti? Spomedzi ôsmich stoviek aspoň zopár ,osobností‘, ktoré sa vyjadrili proti v Kultúrnom živote z 2. marca 1991: Dušan Dušek, Martin Milan Šimečka, Magda Vášáryová, Ján Štrasser, Pavel Vilikovský, Miloš Žiak, Martin Huba, Zuzana Kronerová, Marián Labuda či Peter Breiner. Mnohých doteraz uvidíte na protivládnych mítingoch,“ zdôrazňuje.

Marián Tkáč so svojimi deťmi.

Filozof slovenskej meny

Dôležitým míľnikom jeho života je participácia na založení Národnej banky Slovenska, ktorej bol istý čas aj viceguvernérom. „Málokto si uvedomuje, aké problémy prináša založenie novej centrálnej banky. A my sme NBS naozaj založili na zelenej lúke a v skrátenom termíne, zhruba od 22. októbra 1992. Vtedy som sa dostal na čelo organizačného tímu a do 1. januára 1993 chýbalo len 70 dní. Tých sedemdesiat dní som spal veľmi málo, no na ich konci sme mali to, čo sme nemali na ich začiatku: budovy, organizačný poriadok, informačný systém, ľudí,“ spomína a približuje nám aj zrod slovenskej koruny, ktorej je hrdým ideovým autorom. Sprvoti navrhoval, aby sa naša mena volala dukát, to však neprešlo. „Rozhodlo sa, že na slovenské bankovky sa dostanú najdôležitejšie osobnosti z obdobia slovenskej politickej a kultúrnej histórie a na mince slovenské dejiny archeologického charakteru,“ vysvetľuje. Nič nebolo ružové, dokonca boli takí, ktorí mali problém s osobnosťami na bankovkách. „Keď ma na jar roku 1994 parlament na návrh Mečiarovej vlády odvolával z postu viceguvernéra, predseda postkomunistickej SDĽ Peter Weiss (v súčasnosti pajác medzi ľavicou a progresívcami) ma označil za nekompetentného. Prečo? Lebo som dal na tisíckorunáčku Hlinku! Zmohol som sa len na protiotázku: ,A čo, mal som tam dať Saddáma Husajna?‘“

Erb Tkáčovcov.

Píše o Masarykovi

A ako sa od ekonómie dostal k písaniu? Ako tvrdí, ekonómia nemá od písania ďaleko, veď písmo vzniklo z potreby evidovať peňažné operácie. Mal trinásť, keď uverejnil prvú krátku správičku v Pionierskych novinách. Vždy mal totiž snahu zvečniť to, čo je zvečnenia súce, aby sa nezabudlo, pamätalo, čo je pravda. Lebo, ako hovorí, čo je zapísané, ostáva, a pravda oslobodzuje. Do ,veľkého písania‘ ho povzbudil aj minister financií Michal Kováč. Práve písanie a novinárstvo súvisia aj s jeho členstvom v KSS/KSČ, kam ho pozvali komunisti z vedenia ministerstva financií začiatkom roka 1977 spolu s ďalšími tromi kolegami. „Vydávali sme na ministerstve financií zväzácky časopis Zlatá minca. Keď v ňom zhodou okolností vyšla v decembri 1976 báseň Ľuba Grúňa Kto za to môže, kritizujúca protekcie pri prijímaní na vysoké školy, dostali sme ponuku vstúpiť do strany. Začali sa práve časy obmeny kádrov v súvislosti s Chartou ’77, ktorú zverejnili v januári 1977.

My štyria sme s ňou nemali nič, ale strana pred nami otvorila brány. Do strany som vtedy vstúpil aj na radu dzeda Miľa: ,Ta ic, synu, ta ľem cudze budu nam vladnuc?‘ Odišiel som na začiatku decembra 1989. Stranícky preukaz som spolu s Petrom Konečným poslal doporučene do Prahy práve prebiehajúcemu zjazdu KSČ s dôvetkom: ,... robíme tak preto, lebo náš vstup do strany súvisel s Chartou ’77, ktorá je už legálna, a tak naše členstvo v KSS je zbytočné‘.“ V súčasnosti má na stole rozpísaný román Masaryk – pôvod neznámy. „O tomto tatíčkovi s pochybným pôvodom som zistil toľko neuveriteľných informácií, že prvý raz v románe o osobnosti uvediem aj zoznam použitej literatúry,“ tajomne dodáva.

Marián Tkáč s Robertom Ficom.

Chcel očistiť Maticu

Jeden z hlavných pilierov jeho života tvorí národ. „V mojej stupnici hodnôt stojí veľmi vysoko slovenský národ, možno zidealizovaný, lebo hlásia sa k nemu aj jedinci, s ktorými by som ťažko našiel spoločnú reč. Ich ruku na zmierenie by som však prijal. Mám ľudí rád takých, akí sú, s pripomienkou, že nikto nemôže za to, kde sa narodí, ale každý môže za to, ako sa správa,“ hovorí. V jeho prípade nejde len o prázdne slová. Vždy sa aktívne zapájal do národno-obrodných aktivít a okrem angažovania sa pri vzniku Slovenskej republiky sa do histórie navždy zapíše ako predseda Matice slovenskej. „Ako národne presvedčený človek a ekonóm zároveň, chcel som pomôcť Matici a cez ňu národu nadýchnuť sa silnejšie a jednoznačnejšie, stať sa národným alternatívnym hlasom oproti všetkým tým ustráchaným oficiálnym inštitúciám. A zároveň ju očistiť od podnikateľských fľakov, ktoré jej spôsobili investičné zámery dokonca s ,Národným pokladom‘ dovtedajšieho vedenia. Len pripomeniem, že neustálym menením stanov sa Jozefovi Markušovi, otcovi progresívnej Zory Jaurovej, podarilo vegetovať na čele Matice dvadsať rokov!“ Spomenul si aj na začiatky v Matici, keď sa s ním prvý a v podstate aj posledný raz stretol vtedajší minister kultúry Marek Maďarič. „Vy chcete čistiť Maticu? To sa vám nepodarí a sám sa zašpiníte,“ povedal mu vtedy. „Tento človek sa za sedem rokov nezúčastnil ani na jedinej matičnej akcii. Na rozdiel od Roberta Fica, ktorý nevynechal jedinú významnú matičnú akciu a za tých sedem rokov sme sa stretli aspoň desaťkrát. A podržal Maticu aj v časoch najhrubšej kritiky len zato, že sme v mojej réžii zostrihali a zverejnili krátke video Bez štrnásteho marca. Išlo o hypotetické zamyslenie sa, ako by vyzerali slovenské dejiny, keby 14. marca 1939 Slovenský snem neodhlasoval vznik samostatného štátu. Vtedy mi na diaľku minister Maďarič odkázal, že v Matici skončím,“ dodáva. Hoci na národnú scénu nikdy nezanevrie a považuje sa za jej súčasť, nevyhol sa kritike jej roztrieštenia. „Slovenská národná scéna je beznádejne rozbitá. Ako nazvať lídrov strán, ktoré permanentne dosahujú vo voľbách výsledok v rozmedzí 0,0 – 0,2 percenta a nanovo sa uchádzajú o hlasy?“ pýta sa rečnícky.

Marián Tkáč s manželkou Dagmar Vanečkovou Tkáčovou. 

Posledný mohykán

Otec štyroch detí a už aj hrdý dedo priznáva, že dnes nemá väčších priateľov než svoju rodinu, no boli aj časy, keď občas uprednostnil idealistický národ pred rodinou. „Časy privatizácie, delenia, kupovania i prideľovania štátneho majetku. Ja som vtedy v dôležitých štátnych funkciách pociťoval ničím a nikým nepremožiteľnú povinnosť najprv presadzovať národné záujmy, prirodzené štátoprávne ambície Slovákov a potom vlastne bude všetkým dobre... Bol som blízko privatizácie, ale – verte či neverte – najprv bol národ a až potom moji drahí. Jedna z mojich dcér ma v nezáujme o hmotné pozdvihnutie rodiny nazvala posledným mohykánom,“ hovorí. Dnes už má na rodinu a relax času viac a podelil sa s nami aj o to, ako vyzerá jeho ideálny deň. „Po prebudení, s ktorým sa nijako neponáhľam, načo aj, absolvujem asi dvadsaťminútové dychové cvičenie podľa Wima Hofa – štyrikrát štyridsať hlbokých nadýchnutí a vydýchnutí, oddelených zatajeným dychom s prázdnymi a plnými pľúcami. Toto hlboké nadýchnutie mi upokojuje myseľ a otvára deň. Nasleduje ranná hygiena, telesná i duševná, káva a vitamíny, polhodinová prechádzka s nórskymi palicami alebo rotoped – podľa počasia, potom domáci bazén a studená sprcha. Ešte pred obedom buď sadám za počítač, alebo k maliarskemu stojanu. Občas záhrada, občas stretnutie s kamarátmi. Chcem sa dostať von každý deň. Večer na terase, v pozadí televízia, ak sú športové prenosy. Pohár vína alebo piva s manželkou Dáškou. Usilujem sa zaspať pred polnocou,“ menuje. A čo by s odstupom času odporučil svojmu mladšiemu ja? „Napriek všetkej mojej láske k histórii národa viem, že sa treba uzmieriť s vlastnou minulosťou, lebo len tak mi nebude kaziť prítomnosť. A predsa len: krása duševná je viac ako krása telesná. Najdôležitejší pohlavný orgán je mozog. Viera – aj v Boha, aj v seba samého – hory prenáša. Neodchádzaj z rodného kraja, ale naopak, pokúšaj sa priniesť do neho to, prečo by si z neho odišiel. Usiluj sa napríklad, aby aspoň jedno z ministerstiev, ak je ich už šestnásť, bolo v Prešove, druhé v Košiciach a tretie? Tvoj starý otec dzedo Miľo ponúkol za sídlo ministerstva vnútra Čičavu. U Šaňa Macha to neprešlo,“ zakončuje s úsmevom.