PASCA NA GORBAČOVA

Písal sa rok 1990. Davov v uliciach bývalého socialistického bloku sa zmocňovala eufória z vytúženého pádu železnej opony a klamlivého pocitu, že práve vytvárajú dejiny. V kuloároch sa zatiaľ prekresľovala politická mapa Európy a prerozdeľovaním zón vplyvu sa chystali v tých časoch len ťažko predstaviteľné zmeny. Bod zlomu nastal vo februári 1990. Studená vojna pomaly doznievala a nastal čas nastoliť v Európe nový poriadok. Po páde Berlínskeho múra sa pripravovalo zjednotenie Nemecka. Najdôležitejšia otázka bola, či krajina pripadne celá Severoatlantickej aliancii, alebo zostane neutrálna. Bielemu domu bolo hneď jasné, že Nemecko musí patriť do NATO.

Ani o piaď

Michail Gorbačov mal však inú predstavu. Východnú Európu videl ako demilitarizovanú, neutrálnu zónu, akýsi most medzi Západom a Východom. Tým by sa však značne oklieštil vplyv USA v Európe. Washington preto mienil na starom kontinente nastoliť vlastné pravidlá. Prekážku predstavovala Moskva, ktorá mala vo východnom Nemecku 380-tisíc vojakov a kapitulácia Berlína z roku 1945 jej zaručovala právo na okupáciu časti územia. Bonn a Washington by boli najradšej, keby sovietske vojska z krajiny jednoducho odišli a Sovietsky zväz sa zriekol akýchkoľvek nárokov vrátane požiadavky na odchod vojsk NATO z Nemecka.

Západ sa rozhodol predostrieť Gorbačovovi návrh. Americký minister zahraničných vecí James Baker mu 9. februára 1990 za jeho spoluprácu v otázke zjednotenia Nemecka dal na výber: buď vznikne zjednotené, nezávislé Nemecko, ktoré nebude súčasťou NATO a na jeho území nebudú americkí vojaci, alebo sa Nemecko stane súčasťou aliancie s garanciou, že sa NATO už viac na Východ nerozšíri. Gorbačovova voľba bola jednoznačná: Nijaké rozšírenie NATO nie je akceptovateľné.

Baker sa však ešte ani nestihol vrátiť do Washingtonu a už za svoj prísľub o nerozširovaní aliancie zožal kritiku. Rada národnej bezpečnosti v snahe napraviť škody, ktoré podľa nej spôsobil, zostavila v mene Georgea Busha staršieho list Helmutovi Kohlovi, ktorý sa mal do Moskvy vybrať hneď nasledujúci deň. Namiesto záväzkov o pevných hraniciach NATO Bush navrhoval pre územie východného Nemecka v rámci aliancie „osobitý vojenský status“. V čom konkrétne spočíval, sa malo dohodnúť neskôr.

Finančná kompenzácia

Helmut Kohl na stretnutí 10. februára pokračoval v Bakerovej rétorike. Predpokladal, že touto cestou ľahšie dosiahne Gorbačovov súhlas na zjednotenie Nemecka. Uistil ho, že sa NATO nerozšíri, čo potvrdil aj nemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher pred svojím sovietskym kolegom Eduardom Ševardnadzem. Po viacnásobných ubezpečeniach dal Gorbačov rokovaniam o zjednotení Nemecka zelenú. Kohl sa v knihe Chcel som zjednotiť Nemecko vyznáva, že v tú noc od radosti ani nespal.

Západ však veľmi rýchlo pochopil, že zachovanie hraníc aliancie z roku 1989 je proti jeho záujmom. Washington preto navrhoval Moskvu podplatiť, pričom úlohu vyjednávača prisúdil Nemecku. Predpokladal, že Gorbačov Západu za finančnú kompenzáciu ustúpi. V ZSSR stúpala kriminalita, silneli separatistické nálady, množili sa protivládne demonštrácie. Gorbačov potreboval pomoc. Ostávala otázka, či dokáže Západ pomôcť Moskve tak, aby nebolo zjavné, že si ju kúpil. Helmut Kohl úlohu splnil: Gorbačov v septembri 1990 podpísal dokumenty, umožňujúce prijať do NATO východné Nemecko výmenou za finančnú pomoc. Sovietske vojská mali do štyroch rokov z Nemecka odísť. Moskva dostala 12 miliárd nemeckých mariek na výstavbu obydlí pre vracajúcich sa vojakov a ďalšie tri miliardy ako bezúročnú pôžičku.

Na periférii Európy

Gorbačov si však nevšimol hneď niekoľko ľstí. Kohl hovoril v mene západného Nemecka, a nie USA či NATO. Okrem toho nemal od aliancie písomné záruky – nijaká dohoda sa totiž nepodpisovala. A keď sa Helmut Kohl s Georgeom Bushom st. rozhodli dať východnému Nemecku osobitý status namiesto sľubu, že sa NATO nerozšíri, nenamietal. No čo je azda najdôležitejšie, nepochopil sotva badateľné signály, že diskusia o budúcnosti NATO znamená aj postupné pričlenenie krajín východnej Európy. Gorbačov spadol do pasce.

Washington dnes odmieta porušenie akejkoľvek dohody. Veď ak dohoda neexistuje, nemožno ju ani porušiť. Na rokovaniach sa skutočne nepodpísal nijaký dokument, ktorý by mal právnu silu, padli iba vzájomné sľuby a ubezpečovania a dôkazy o nich možno nájsť len v archívoch ich priamych účastníkov. Pritom už v marci 1990 Biely dom zvažoval vstup krajín východnej Európy do NATO. Zároveň Moskvu ubezpečoval, že sa rozširovania aliancie nemusí obávať. Baker prisľúbil, že USA budú so Sovietskym zväzom spolupracovať na vytváraní novej Európy. Po skončení studenej vojny sa však Rusko ocitlo na jej periférii.

Línia agresívneho militarizmu

Po zániku Varšavskej zmluvy sa akosi automaticky očakávalo aj rozpustenie aliancie. Nestalo sa. Naopak, Rusko so stúpajúcou nevôľou sledovalo, ako do nej vstupuje čoraz viac krajín bývalého socialistického bloku. Rozširovanie sa začalo Poľskom, Maďarskom a Českom v roku 1999, o päť rokov neskôr pribudlo ďalších sedem krajín vrátane Slovenska, nasledovalo Albánsko a Chorvátsko. Do tohto agresívneho vojenského spolku má našliapnuté aj Čierna Hora, ktorá by sa onedlho mala stať jeho 29. členom. Tá Čierna Hora, ktorá sa v roku 1999 spolu so Srbskom stala terčom jeho 78 dní trvajúceho neľútostného bombardovania. Ani jej vstup však pravdepodobne nedá bodku za rozširovaním – Pentagón už dlhší čas poškuľuje aj po Ukrajine a Gruzínsku.

Politický aktivista Noam Chomsky považuje expanziu NATO na Východ za neospravedlniteľné porušenie záväzku. Sovietsky líder urobil podľa neho obrovský ústupok tolerovaním vstupu zjednoteného Nemecka do aliancie. Bill Clinton však sľub Washingtonu bez zaváhania porušil a George Bush v jeho línii agresívneho militarizmu pokračoval. Podobne sa vyjadruje aj americký republikán Patrick J. Buchanan. Zbrojenie v blízkosti ruských hraníc je absurdné, keďže nič nenasvedčuje tomu, že by sa Rusko chystalo zaútočiť napríklad na pobaltské krajiny.

Atlantické odhodlanie

Vojenské základne Pentagónu pritom naďalej vyrastajú po celom svete ako huby po daždi. V rámci operácie Atlantické odhodlanie pribúdajú vojenské jednotky v Poľsku, Pobaltí, Rumunsku i Bulharsku. Americká armáda sa usadila dokonca aj v Nórsku, pričom ide o prvú prítomnosť cudzích vojakov v krajine od druhej svetovej vojny, a to napriek niekdajšiemu sľubu Moskve, že na územie Nórska iné vojsko nevkročí. Oslo sa bráni, že tam jednotky nebudú nastálo, keďže budú rotovať. Severoatlantická aliancia však rotáciu vojsk zaviedla pri všetkých jednotkách vo východnej Európe. Ide totiž o šalamúnsky spôsob obchádzania dohody o ozbrojených silách v Európe. Tá stanovuje akúsi demilitarizovanú zónu na vonkajších hraniciach vojenských spolkov a zakazuje tak trvalú prítomnosť ozbrojených síl v blízkosti Ruska. Pás základní NATO sa však už tiahne nebezpečne blízko pri jeho hraniach. Pre Moskvu je to jednoznačná provokácia a snaha zatiahnuť ju do konfliktu. O vzniku neutrálnej zóny, zasahujúcej aj naše územie, môžeme len snívať. Namiesto nej tu vzniká akési nárazníkové pásmo pre prípad vzniku konfliktu medzi Východom a Západom. Z predstáv lepšieho sveta, aký sme si vysnívali pri páde železnej opony, tak zostali len črepy.