POKUS O SOFTSOCIALIZMUS

Odkaz česko-slovenského obrodného procesu z roku 1968

Foto LADISLAV BIELIK
Dátum 21.08.2019

Dátum 21. august 1968 je spojený s inváziou piatich armád Varšavskej zmluvy do Československa. Jej oficiálnym odôvodnením bolo, že skupina prominentných predstaviteľov vlády, parlamentu a vedenia KSČ požiadala o pomoc pred hroziacou krvavou kontrarevolúciou.

Hoci z vojenského hľadiska sa akcia podarila - československá armáda sa nepokúsila ani len o symbolický odpor - politicky sa hneď začala fiaskom. Dubčekovské predsedníctvo ÚV KSČ stihlo prijať krátko po invázii uznesenie, že k nej prišlo bez vedomia straníckych a vládnych orgánov a že ide o porušenie elementárnych zásad medzinárodného práva. Prezident Ludvík Svoboda odmietol vymenovať kolaborantskú „robotnícko-roľnícku" vládu, ktorá by (okrem iného) vytvorila „revolučné" tribunály, likvidujúce predstaviteľov procesu, ktorý sa v ČSSR uskutočňoval od januára 1968.

KSČ ustúpila Stalinovi

Jedna z príčin invázie bola očividná na prvý pohľad. Sovietski maršali mali vojská v Poľsku, východnom Nemecku a Maďarsku, no medzi Severnou a Južnou skupinou vojsk Sovietskej armády chýbala Stredná. Tá sa zjavila na ich vojenských mapách po auguste 1968. Nech by sme Gottwalda a Novotného hodnotili akokoľvek záporne, v ich politike nachádzame aj kladný moment - odmietali vpustiť Sovietsku armádu na československé územie. Zostáva však iná, dodnes nie celkom zodpovedaná otázka: Aký bol zmysel procesu v ČSSR, ktorý sa nazýval „obrodný" a „demokratizačný"? Išlo iba o mocenský boj medzi dvoma frakciami vnútri KSČ, alebo aj o niečo iné, čo by mohlo byť zaujímané a podnetné aj v súčasnosti?

Keď v roku 1946 vtedy už bývalý britský premiér Winston Churchill vo svojom prejave v americkom univerzitnom mestečku Fulton vyhlásil, že Európa je rozdelená „železnou oponou" na dve časti a na jej východnej strane boli nastolené nedemokratické režimy, predsa len pripustil výnimku - Československo. Československí komunisti hovorili o „československej ceste k socializmu", ktorá by vo všetkom nekopírovala sovietske vzory. V politike by to bol systém viacerých politických strán, v ekonomike by išlo o zoštátnenie veľkých podnikov, pričom drobné a stredné podnikanie by sa mohlo voľne rozvíjať. Zoštátnené podniky mali byť dokonca riadené skôr podľa trhových princípov. KSČ chcela túto cestu zachovať aj po februári 1948, no nakoniec muselo vedenie ustúpiť Stalinovmu tlaku a začať konať v zmysle hesla „Sovietsky zväz - náš vzor". Navyše „československú cestu k socializmu" zakalili zmanipulované politické procesy, kde jedným z hlavných obvinení bolo „odmietanie sovietskych skúseností". Ako sme už spomenuli, Gottwald ZSSR neustúpil aspoň v jedinej veci - na naše územie síce prišli sovietski poradcovia, nie však sovietske vojská.

Najväčšie kacírstvo

V rokoch 1967 - 1968 sa v Československu začína prehlbovať hospodárska a politická kríza. Čoraz jasnejšie sa ukazovalo, že sovietsky systém centrálneho riadenia ekonomiky spôsobuje jej stagnáciu, navyše sa začali prejavovať politické problémy. Išlo nielen o vzťah medzi Čechmi a Slovákmi, kde sa zjavne porušili prísľuby Košického vládneho programu (kto žiadal ich plnenie, bol označovaný za slovenského buržoázneho nacionalistu), ale aj politický systém založený na vedúcej úlohe KSČ sa ukazoval ako neefektívny. 

V apríli 1968 uzrel svetlo sveta Akčný program KSČ. Zjavila sa v ňom dokonca táto „kacírska" myšlienka: „Socializmus sa môže rozvíjať len tak, že otvorí priestor na uplatnenie rôznych záujmov ľudí a na tomto základe bude demokraticky vytvárať jednotu všetkých pracujúcich." Aj po februári 1948 formálne v Československu jestvovalo niekoľko politických strán. V skutočnosti bola ich existencia iba virtuálna - hlavné slovo mala KSČ a tieto strany plnili úlohu štatistov, vytvárali zdanie širšej politickej plurality. Za najväčšie kacírstvo však spojenci, a najmä ZSSR, považovali pokusy o obnovenie sociálnodemokratickej strany. V krajinách pod sovietskym vplyvom boli sociálnodemokratické politické subjekty formálne zlúčené s komunistickými krátko po vojne. Na Slovensku sa takéto zlúčenie uskutočnilo už počas SNP. Napriek tomu od konca vojny až do roku 1948 mohla v Československu sociálnodemokratická strana existovať - na Slovensku sa obnovila pod názvom Strana práce. Snahy o znovuzaloženie sociálnodemokratickej strany boli označované za jeden z prejavov kontrarevolúcie.

Úloha vedecko-technického rozvoja

V druhej polovici 20. storočia začala spoločenský a hospodársky vývoj stále výraznejšie ovplyvňovať aj vedecko-technická revolúcia, na čo už vtedy poukazovali západní marxisti (napríklad významný britský vedec John Bernal). Týkalo sa to aj vtedajšieho Československa. Aj preto komunistická vláda koncom šesťdesiatych rokov v Prahe rozhodla o vytvorení troch vedeckých kolektívov, z ktorých jeden mal skúmať a navrhnúť potrebné politické zmeny, ďalší efektívnejší systém ekonomiky a tretí dôsledky spomenutej vedecko-technickej revolúcie. Tí, čo v roku 1968 žiadali zmenu dovtedajšej formy režimu na akýsi „softsocializmus", mohli vychádzať nielen zo svojich názorov, ale aj z výsledkov práce týchto kolektívov. Pravda, vo vedení KSČ boli ľudia ochotní iba čiastkovo akceptovať výsledky tejto vedeckej práce. Napríklad Antonín Novotný presadil, že sa nehovorilo o „novej" sústave riadenia ekonomiky, ale iba o „zdokonalenej". Jej autor Ota Šik, keď sa v deväťdesiatych rokoch zamýšľal nad svojím životom, hodnotil šesťdesiate roky ako najplodnejšie obdobie svojho života. Liberálni ekonómovia sa však snažili a snažia Šika a jeho spolupracovníkov vykresľovať ako „naivných diletantov". Mimochodom, jedným z hlavných Šikových kritikov je súčasný český prezident Václav Klaus.

NEP sovietsky blok zavrhol

Československo sa od ostatných krajín pod sovietskym vplyvom líšilo tým, že išlo o priemyselne rozvinutú a pomerne vyspelú krajinu. Marx s Engelsom popierali, že by v Rusku boli podmienky na socialistickú revolúciu, Engels neskôr napísal, že ruská revolúcia môže byť nanajvýš signálom k socialistickej revolúcii v západnej Európe. Keď sa boľševici dostali k moci, snažili sa najprv zaviesť komunistickú spoločnosť, čo sa skončilo krachom. Lenin preto zaviedol tzv. Novú ekonomickú politiku (známu pod skratkou NEP), ktorá v národnom hospodárstve v maximálnej miere umožňovala súkromnú iniciatívu. V dejinách ZSSR vzápätí nastalo „zlaté obdobie". Stalin však po prevzatí moci od tejto politiky prešiel k tuhému centrálnemu riadeniu, ktoré pretrvalo až do zániku ZSSR. Čo nerozumne zavrhol Stalin, využili iní: keď sa Číňania po smrti Mao Ce-Tunga rozhodovali ako ďalej, za vzor si zvolili sovietsku NEP. Netreba pripomínať, že desaťročia realizácie princípov NEP-u priviedlo Čínu až k súčasnej, dosiaľ nevídanej ekonomickej prosperite. Podobná ekonomická politika sa úspešne uplatňuje aj vo Vietname.

Na XX. zjazde KSSZ Nikita Chruščov pred svetom odhalil Stalinove zločiny. Nemal však odvahu rehabilitovať tvorcu NEP-u Bucharina, ktorý bol takisto obeťou stalinských čistiek. Hlavným dôvodom Chruščovovho pádu bolo, že nedokázal presadiť návrat k NEP-u, čím pretrval neradostný stav sovietskej ekonomiky, ktorú navyše ruinovali stupňujúce sa preteky v zbrojení so Západom. Leonid Brežnev vytvoril systém neostalinizmu, stalinizmu bez masových čistiek a represálií, no so všetkými ostatnými politickými a ekonomickými súčasťami režimu. Po nástupe Michaila Gorbačova, ktorý tvrdil, že chce zreformovať socialistický systém, už neprišlo ani len k pokusu uplatniť zásady NEP-u (ani v ZSSR, ani v ČSSR či ďalších štátoch sovietskeho bloku), ani prehodnotiť august 1968, darmo ho prezident Gustáv Husák žiadal, aby stiahol vojská. November 1989 sa tak u nás paradoxne udial za prítomnosti sovietskych vojsk...

Vojenská intervencia v roku 1968 bola dôkazom neživotaschopnosti stalinizmu. Možno však súhlasiť aj s názorom, že ukázal neživotaschopnosť ideí sociálnej spravodlivosti a solidarity, demokratického socializmu?

Fotogaléria