POL MILÉNIA ROZKOLU

Posledný októbrový deň roku 1517 pribil energický profesor Wittenberskej univerzity na dvere miestneho kostola výpočet teologických argumentov proti predaju odpustkov. Vtedy iste netušil, že následky jeho činu budú v západnom svete citeľné aj o pol tisícročia neskôr. V týchto dňoch si protestanti po celom svete pripomínajú päťsté výročie reformácie, ktorú odštartovala práve napohľad drobná roztržka ohľadom plateného skracovania pobytu v očistci. Na ňu sa postupne nabalili témy vierouky ako otázka spasenia, cirkevnej praxe vo veci kňazského celibátu a v konečnej fáze mocenský boj proti habsburskej hegemónii v Európe.

Turbulentné časy

Reformačný proces započal dišputami, no netrvalo dlho, kým učencov vystriedali vojvodcovia. Na oboch stranách sa našli takí, čo verili, že bránia pravú vieru, i takí, ktorí v chaose cirkevného rozkolu videli len šancu na rýchly profit. Útočné vojny, obranné vojny, preventívne útoky, krvavé povstania, bezohľadné represie, to všetko prispelo k situácii, kde na konci klimaktickej tridsaťročnej vojny nejestvoval morálny víťaz, len spustošená a hlboko rozdelená Európa. Známy obraz troch desaťročí najhoršieho náboženského konfliktu v histórii ukazuje mestá vyplienené žoldnierskymi armádami, zbedačený vidiek, kde bolo ťažké nájsť strom bez vetiev obťažkaných obesencami. Náboženská nenávisť stavala proti sebe susedov, priateľov a príbuzných. Stigma neprávostí týchto časov je dodnes citeľná napríklad v Severnom Írsku; spolunažívanie katolíkov a protestantov však donedávna nebolo idylické ani vo zvyšku sveta.

Fénix z popola

Kategoricky negatívny pohľad na súperenie sprevádzajúce rozdelenie západného kresťanstva by však rozhodne nebol správny. Ako vo svojom diele vysvetlil nemecký mysliteľ Max Weber, práve nová protestantská pracovná morálka bola kľúčovým faktorom, ktorý hnal pokrok Západu dopredu omnoho rýchlejšie v porovnaní so všetkými ostatnými civilizáciami sveta. Po Vestfálskom mieri, ktorý ukončil tridsaťročnú vojnu, sa cirkevná a štátna moc definitívne rozdelili aj v katolíckej časti Európy. Vysoký klérus sa tak sústredil menej na projekciu politickej moci a viac na otázky viery. Vestfálsky mier bol revolučný aj z pohľadu medzinárodných vzťahov. Zrodil modernú diplomaciu, ktorá už neprebiehala primárne na dynastickom základe, ale medzi teoreticky rovnocennými suverénnymi štátmi. Protireformácia sa zas – navzdory agresívnej forme, v akej ju pocítili protestanti – zaslúžila o aplikovanie mnohých potrebných zmien v rímskokatolíckej cirkvi. Aj preto sa dnes proces, z ktorého vzišiel vzdelanejší profesionálnejší klérus so zdravou dávkou skepsy voči poverám, často nazýva katolíckou reformáciou. Z popola Európy zdevastovanej náboženským rozkolom vznikol západný svet, ktorý sa naučil tolerancii. Svet pod vedením Európanov, ktorý zrušil otroctvo, dal ženám rovnoprávnosť, prijal ideu demokracie a dal príležitosť na úspech každému jednotlivcovi bez ohľadu na sociálnu vrstvu, do ktorej sa narodil. Civilizačný okruh, z ktorého sa stalo najlepšie miesto na život na celej planéte.

Slovensko príkladom

Kým najhoršie náboženské vojny zúrili vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa a vo Francúzsku, ani územie Slovenska sa konfliktom nevyhlo. Stavovské povstania uhorskej protestantskej šľachty mali svoj náboženský rozmer a o útrapách evanjelikov počas protireformácie písal vo svojom románe Odkaz mŕtvych aj velikán Martin Rázus. Na konci 16. storočia bolo Slovensko väčšinovo luteránske a rekatolizácia prebiehala často násilne. Slováci všetkých konfesií sa však postupom času dokázali zjednotiť pre myšlienku národného obrodenia. Katolícka generácia bernolákovcov predala štafetu evanjelickým štúrovcom. Nebyť porozumenia medzi inteligenciou oboch kresťanských prúdov, slovenský národ by nedostal ani Maticu slovenskú a proti maďarizačným snahám by sa bránil len ťažko. Evanjelická inteligencia stála od štúrovcov až po Štefánika v popredí pronárodných snáh a v roku 1932 sa Martin Rázus stretol s Andrejom Hlinkom v meste Zvolen, aby sa slovenskí katolíci a evanjelici opäť spoločne postavili odnárodňovacím snahám, tentoraz v podobe idey čechoslovakizmu, proti ktorej dovtedy vystupovali predovšetkým ľudáci. Výsledkom stretnutia bol Zvolenský manifest, základ pre jednotný boj národných síl za slovenskú autonómiu. Slovensko je teda navzdory temným kapitolám vzájomného spolunažívania ukážkou, že protestanti a katolíci si pokojne môžu zachovať silnú identitu a ťahať pritom za jeden povraz.

Kresťanstvo na križovatke

Dnes sa možno konflikty medzi hlavnými vetvami západného kresťanstva strácajú, no treba, bohužiaľ, konštatovať, že sa vytráca aj identita a hodnoty, ktoré obe skupiny definujú. Príslušníci rímskokatolíckeho kléru i laických elít dlho sledovali, ako sa mnohé veľké protestantské denominácie podvoľujú tlaku sveta. Mohli to vnímať ako dôkaz, že reformované kresťanstvo nedokáže odolať tlaku modernej doby. V mnohých protestantských kostoloch dnes Biblia slúži prakticky už len ako dekorácia a večné hodnoty sú nahrádzané hocičím, čo práve liberálne elity učinia populárnym. Z protestantov, ktorí sa odmietajú podvoliť a ostávajú verní biblickému odkazu, sa v dnešnej dobe stávajú odsudzovaní a zosmiešňovaní „radikáli“ a pranierovaní fundamentalisti. Mnohí z nich však naďalej vzdorujú povrchným trendom v duchu odkazu, ktorý nasledovníkom zanechal Ježiš v Jánovom evanjeliu. Slová „ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa skôr nenávidel ako vás“, rozhodne nestrácajú na význame. Žiaľ, postupne sa ukazuje, že voči tlaku progresivizmu nemusí byť imúnna ani katolícka cirkev. Najmä pontifikát pápeža Františka prináša varovné signály, že aj vo Vatikáne operujú vplyvné sily, ktoré sú ochotné hnať sa za popularitou na úkor hodnôt. Preto sa natíska otázka, akého ekumenického zblíženia sa kresťanom vo svete dostane. Zlejú sa dva prúdy do jedného na základe toho, že sa stanú rovnako bezobsažnými? Odrazom sveta, namiesto odrazu Božieho kráľovstva vo svete? Alebo hádam ešte existuje nádej na zblíženie katolíkov a protestantov podľa slovenského vzoru: aby sa tak spoločne vzopreli silám ohrozujúcim ich identitu. Či už náboženskú alebo národnú, veď ctiť si národ je len prirodzeným výsledkom dodržiavania štvrtého prikázania.