REGRESÍVNE SLOVENSKO

Bratislavská kaviareň sa začína mobilizovať. Po dlhých rokoch parazitovania na kandidátkach strán z celého politického spektra sa konečne formuje subjekt, ktorý má jasno v otázkach rozdeľujúcich tak slovenskú spoločnosť, ako aj subjekty dodnes infiltrované kozmopolitnými humanistami odchovanými v rôznych think-tankoch, nadáciách, inštitútoch a iných treťosektorových generátoroch súhlasu v područí napoly skrytých sponzorov s úplne skrytými záujmami. Na svetlo sveta teda vychádza Progresívne Slovensko, projekt s ambíciou transformovať sa na politickú stranu, s ktorou bude treba počítať. Neprekvapivo však vznikol ako think-tank.

Nový proletariát

Názov, životopisy členov a mediálne vyjadrenia ukazujú, že pôjde o subjekt predstavujúci líniu politiky na Západe ironicky označovanú ako regresívna ľavica. Regresívna ľavica – považujúca samu seba za ľavicu progresívnu – v západnej Európe i Severnej Amerike v posledných desaťročiach napáchala veľké škody rozdúchaním etnického, rasového i náboženského napätia. Ide totiž o politickú platformu, ktorej hlavnou mantrou je boj za špeciálne skupinové práva menšín utláčaných zlým bielym kresťanským patriarchátom. Regresívnym ľavičiarom teda nestačí rovnosť jednotlivcov pred zákonom, lež zaryto bojujú za opatrenia zvýhodňujúce rôzne menšinové skupiny, ako napríklad povinné rasové kvóty u zamestnávateľov alebo podobné spiatočnícke opatrenia. Hlavná postava vznikajúcej strany – majiteľ investičnej skupiny Neulogy Ventures Ivan Štefunko – jasne spadá do tejto kategórie. V rozhovore pre SME raz povedal: „Podľa mňa proletariát 21. storočia sú rôzne väčšie či menšie utláčané menšiny, ktoré sú spoločensky znevýhodnené.“ Ide o typické avantgardné postoje, ktoré na Západe už dávno odcudzili pracujúce masy tradične ľavicovým stranám. Ďalšou známou tvárou PS je Martin Dubéci, niekoľkonásobný prezliekač politických tričiek, ktorý sa v krátkom čase od Procházku cez Bugára dostal až k Štefunkovi, kde môže konečne naplno vyzývať na bezpodmienečnú lásku a otvorenosť k ilegálnym imigrantom.

Čakanie na lídra

Bratislavská kaviareň tak môže plesať, že napriek neistému osudu Martina Poliačika sa bude mať so svojimi myšlienkami na koho obrátiť, keďže PS sľubuje, že bude strana kozmopolitná a probruselská. Ohlasy na formovanie PS boli rôzne. Sulík si s nimi dokáže predstaviť spoluprácu, Hlina v blogu ešte v auguste 2016 napísal: „Človek, ktorý slovenskej politike rozumie, mi povedal, že nesmerácki ľavičiari – štefunkovci už hľadajú lídra po bratislavských kaviarňach.“ Na hľadaní lídra môže byť čosi pravdy. Výrazná mediálne známa tvár totiž novému projektu chýba. Často sa špekuluje, že PS vstúpi do boja o voliča s neoficiálnym – no jasným – palcom hore od Andreja Kisku. Špekuluje sa aj o tom, že Kiska plánuje prostredníctvom PS prechod z prezidentského paláca do parlamentu. Po vypršaní mandátu v roku 2019 by mal dostatok času pripraviť sa na parlamentné voľby 2020.

Sofistikovaná taktika

Kiskovo prepojenie na PS nie je imaginárne. Napríklad prezidentov poradca Martin Bútora stál pri vzniku Denníka N na čele jeho redakčnej rady. A tu treba spomenúť niečo o sponzorskom pozadí Progresívneho Slovenska. Vznikajúci projekt totiž finančne podporil práve majiteľ Denníka N Anton Zajac. Ten istý Anton Zajac predtým so spolumajiteľmi firmy ESET prispel nerentabilnému Denníku N nenávratnou pôžičkou vo výške 1,2 milióna eur. Dávno spochybňovaná nezávislosť liberálneho denníka je teda definitívne zdiskreditovaná. Milionár Anton Zajac má takto prostredníctvom vlastného média a strany, ktorá od neho prijala peniaze, skvelú pozíciu na ovplyvňovanie verejného diania napriek tomu, že momentálne žije v Spojených štátoch. Dalo by sa povedať, že ide o takú sofistikovanejšiu matovičovskú taktiku. Hnutie finančne podporil aj Michal Meško, majiteľ internetového obchodu Martinus.sk, ktorý je zhodou okolností tiež členom redakčnej rady Denníka N.