RIZIKÁ KONSOLIDÁCIE

Prežil som na ministerstve financií väčšinu svojho profesijného života, a mal som šťastie byť „pri tom“, keď nás život prinútil prijímať zásadné rozhodnutia, ktoré by za normálnej situácie neprešli. V roku 1990 aj v nasledujúcich sa prijímali riešenia v rámci ekonomickej reformy, keď sme, zjednodušene, „od plánu prechádzali k trhu“. Boli sme natesno podriadení centru, ktoré vtedy sídlilo v Prahe (dnes Brusel), a napriek tomu sme iniciatívne pripravovali daňovú reformu „podľa vzoru Dánska“, a Praha sa k nám „musela“, aj keď s nevôľou, pridať. Aj cenník veľkoobchodných cien sme vydali skôr ako pražské centrum, ktoré nerado rešpektovalo slovenské špecifiká. Napríklad pri cene surového hliníka – my sme ju chceli mať čo najvyššiu, pretože sa vyrábal u nás, Praha čo najnižšiu, lebo české firmy ho nakupovali na spracovanie.

Dovolil som si tento úvod, aby som zdôraznil, že uvádzanie vecí do poriadku vo forme reformy, alebo „len“ konsolidácie, teda upevňovania, ustaľovania „rozkolísaného stavu“, sú príležitosťou konať zásadne a prijímať opatrenia, ktoré by inak prechádzali len veľmi ťažko. Ak je v medicíne konsolidáciou „skostnatenie zlomeniny kosti“, v ekonomike by malo ísť o jej posilnenie.

Dôsledky nezodpovedného hospodárenia

Po posledných voľbách, ktoré boli predčasné aj pre nezodpovedné hospodárenie troch „negramotných“ vlád (jednej viac, druhej menej), zdedila nová vláda natoľko zdecimované verejné financie (jedny z najhorších v EÚ, kam sme vstúpili pred dvadsiatimi rokmi, ale akosi to neoslavujeme s výnimkou oslavovania Maroša Šefčoviča), že vznikla potreba konsolidácie. Teda zníženia neúmerného schodku štátneho rozpočtu, čo by mohla byť príležitosť na „ospravedlniteľné“ zásadné rozhodnutia pred „riadiacim centrom v Bruseli“ – to po prvé. A po druhé: keďže rozpočet má vždy dve strany – príjmovú a výdavkovú, vyvážená konsolidácia by sa mala dotknúť oboch strán, tu pridať, tam ubrať.

Zrejme to nemal byť zastierací manéver, zrejme len „zhodou okolností“ predstavila vláda konsolidačný balík práve v čase odvolávania opozičného, progresívneho podpredsedu parlamentu. Za pultíkom na tlačovej besede, spoza ktorého „to“ oznámili, stálo šesť mužov: dvaja zo Smeru (premiér a účtovník – minister financií), a po jednom z Hlasu a k nemu pridruženej Dobrej voľby a z SNS a k nej pridružených „národných síl“, čo je znakom vážnosti situácie a spoluúčasti všetkých z koalície.

Dozvedeli sme sa všetko, čo nás zrejme čaká a neminie, lebo ak tí šiesti sú „za“, kto je „proti nim“? Ak to máme zhrnúť, aktuálna vláda dohromady plánuje ušetriť 2,7 miliardy eur. Zaplatia to firmy, banky, ale aj bežní ľudia. Minister financií Ladislav Kamenický predstavil 17 opatrení z oblasti daní, odvodov a ďalšie opatrenia na príjmovej strane rozpočtu, ako aj úspor na strane výdavkov štátu. Na váhach však absolútne prevažujú opatrenia na strane rozpočtových príjmov.

Upratovanie verejných financií

Zatiaľ čo odhad deficitu na tento rok je 7,4 miliardy eur, teda 5,6 percenta hrubého domáceho produktu (HDP), na budúci rok by mal deficit verejných financií klesnúť na 4,7 percenta HDP, čo si vyžaduje úsporné opatrenia za viac ako 1,5 miliardy eur. Vláda však chce teda šetriť ešte viac, lebo do roku 2027 plánuje znížiť dlh pod tri percentá HDP. Prečo? Podľa Roberta Fica je „prudká konsolidácia nevyhnutná preto, že musíme byť solídni a zodpovední partneri. My sme dobrovoľne vstupovali do eurozóny a keďže sme jej súčasťou, musíme reagovať na určité pravidlá, ktoré v tomto prostredí existujú“. Ak by vláda „neupratala“ verejné financie, výsledkom by podľa neho mohlo byť zdraženie pôžičiek či zhoršenie medzinárodného hodnotenia SR. Takže, ako v časoch nadvlády Prahy? Máme odvahu čo i len myslieť „samostatnejšie“?

Najviac peňazí (miliardu a ešte viac) chce štát získať zvýšením základnej sadzby DPH (čo bolo donedávna pre túto vládu neprijateľné!) z 20 na 23 percent. Uplatňovať sa bude na spotrebné tovary. Sadzba na vybrané základné potraviny, lieky a školské učebnice sa zníži z 10 na 5 percent. Pritom sadzba DPH na knihy – neučebnice mala vzrásť z 10 na 23 percent, pretože podľa Kamenického – zrejme lepšieho účtovníka ako mysliaceho ekonóma! – ich kupujú len „bohatší ľudia, preto je legitímne ich viac zdaniť“. Už to však tak nebude, stačilo pohroziť, že „román“, ktorý práve chystám – Masaryk, pôvod neznámy –, premenujem na „učebnicu“ – a toho sa zrejme mocní zľakli, a tak nielen všetky knihy, časopisy, ale aj ubytovanie a gastro zdania 5 percentami.

Zvyšné potraviny, ale aj energie budú mať 19-percentnú sadzbu DPH. Potraviny by teda teoreticky mali zlacnieť, vláda bude obchodné reťazce kontrolovať, aby zníženú DPH premietli do finálnej ceny. To zrejme aj urobia, ale prečo by do cien potravín zároveň nepremietli zvýšené náklady napr. na pohonné hmoty po ich 23-percentnom zdanení, ak štát maržu nereguluje?

A ten slovník!? Prijal sa princíp, že „vyššie dane a odvody budú platiť úspešné firmy“. Je múdre „radiť niekomu cez daň“, aby nebol úspešný? Nebolo by vhodnejšie hovoriť o „progresívnom“ zdanení – jednou ranou dve muchy: ak nám už teda chcú vládnuť progresívci?

Viac daní

Viac daní budú čakať od Slovnaftu (36 mil. eur), odvod zo zisku zaplatia aj energetické firmy (156 mil. eur) a aj telekomunikačné spoločnosti (25 mil. eur). Zavádza sa daň z finančných transakcií, avšak len pre firmy a fyzické osoby – podnikateľov, nie pre „bežných ľudí“. Dani budú podliehať bankové prevody, výbery z bankomatov, nákup cenných papierov či splátky úverov, to ako príprava na budúcu digitálnu peňaženku? A veríme, že tieto firmy i banky to uvedomelo nepremietnu do cien pre spotrebiteľov?

Zníži sa aj „daňový bonus“ lepšie zarábajúcim rodičom, bude klesať pre rodičov s príjmom nad 2480 eur. Pri príjme nad 3632 eur už nebude nárok na daňový bonus, čo prinesie 170 mil. eur ročne. Zmeny čakajú aj „rodičovský dôchodok“, už nepôjde o 1,5 percenta z hrubej mzdy dieťaťa jednému aj druhému rodičovi, ale pracujúce deti budú mať možnosť poskytnúť rodičom 2 percentá z dane z príjmu.

Drahšie budú diaľničné známky s prínosom 45 mil. eur, ďalších 100 mil. eur chce štát získať zvýšením mýta pre zahraničné nákladiaky, ktoré podľa Kamenického ničia slovenské cesty. Viac na dani z motorových vozidiel (45 mil. eur) zaplatia podnikatelia s minibusmi na prepravu najviac ôsmich cestujúcich alebo s malými dodávkami.

Pri výdavkoch štát ušetrí len na znížení personálnych nákladov v štátnej správe o 10 percent (plus 124 mil. eur). Spomaľuje sa valorizácia platov aj u lekárov a sestier o 3 percentá, lebo podľa Kamenického zdravotníci na Slovensku zarábajú už nadpriemerne. Pritom je pravda, že členovia vlády si platy zvýšili už začiatkom roka o tisícky eur formou zvýšenia paušálnych náhrad, z ktorých sa navyše neodvádzajú dane.

Covidová sekera

Zároveň je podľa premiéra dohodnutá konsolidácia aj sociálne udržateľná. Naozaj? Pri sadzbe DPH 23 percent zdražie všetko, bývanie, doprava, služby a aj potraviny. Lebo ak aj má pravdu, že „táto konsolidácia nejde iba za ľuďmi, ale ide aj za právnickými osobami, za firmami, za bankami“, nepremietne sa to všetko napokon predsa len do cien, ktoré zaplatí obyvateľstvo? Veď ako to napísal ešte v roku 2021 „jeden zo šiestich“ za pultíkom, Taraba: „DPH je najzlodejskejšia daň, akú môže štát od ľudí vyberať.“

Nuž, takáto konsolidácia zrejme nie je najlepším riešením.

Čo – okrem odvahy – nám bránilo uprednostniť tieto riešenia?

1. Začať s trestným stíhaním zodpovedných členov bývalých vlád a ich pomocníkov za nemalú, najmä covidovú sekeru vrátane „znárodnenia“ príslušnej časti ich majetku.

2. Zdaniť príjmy mediálnych domov pochádzajúce zo všadeprítomnej reklamy vrátane vlastníkov oných veľkých bilbordov pri cestách, a to sadzbou najmenej 50 percent.

3. Zdaniť hazard.

4. Znížiť výdavky na zbrojenie/obranu (ktoré podľa údajov NATO rástli u nás medzi rokmi 2014 až 2022 štvrtým najvyšším tempom zo všetkých členských štátov aliancie) a presiahli už 2 percentá HDP. Prehodnotiť a obmedziť nákupy vojenskej techniky len na úroveň potrebnú pre obranu Slovenska.

5. Pristúpiť k racionalizácii ústrednej a regionálnej štátnej správy – náš štát menší ako Londýn má košatejšiu administratívnu štruktúru.

6. Zvážiť štedrosť nášho štátu voči iným „núdznym“ spoza hraníc, ktorá je vyššia ako štedrosť voči domácim.

7. Zoštátniť – pozor, nie „zrušiť“ – druhý dôchodkový pilier, čím by sa v rukách vlády ocitol balík 13 – 15 miliárd eur, takých potrebných na investície v záujme štátu. A o to menej by sme boli závislí od štátnych pôžičiek.

Žiaľ, všetko bude inak. To naozaj ide táto vláda, tváriaca sa ako bohorovná, zavesiť „kopačky na klinec“ takpovediac do roka a do dňa?