ROTHSCHILDOVSKÝ BANKÁR NA ČELE FRANCÚZSKA

Galský kohút sa bude aj najbližších päť rokov variť v polievke multikulturalizmu a probruselského nadšenia. Očividne s ešte väčším entuziazmom ako doteraz. Nový prezident Emmanuel Macron urobí všetko pre to, aby počas svojho pobytu v Elyzejskom paláci zabránil ďalšej mobilizácii pronárodných síl i krajne ľavicových elementov. Nebude to však mať ľahké.

Le Penovej porážka

Tridsaťdeväťročný Macron nastúpil do úradu ako najmladší líder Francúzska od čias Napoleona Bonaparteho. Marine Le Penovú porazil v druhom kole s prehľadom; získal až 65 percent hlasov a zvíťazil vo všetkých departmentoch okrem dvoch.

Navzdory svojmu marketingovému imidžu nováčika je Macron nesporným pokračovateľom dedičstva všeobecne nepopulárneho Francoisa Hollanda.

Voľby boli po viacerých stránkach neštandardné. Prvýkrát od roku 1969 bola účasť v druhom kole nižšia ako prvom, čo len zvýrazňuje nevôľu Francúzov k obom kandidátom. Ďalej bol zaznamenaný rekordný počet protestných neplatných a prázdnych hlasovacích lístkov, ktoré tvorili takmer desatinu z celkového množstva. Do druhého kola nepostúpil ani jeden zástupca štandardných strán, ktoré sa v úrade prezidenta striedali dekády. Aj keď v tomto ohľade môže ísť len o kozmetickú zmenu. Navzdory svojmu marketingovému imidžu nováčika je Macron nesporným pokračovateľom dedičstva všeobecne nepopulárneho Francoisa Hollanda. Jeho mandát poznačili osobné škandály, vlna terorizmu, slabé ekonomické ukazovatele a časté pouličné výtržnosti.

Nový hudobník, stará pesnička

Že je osoba Macrona marketingový trik establišmentu, ukazuje už len skutočnosť, že socialisti do volieb postavili prakticky pro forma kandidáta vkladajúceho do kampane minimálnu snahu. Macrona médiá vykresľovali ako odvážneho outsidera, no pritom je na prvý pohľad jasné, že priam zosobňuje status quo. Dva roky počas Hollandovho prezidentovania stál na čele ministerstva hospodárstva a rezignoval, až keď ohlásil svoju kandidatúru. Predtým po krátkej kariére v štátnej správe pôsobil ako rothschildovský bankár. Netají sa tým, že mieni byť jedna ruka s bruselskými elitami a chcel by uvaliť sankcie na rebelantské krajiny V4, odmietajúce poslúchať Brusel na slovo.

Macron je celkovo kontroverzná osoba, či už ide o bulvárne témy ako 24-ročný vekový rozdiel medzi ním a jeho manželkou, ktorá ho učila na strednej škole, alebo serióznejšiu kauzu jeho uniknutej mailovej komunikácie.

Zaujímavý postreh, ku ktorému by sa mal vyjadriť skôr psychológ, je, že Macron je bezdetný, rovnako ako taliansky premiér Paolo Gentiloni, Angela Merkelová, Theresa Mayová či Jean-Claude Juncker. So zveličením by sa dalo povedať, že pre nás lídri budujú takú skvelú Európu, až radšej ani nemajú deti, ktoré by v nej museli žiť. Čerstvý prezident miluje aj multikulturalizmus. Vraj „nejestvuje nič také ako francúzska kultúra“, ale vlastne len kultúra vo Francúzsku. Jeho liekom na hrozbu islamizmu a teroristické vyčíňanie je zatnúť zuby a myslieť na niečo iné. Sám si to, obklopený svojou ochrankou, rozhodne môže dovoliť.

Štedré sľuby

S nekritickou podporou francúzskych médií si počas kampane mohol dovoliť nasľubovať hocikomu kadečo, aj keď jeho slová boli často vo vzájomnom konflikte. Nižším vrstvám chce poskytnúť lepšie sociálne zabezpečenie a strednej triede nižšie dane. Tieto predsavzatia sa navzájom vylučujú, ak sa, samozrejme, bývalý bankár nechystá krajinu rapídnym tempom zadlžiť. Environmentálne založeným voličom sľuboval masívny prechod na zelenú energiu, podnikateľom ekonomický rast. Aby sme si pripomenuli, tvrdohlavá snaha o prechod na ekologickejšie formy výroby energie bola jedným z faktorov, ktoré zrazili na kolená španielske hospodárstvo. Zaujímavé bude sledovať, ako sa Macron popasuje so zabezpečením parlamentnej väčšiny, keďže svojím nástupom na scénu prispel k ďalšej fragmentácii politického spektra a je takmer isté, že jeho hnutie EM! bude po tohtoročných parlamentných voľbách potrebovať prinajmenšom jedného koaličného partnera. Okrem toho možno očakávať pokračovanie erózie stredu politického spektra a posilňovanie síl na jeho oboch okrajoch, najmä ak sa Macronovi skutočne nepodarí splniť svoje štedré sľuby a ak bude jeho vláda zložená z mainstreamových ľavicových a stredopravých politikov. Macron je celkovo kontroverzná osoba, či už ide o bulvárne témy ako 24-ročný vekový rozdiel medzi ním a jeho manželkou, ktorá ho učila na strednej škole, alebo serióznejšiu kauzu jeho uniknutej mailovej komunikácie.

Zmena kurzu

Napriek zdanlivo zdrvujúcej porážke si môže Marine Le Penová bez problémov nájsť viacero dôvodov na optimizmus. Trend je jasný – jej popularita stúpa a v prieskumoch silnie aj Národný front. Zopár štatistík potvrdzuje, že líderka národných síl nemá prečo vešať hlavu. Podporilo ju takmer 11 miliónov voličov, čo je prakticky dvojnásobok hlasov, ako získal jej otec v druhom kole prezidentských volieb v roku 2002. Le Penovej sa darí aj očistiť značku Národného frontu a prestáva byť úplným politickým vyvrheľom. V druhom kole ju podporil napríklad aj gaullistický kandidát Nicolas Dupont-Aignan, čo naznačuje, že jej únik z politickej periférie je úspešný.

Napriek zdanlivo zdrvujúcej porážke si môže Marine Le Penová bez problémov nájsť viacero dôvodov na optimizmus. Trend je jasný – jej popularita stúpa a v prieskumoch silnie aj Národný front.

Le Penová zaznamenala i veľmi pozitívny výsledok medzi mladými voličmi: podporilo ju 44 percent hlasujúcich vo veku 18 – 24 rokov. Ak zohľadníme národnostnú a rasovú štruktúru krajiny, tak je zrejmé, že medzi mladými etnickými Francúzmi zvíťazila. Naproti tomu až osem desatín voličov nad 65 rokov hlasovalo za Macrona. V kontraste s úspechom Trumpa či brexitu stojí na čele snahy o francúzske národné obrodenie mládež. To je vždy pozitívna správa pre hnutie snažiace sa dosiahnuť spoločenskú zmenu. Je však otázne, či Francúzom vôbec ostáva dostatok času na zmenu kurzu. Elity si zaručene uvedomujú, že nálada v spoločnosti sa mení. Ak preto Macron úmyselne vystaví krajinu vlne slabo regulovanej imigrácie z krajín tretieho sveta, demografia bude neúprosne signalizovať, že o pár desaťročí nebude existovať nijaké Francúzsko, ktoré by sa dalo zachrániť. Medzi Pyrenejami a Rýnom ostane len provincia Európskej únie s názvom štátu, ktorého osud kedysi držali v rukách Francúzi.