RUKOJEMNÍCI EUROZÓNY

Na začiatku dostanú vyvolení spod Akropoly jednu, potom druhú a - do tretice všetko dobré - aj tretiu pôžičku. Namiesto toho, aby lídri EÚ rozdali Grékom udice, zatlačia na členov eurozóny, a tí sa poskladajú rovno na ryby, ktoré odplávajú do nenávratna. Keby Robinson nebol pracoval, bol by umrel od hladu. To vie každý. Ale nie všetci vedia, že práca je nevyhnutnou podmienkou nielen pre telesný, ale aj duchovný život. Narastajúcou nezamestnanosťou, dlhodobou nečinnosťou a zvyšujúcou sa chudobou grécky dlh od vypuknutia krízy vzrástol zo sto na stoosemdesiat percent. V skutočnosti nejde o pomoc gréckemu ľudu, ale nemeckým, francúzskym a talianskym bankám. Najsmutnejšie na tejto falošnej hre je, že na pomoc Grécku sa poskladajú aj poctivo pracujúci Slováci. Keď Slovensko vstupovalo do EÚ, muselo plniť a dodržiavať všetky ekonomické požiadavky. Pre vstup do eurozóny boli pravidlá ešte tvrdšie. Slovensko všetky podmienky splnilo a v roku 2004 sa stalo jej súčasťou. Euro začalo jedenásť krajín EÚ používať ako oficiálne platidlo 1. januára 1999. Veľká Británia, Švédsko a Dánsko sa vtedy rozhodli zostať mimo eurozóny, zatiaľ čo Grécko sa nedokázalo pripojiť v prvej vlne, keďže dovtedy neplnilo maastrichtské kritériá. To sa mu podarilo až v januári 2001
a ako dvanásta krajina prijalo spoločnú menu. Nemali sa kompetentní zamyslieť už vtedy, či Grécko patrí do elitného klubu? Možno stačilo trochu obozretnosti a mohlo sa predísť súčasnej kríze, v ktorej sú štáty eurozóny rukojemníkmi, nútenými platiť grécke dlhy. Bolo naivné myslieť si, že sa podarí násilne spojiť odlišné národy s odlišnými ekonomikami do jednotného celku. Uveriť tomu, že všetci sa budú milovať, vzdajú sa svojej suverenity prísahou na jednu vlajku a jednu hymnu. Tento projekt zlyháva, ale zatiaľ si predstavitelia EÚ pred týmto faktom zakrývajú oči. Vzniká nový Berlínsky múr – s názvom euro. Európa je rozdelená na sever a juh. Dnes je úplne jasné, že Gréci nebudú schopní pôžičky vrátiť, čo nakoniec potvrdil aj grécky exminister financií Janis Varufakis, ktorý zároveň označil svoju krajinu za „najskrachovanejší štát na svete. Bystrí ľudia v Bruseli, Berlíne a vo Frankfurte nad Mohanom už od mája 2010 vedeli, že Grécko nikdy nesplatí svoje dlhy. Ale počínali si tak, ako keby nebankrotovalo a ako keby len nemalo dostatok likvidity“. Azda najlepšie vystihol grécky problém vo svojom strhujúcom prejave v europarlamente Nigel Farage, ktorý gréckemu premiérovi Alexisovi Tsiprasovi povedal, že nastal čas, aby vyviedol krajinu z eurozóny so vztýčenou hlavou. Odporučil mu, aby vrátil svojmu ľudu potrebné postavenie a získal kontrolu nad vlastnou krajinou, aj keď so svojou zdevalvovanou menou. Európa nesmie neprestajne dotovať Grécko, ktoré nemôže mať celý koláč a zároveň ho jesť.