SLOVENSKÉ NÁRODNÉ DIVADLO NIE JE STOKA

„Predstavitelia kultúry sa nechali strhnúť do zbytočných verbálnych šarvátok a nechali sa strhnúť do politiky. Namiesto toho, aby sa venovali tomu, na čo im Pán Boh dal talent,“ myslí si herec a recitátor Jozef Šimonovič, ktorý v rozhovore pre Startitup komentoval aktuálnu situáciu na poli kultúry.

Predchádzajúce herecké generácie sa podľa Šimonoviča aj napriek politickej situácii venovali umeniu. Sám si uvedomil, že počas svojej päťdesiatpäťročnej divadelnej hereckej dráhy hral len v jednej spornej hre z autorskej dielne vtedajšieho podpredsedu bulharskej vlády. Pre nezáujem sa nakoniec hrala len trikrát. „Všetko ostatné bola kvalitná dramaturgia a kvalitné predlohy,“ vysvetlil.

Netolerancia k inému názoru

Istá časť spoločnosti vrátane hercov volá po demokracii, no sami nie sú tolerantní k inému názoru, tvrdí Jozef Šimonovič. Na margo kritiky rezortu kultúry uviedol jeden príklad.

„Bol som nesmierne prekvapený, nepríjemne prekvapený, keď som sa dozvedel, že inscenujú v opere Národného divadla Líšku Bystroušku. Líška Bystrouška je téma, kde sa líška zamiluje do lišiaka. Na počudovanie, v tejto inscenácii sa líška zamiluje do líšky,“ objasnil. V tomto smere podľa neho zlyhalo vedenie divadla, ktoré malo zakročiť. Najmä preto, že je to národné divadlo. „Idem do Stoky, tak viem asi, čo môžem očakávať,“ povedal. Iné očakávania však vyvoláva inštitúcia národného divadla.

Národné divadlá podľa neho všade na svete korešpondujú s prívlastkom národný. V anglickom divadle Globe dokonca používajú archaický „shakespearovský“ jazyk, vo francúzskom národnom divadle „molièrovský“. „A my hádžeme do, opakujem, Slovenského národného divadla aj inscenácie, ktoré, si myslím, že by mali byť na iných scénach,“ skonštatoval Šimonovič.

Prácu Martiny Šimkovičovej odmietol komentovať, keďže je to záležitosť samotnej ministerky a jej tímu. Chýba mu len konkrétnejší výstup smerom k verejnosti. Napríklad odvolanie Drličku či Kusej bolo podľa neho zdôvodnené pomerne nejasne. „Keď len trošku niečo zahmlíte, a nie je to úplne jednoznačne jasné, vznikajú z toho disproporcie medzi ľuďmi.“

Politici neovládli divadlo ani za bývalého režimu

Podľa Jozefa Šimonoviča sa politikom nepodarilo ovládnuť divadlo ani v minulosti. „Hráme, čo musíme, nie, čo je srdcu milé,“ citoval záverečnú vetu Shakespearovej hry Oko za oko, ktorú mu v bývalom režime zakázali používať, napriek tomu sa jej nevzdal. Dnes podľa neho politici do obsahu predstavení nezasahujú a zasahovať by nemali. Avšak je rozdiel medzi politickým zásahom a zásahom vedenia divadla. Ilustroval to na predstavení Malomeštiakovej svadby, z ktorého v polovici, nasledovaný ďalšími divákmi, ostentatívne odišiel, pretože nekorešpondovalo s Brechtovou predlohou. „Ja som poslucháč školy, ktorý skončil u pána profesora Záborského, Budského, Zachara, Kvietika, teda osobností divadla, a vždy do nás tĺkli istú estetiku,“ zdôraznil.

Na predstavení Malomeštiakovej svadby však herci na javisku, bez akéhokoľvek súvisu s príbehom, samoúčelne vracali, vypúšťali plyny, simulovali súlož. V tomto prípade, vzhľadom na to, že sa predstavenie odohrávalo na pôde Slovenského národného divadla, podľa neho zásah potrebný bol. „Načo je tam šéfrežisér a načo je tam riaditeľ a načo je tam vedenie divadla? Ja som nemyslel teraz politické špičky.“

Nech sa každý stará o svoje remeslo

Podľa Šimonoviča by sa herci nemali verejne politicky angažovať. „Nech sa každý stará o svoje remeslo. Obuvník nech robí topánky, murár nech muruje, herec nech hrá. A ako občan, nech sa páči, mimo inštitúcie, nech si povie svoj názor,“ povedal. Moderátor naznačil, že herci majú obavy z ideologického ovplyvňovania svojej práce a cenzurovania hier. „A vy ste už zažili nejakú cenzurovanú hru v poslednom období?“ zareagoval herec. „Tak zatiaľ som takú nezažil,“ znela moderátorova odpoveď.

Šimonovič zmienil aj svoju averziu k hysterickým výstupom hercov na námestiach. „Však si pozrite, ako niektorí revú, kričia, žily na krku,“ povedal a dodal, že herci by nemali zneužívať svoju publicitu na politické účely.

Kultúra s prívlastkom slovenská a žiadna iná

Má byť slovenská kultúra výlučne slovenská (a žiadna iná)? Často citovaný a parafrázovaný výrok ministerky kultúry vyžaduje podľa Jozefa Šimonoviča určité rozdelenie. „Ak hovoríme o slovenskej národnej kultúre, tak áno. Ak hovoríme všeobecne o slovenskej kultúre, nevidím dôvod, prečo by do toho nemohli vstupovať aj prvky iných národov, iných kultúr,“ skonštatoval. Odpoveď na otázku slovenskej národnej kultúry sa podľa neho skrýva už v týchto troch slovách.

„Moja stará matka bola spišská Nemka, starý otec pochádzal, ten rod pochádzal z Čiernej Hory, a mama bola Češka. Napriek tomu sa cítim byť príslušníkom tohto národa. Tu som sa prvý raz nadýchol, tu som povedal prvé slovo, ktorému rozumeli,“ priblížil korene svojho národovectva, ktoré výrazne podporovala aj jeho mama. „Toto je tvoje hniezdo, tu si sa narodil, tak sa toho drž,“ prízvukovala mu od malička.

Aj vďaka Poetickým večerom, s ktorými v spoločnosti hereckej kolegyne Idy Rapaičovej prešiel celé Slovensko, si uvedomuje, akú krásu dostali Slováci do vienka.

Idú progresívci a liberáli proti národovectvu?

Šimonovič tvrdí, že liberalizmus by mal mať hranice, „nie bezbreho ísť šírinou“. V rámci liberalizmu podľa neho vzniká pocit, že slovenský národ existuje buď od roku 1945, alebo od deväťdesiatych rokov, akoby sme ani nemali žiadnu históriu. Pritom si stačí urobiť zoznam svetových osobností, ktoré vyšli z tohto malého územia, a zistiť, že máme byť na čo pyšní, myslí si herec.

Mladí ľudia dnes slovenské osobnosti nepoznajú. Pripisuje to aj súčasnej katastrofálnej úrovni školstva. „Ako je možné, že deti zo školy neovládajú štúrovcov?“ pýta sa a kritizuje, že sa nemusia učiť naspamäť, hoci je známe, že memorovanie cibrí mozgové bunky. Dnešná generácia má podľa neho výrazný problém s komunikáciou, alarmujúce však je, že rovnaký problém majú aj profesionálni moderátori. „Ja vám položím otázku – Čo si myslíte o tomto fotoaparáte? A odpoveď moderátora? - Tak, ten fotoaparát… Ja ich volám takáči,“ uviedol a zároveň poukázal na súvisiaci problém s tým, že mladí ľudia prakticky nečítajú. „Počuť to vo vyjadrovaní, samozrejme, vidieť to na diktátoch.“ Čítanie a memorovanie podľa neho môže zanechať v mladej duši len plusovú stopu.

„Už aj Einstein povedal, že prídeme raz do doby, keď nás tak zahltí technika, že sa z nás stanú idioti,“ poznamenal Jozef Šimonovič, podľa ktorého sa tá doba už blíži.