SLOVENSKÝ MERITOKRAT

Pochádza z Oravy, ale od siedmich rokov žije v Banskej Bystrici. Vyštudoval konštrukciu zbraní a munície na Vojenskej akadémii Antonína Zápotockého v Brne. Po skončení školy začal ako vojak z povolania so skicovaním pištole, ktorú chcel skonštruovať sám pre seba. Mnohí kolegovia sa mu v tom období smiali, no nakoniec podal patent na Úrad priemyselného vlastníctva do Banskej Bystrice a uspel. Išiel si plniť sen a netušil, že sa tým v budúcnosti bude živiť. Dnes je majiteľom konštrukčnej a obchodnej firmy Grand Power, ktorú založil pred osemnástimi rokmi. Odborníci ho označujú za otca slovenskej pištole K100. Odborné časopisy o nej prinášajú len pozitívne informácie. Jeho firma zaznamenala veľký úspech tento rok v januári na výstave v Las Vegas. Ako hovorí, kým boli po minulé roky na americkom trhu firma no name, dnes na nich odborníci a športoví strelci ukazujú s uznaním: To je Grand Power. Nepatrí k podnikateľom, ktorým ide predovšetkým o zisk, k ľuďom vo firme sa správa ako k svojim deťom. Deň začína tým, že každé ráno prejde všetky prevádzky, aby sa s ľuďmi pozdravil, porozprával, tri štvrtiny z nich pozná po mene. Keď vypukla na Slovensku koronakríza a ľudia ostali v panike, báli sa nedostatku potravín, tak on zachoval chladnú hlavu, nakúpil vo veľkoobchode trvanlivé potraviny a každý zamestnanec dostal zásobu potravín pre štvorčlennú rodinu na 90 dní. Tým ostali ľudia v pokoji, neboli v strese, v pohode sa sústredili na robotu s tým, že ich rodiny sa nemusia báť, že nebudú mať čo jesť. Ako nám prezradil, jeho ľudia boli príjemne šokovaní. Hovorieva: Pokiaľ sú moji ľudia spokojní, budem aj ja spokojný. Čo ho však mrzí, je chýbajúce zdravé sebavedomie Slovákov, ktorí sú zakríknutí a neveria vo svoje schopnosti. V septembri 2019 získal Cenu Extra plus za Prácu v prospech Slovenskej republiky. Jaroslav Kuracina.

Presne pred 18 rokmi ste dospeli k myšlienke, že bude lepšie byť hlavou myši ako chvostom leva a založili ste vlastnú konštrukčnú a obchodnú firmu Grand Power. Ako dokáže v slovenskom nehostinnom prostredí prežiť zbrojárska firma?

Prežili sme možno práve preto, že to nerobím pre peniaze. Pred 18 rokmi to bola myšlienka, že ma bavilo konštruovanie, dizajn a teší ma, keď nám používatelia, v našom prípade športoví strelci, dávajú spätnú väzbu, že s naším produktom vyhrali nejakú súťaž. Stará ľudová múdrosť, že remeslo má zlaté dno, sa ukazuje ako veľmi pravdivá. Ak robíte niečo zo srdca, tak skôr či neskôr výsledky prídu. Od začiatku som sa zameriaval na civilný trh, a to sa mi po osemnástich rokoch ukazuje ako správna voľba. Najmä preto, že civilný trh nie je ovplyvňovaný všadeprítomnou korupciou. Ak sa chcete dostať do akejkoľvek štátnej zákazky nielen na Slovensku, ale na celom svete, všade narazíte na sprostredkovateľov, ktorí očakávajú nejaké provízie za hladký priebeh obchodnej súťaže. V civilnom trhu takéto niečo neexistuje, ak to niekto chce kúpiť, lebo je presvedčený o kvalite výrobku, lebo sa mu to páči, lebo mu to sedí v ruke, tak to kúpi a nebude sa spoliehať na rozhodnutie nejakého člena výberovej komisie, ktorý bol správne ekonomicky motivovaný. Nezameriavame sa na Slovensko, ale na expanziu do sveta, a to nám pomohlo prežiť 18 rokov.

Nezasiahla vás koronakríza?

Momentálne ide celá slovenská ekonomika od desiatich k piatim, ekonómovia odhadujú desať- až dvadsaťpercentný prepad HDP a celý export Slovenska stojí. My ideme na plný výkon a exportujeme. Minulý rok sa nám podaril prielom v USA, kde sme s verziou našej karabíny STRIBOG prerazili a momentálne sa začíname naozaj stávať pojmom. Tým, že USA majú veľký trh, pre nás to znamená obrovské možnosti a predaje.

Odborné časopisy o K100 prinášajú len pozitívne informácie. České médiá píšu o slovenskom zázraku, Rusi s obdivom oceňujú, že bratia Slovania zo Slovenska sú šikovní, a uznanie si zaslúžila aj od Nemcov. Aký je to pocit?

Zadosťučinenia. Určite je to dobrý pocit, tým skôr, že začiatky boli mimoriadne ťažké a najmä na Slovensku, kde som desať rokov zápasil s nedôverou Slovákov v slovenský produkt. Slováci majú v génoch zakorenené sebapodceňovanie sa. To znamená, že Slovák si povie: Čo my Slováci môžeme dokázať, veď dobré je len to, čo privezieme zo zahraničia.

Prečo tak Slováci sami sebe nedôverujú?

Neviem, možno je to z čias socializmu. U nás boli napríklad autá Škoda, Žiguli a na Západe boli Mercedesy, Ople alebo Chevrolety. A Slováci obdivovali to, čo sme doma nemali a neverili sme, že aj sami vieme niečo kvalitné vyprodukovať. Trvalo to veľmi dlho. Mnohokrát som sa stretol s tým, že prišiel do predajne človek a povedal: Páči sa mi to, strieľal som z toho, ale mnohí ma odhovárajú, že keď je to slovenské, tak to dobré nemôže byť. Tak som viackrát urobil to, že som vzal dotyčného na dvor a povedal mu: Pozrite sa, vidíte, je tu osem firemných mercedesov, tie som kúpil za pištole, ktoré podľa vás nefungujú. Chlap pozrel, vyvalil oči a hovorí: No budete mať asi pravdu, tak ja si jednu kúpim.

Vo vašej zasadačke stále pribúdajú desiatky ocenení od slovenských športových strelcov, stále používajú vaše zbrane na športovú streľbu. Prečo vaše zbrane dokázali osloviť práve športových strelcov?

Najpodstatnejší dôvod je, že boli skonštruované a vznikali v spolupráci s nimi. Keď som začínal, tak ma práve slovenskí strelci oslovili, aby som poskytol jeden kus do nejakej súťaže, čo bolo pre mňa naozaj vo veľmi ťažkom období, keď rozmýšľate, či si k hrachovej polievke dáte jeden rožok alebo dva. V tom čase som mal len plno napožičiavaných peňazí a nízke tržby a zrazu som mal dať niekomu pištoľ za nejakých 18-tisíc korún. No rozhodol som sa, že ju podarujem a musím povedať, že to bol môj najsprávnejší krok, ktorý som v tom čase urobil. Získal ju najlepší slovenský strelec tej doby Ernest Nagy, ktorý začal búrať predsudky, že keď je to slovenské, nemusí to byť dobré.

Keď ste dávali svoj prvý patent na slovenskú pištoľ K100, mnohí vás považovali za blázna. Čo vás viedlo ísť ďalej a nenechať sa odradiť?

Bol som taký hlúpy, že som im neveril. Musela to byť mladícka nerozvážnosť, pretože popravde poviem, neviem, či by som dnes urobil to isté, keby som vedel, čím všetkým budem musieť prejsť. Tento rok v auguste budem mať 49 rokov a s tými skúsenosťami, ktoré mám dnes, neviem, či by som dokázal ísť s kožou na trh. Vyslovene to bola mladícka tvrdohlavosť. Držím sa myšlienky: Ak to neskúsiš, nebudeš vedieť. Človek by sa nemal nechať odradiť tým, že mu niekto povie, že to nebude fungovať. Ak má svoje presvedčenie a verí tomu, čo robí, musí ísť vpred. Nemôžete sa vzdať len pri prvom náznaku, že to nebude jednoduché. Naopak, ja som príliš tvrdohlavý, aby som si pripustil, že niečo by nemohlo fungovať.

Na začiatku ste boli úplne sám, postupne sa k vám pridávali noví ľudia. Kedy a za akých okolností prišli prvé úspechy?

V roku 2006 naše družstvo v zložení Ernest Nagy, Noro Michalák a Jano Pálka vyhrali zlato na majstrovstvách Ázie na ostrove Bali, kde si ich všimli Američania. Prekvapilo ich, že nejaká partička z malej krajiny v srdci Európy vyhrala súťaž, tak sa, pochopiteľne, zaujímali, čím strieľali. Prišiel za nimi David L. Skinner, majiteľ firmy STI, ktorá je pojem v zbrojárskej brandži, ktorý nás v januári 2007 na výstave v Nemecku osobne navštívil s tým, že sme neskôr začali intenzívne spolupracovať. Vďaka nemu sme postupne prešli na americký trh a musím povedať aj to, že v tom čase bola naša firma podkapitalizovaná a David nám pomohol aj v tejto oblasti, pretože banky na tento druh podnikania úvery neposkytujú. David nám poskytol dvestotisíc dolárov, aby som mohol rozšíriť ponuku. David neskôr svoju firmu predal, už bol na dôchodku, no ostali sme v kontakte a vytvorili sme si medzi sebou vzťah syna a otca. Žiaľ, keď som minulý rok pristával v Amerike na letisku, dostal som správu, že David práve zomrel, už som sa s ním nestihol stretnúť. Bolo mi to nesmierne ľúto, pretože mi bol druhým otcom, ktorý mi radil, usmerňoval ma, mentoroval. David bol podnikateľským aj životným šťastím v mojom živote i kariére.

Dnes je situácia podstatne iná, zamestnávate vyše sto ľudí, mesačne z vašej výroby odíde dva a pol tisíca zbraní, pričom 94 percent vašej produkcie smeruje do sveta a iba šesť percent ostáva na Slovensku. Prečo je to tak, že slovenská firma sa viac presadila vo svete ako na domácom trhu?

Od roku 2009 bežala na Slovensku nejaká skrytá antikampaň Smeru a priamo bývalého ministra Roberta Kaliňáka proti našej spoločnosti. Mnohokrát som sa rozprával so slovenskými policajtmi, ktorí mi povedali, že Kaliňák sa priamo o našich výrobkoch vyjadril, že sú to, s prepáčením, sračky. Čiže sme zápasili s nedôverou Slovákov, lebo viac veria zahraničným výrobkom ako domácim, a zároveň s antikampaňou zo strany politickej strany Smer-SD a ministra vnútra SR.

Grand Power nemala práve najlepšie vzťahy s bývalou vládou, čo ste, nakoniec, už aj spomenuli a dokonca bývalý minister vnútra Robert Kaliňák vám neraz pripravil krušné chvíle. Súčasný minister obrany Jaroslav Naď v nedávnom vyhlásení uviedol, že MO SR bude podporovať slovenské zbrojárske firmy. Veríte tomu a čo možno teda očakávať?

Toto isté vyhlasovali mečiarovci, dzurindovci, ficovci a prečo by to nevyhlasovali matovičovci, veď je to osvedčené, odskúšané seno pre ovečky, nikto na svete vám predsa nemôže dať, čo vám môže ministerstvo obrany sľúbiť. Dívam sa na to s nadhľadom. Napísali sme list pánovi predsedovi vlády, ministrovi vnútra i obrany. Predstavili sme sa, kto sme, objasnili, v akej nemilosti sme doteraz boli, pozvali sme ich na prehliadku našej firmy a odpoveď od predsedu vlády bola, že nás určite nepríde navštíviť.

Kto sú teda vaši najväčší odberatelia?

V súčasnosti sú to USA. Máme rozpracovaný aj iný veľký trh, ale o tom budem hovoriť, až keď to bude. Veľké odbytisko sme mali v Ruskej federácii, ale po nezmyselných sankciách sa nám tento trh uzavrel. Paradoxne, ak si prečítate znenie sankcií, nikde nenájdete, že nemôžete dodávať zbrane do RF na civilný trh. Naša firma nikdy nedodávala zbrane do Ruska do armádnych zložiek. Ak sa pozriete na ruské e-shopové stránky, tak si bez problémov môžete objednať české športové pištole, talianske brokovnice, španielske zbrane, rakúske aj nemecké zbrane. Pritom ide o krajiny EÚ, tak aké sankcie? Pre niekoho platia a pre niekoho nie? Každá krajina má svoje individuálne hodnotenie a u nás platí, keď sankcie, tak poriadne, najmä nech poškodíme slovenských podnikateľov a zahraniční nech zarábajú.

Odborníci hovoria, že výnimočnosť vašich zbraní je hlavne v unikátnej patentovo chránenej konštrukcii systému uzamykania záveru rotáciou hlavne. Je to hlavný dôvod, prečo majú vaše zbrane úspech?

Určite je tých dôvodov viac, ale nepochybne tam patrí aj toto. Od začiatku, ako som začal konštruovať pištole, som naozaj úzko komunikoval so športovými strelcami, ktorí sú väčšinou príslušníkmi ozbrojených síl, policajného zboru alebo colnej správy a zbrane sa vyvíjali aj na základe ich poznatkov. Spätná väzba od nich nám mimoriadne pomáhala. Ten spôsob uzamykania je sám osebe veľmi dobrý, prináša komfort streľby, ale nie je to všeliek. Dobrá zbraň musí mať mnoho iných výhodných atribútov, ktoré po spolupráci so športovými strelcami určite majú.

Ste známy tým, že ste nič neprivatizovali, nikdy ste nedostali nijaký grant, zamestnávate viac ako sto ľudí. Ako by ste zhodnotili podnikateľské prostredie na Slovensku?

Blížiac sa k päťdesiatke by som sa bál začať znova. Poznám viacero ľudí, ktorí majú zlaté ruky a dokážu vytvoriť pekné veci, ale skončili s podnikaním, pretože nedokázali preraziť, pretože slovenský trh je malý. Ak sa chcete spoliehať na slovenský trh, tak je to chyba už na začiatku, na ten sa môže spoliehať jedine lokálny farmár, ktorý predáva slovenské syrové špeciality. V momente, ak idete vyrábať technologický produkt, nemôžete sa spoliehať na päťmiliónový trh, to je nereálne. Stačí sa pozrieť na slovenský ESET, ktorý začal expandovať až vtedy, keď sa presunul na americký trh a začal podnikať globálne. Dovtedy boli nikto. To isté je Spinea Prešov, robia fantastické prevodovky, ale na Slovensku by sa neuživili, museli ísť na zahraničné trhy. To isté je náš prípad. Spočiatku som si myslel, že to zaujme našu armádu, políciu, veď keď som robil prvú pištoľ, tak som bol členom slovenských ozbrojených síl v aktívnej službe. Môj koncept bol, že ide o pištoľ, ktorú konštruuje vojak pre vojaka, aby som vedel, že sa na to dá spoľahnúť. Napísali sme niekoľko ponúk na Slovensku a vždy nám ohli lakeť, tak som si potom povedal, že je lepšie ísť cestou menšieho odporu. Načo je dobré vnucovať sa tam, kde ma nechcú? Skúsim ísť tam, kde nás pochopia. V tej chvíli mi pomohlo to, že za boľševika som sa naučil ruštinu, ktorú ovládam slovom i písmom, a presadili sme sa na ruskom trhu. Keďže som nemal jazykovú bariéru, nebrali ma ako cudzinca. A samozrejme, americké trhy sú pre nás prínosom. Keby nebolo exportu, tak by naša firma neexistovala.

Mnohí podnikatelia sa sťažujú, že dnes je veľmi ťažké nájsť dobrého zamestnanca v bežných odvetviach. Ako je to v zbrojárskej brandži, kde je mimoriadne dôležitá odbornosť a disciplína?

Nie je to jednoduché. Ľudí, ktorí dokážu používať hlavu, nie je dostatok, pretože myslenie je najťažšia ľudská práca. Preto tak málo ľudí myslí, lebo sa im nechce robiť takú ťažkú robotu. No musím povedať, že ja som mal šťastie na ľudí aj na začiatku a aj dnes. Máme mladých ľudí, ktorí sú veľmi šikovní a použiteľní. Nádej neumiera, je ešte dosť schopných mladých ľudí na Slovensku. Snažím sa budovať ducha jednotky, aby boli hrdí na to, že my sme Grand Power, že tá firma nie je len Kuracina, ale aj oni ako jednotlivec, ktorý tvorí celok. 

Nedávno ste sa vrátili z USA. Znamená to, že ste za veľkou mlákou práve uzavreli obchod?

V USA sme sa rozbehli ešte v roku 2019. Bola tam súťaž na zbraň pre potreby amerických špeciálnych jednotiek. V podstate to mal byť malý kompaktný samopal, tak sme pripravili subkompakt STRIBOG a náš americký partner sa prihlásil do súťaže s naším produktom. Bolo tam až šestnásť firiem, prebojovali sme sa do prvej trojky, ale skončili sme druhí. Prvý skončil švajčiarsky produkt, ktorý bol na kus o dvetisíc dolárov drahší. Mimochodom, je to zbraň, ktorú nakúpil Robert Kaliňák pre policajtov v základnom vybavení za 1 800 eur za kus. My sme dávali ponuku za 600 a neprešli sme. V USA to bolo čosi podobné, ponúkli sme za 1 000 dolárov a vyhrala ponuka za 3 000 dolárov. Dôvodom bolo vyššie subjektívne hodnotenie členov výberovej komisie pri švajčiarskom produkte. Samozrejme, toto prebehlo americkými médiami a bežný Američan je veľmi šetrný človek, ktorý si za dolár dá vŕtať koleno, a povedal si: Prečo by som mal niečo kupovať za 3 000, keď to môžem mať za 1 000 dolárov, veď v súťaži skončili ako druhí. Takže v konečnom dôsledku to bola pre nás penalta na bránku bez brankára. Naozaj dnes nestíhame výrobu. Američania chcú od nás 3 000 kusov mesačne, čo nie je také jednoduché dodávať, pretože máme obchodné záväzky aj na iné trhy.

Keď sme sa naposledy rozprávali, prezradili ste mi, že na rozdiel od iných slovenských podnikateľov koronakríza vašu spoločnosť nepostihla, ba práve naopak, budete rozširovať výrobu. Čo to znamená?

Máme v pláne rozširovať výrobu a pristaviť ďalšiu výrobnú halu. Zároveň zákazky, ktoré môžu pre nás robiť externé spoločnosti, zadávame šiestim firmám na Slovensku, ktoré majú nedostatok zákaziek, alebo ich postihla koronakríza. Ide najmä o práce, ktoré nemusia byť licenciované. Dokončovacie finálne práce, samozrejme, realizuje Grand Power.

Verejnosť vás však pozná, vie, že máte vzťah aj k politike a aj k politikom. Ako vnímate súčasnú politickú situáciu na Slovensku?

Výsledky volieb vnímam veľmi rozpačito, ako aj súčasné politické dianie. Ľudia volili zo snahy niečo zmeniť. Vládnutie strany Smer-SD bolo neakceptovateľné, pretože ich nutkavá potreba „uliať“ dvadsať i viac percent provízie z každej verejnej zákazky je jednoducho, slušne povedané, kleptománia. Politici, ktorí trpia takouto chorobou, nemajú čo robiť na svojich miestach. To, čo vzišlo z volieb, ma uvádza do rozpakov, lebo zatiaľ tie kroky, ktoré súčasná nová vláda ukazuje, ma nepresvedčili, že je to to pravé orechové, aj keď je predčasné hodnotiť to práve teraz. A nakoniec, sami nečakali, že budú zostavovať vládu. Zároveň nový predseda vlády musel už pochopiť, že je niečo úplne iné byť kritickým opozičným politikom a byť premiérom štátu so zodpovednosťou. Necháme sa prekvapiť, kam to dospeje. Viete, po 18 rokoch v podnikaní som skeptický k akémukoľvek politikovi. Pri súčasnej forme politicko-spoločenského zriadenia na Slovensku, keď sa každé štyri roky mení vláda, tak vyhrávajú práve tí najpopulárnejší, pretože demokracia nie je vláda ľudu, ale vláda najpopulárnejšieho. Ľud zvolí toho, kto je populárny a povie národu, čo chce počuť. To, že sa niekto vie zviditeľniť svojím prejavom, neznamená, že sa vie zviditeľniť aj výsledkami práce. Svojím spôsobom nie som demokrat, ale meritokrat. Meritokracia je vláda tých, čo niečo dokázali. A ani to nemusí byť vo výsledku ešte to konečné, lebo to nemusí znamenať, že keď je dobrý vynálezca, tak bude aj dobrý líder. Je veľmi ťažké nájsť schopných ľudí, ktorí by išli do politiky, keďže si vedia svojou činnosťou zarobiť na živobytie a nepotrebujú k tomu politiku. Ľudia schopní uživiť sa vlastnými rukami nemajú chuť nejakým spôsobom sa tlačiť do politiky, znášať zásahy do súkromia, zažívať mediálny lynč.

Dnes je vo vláde strana, ktorá vám bola blízka (SaS), no v minulosti vás sklamala. Myslíte si, že sklame celé Slovensko?

Myslím si, že práve Richard Sulík, napriek tomu, že sa kedysi rozhodol skončiť moje pôsobenie v SaS, má po odbornej stránke niečo do seba. Rozumie ekonomike, má líderské schopnosti. Na druhej strane neviem, do akej miery bude zásadový, aby neskĺzol do štádia, do ktorého príde väčšina politikov, a tým je opojenie mocou. Hovorí sa, že moc korumpuje a absolútna moc absolútne korumpuje. O mnohých ľuďoch, ktorí išli do politiky s čistými ideálmi, vieme, že sa nechali opojiť mocou a vidinou peňazí.

Slovensko sa ocitlo v krízovej situácii súvisiacej s koronavírusom, vyhlásilo núdzový stav, na kontrolu štátu nasadili nielen policajtov, ale aj armádu, ktorá je už roky okliešťovaná, lebo sme súčasťou NATO. Aký máte názor na profesionálnu armádu SR?

Po minulé roky bola armáda jedna čierna diera, kde sa strácali peniaze. Jednoducho nezverejňovali nákupy a obstarávali veľmi draho. Bola to dojná krava pre toho, kto práve vládol. Ak to mám hodnotiť ako bývalý vojak, tak z môjho pohľadu to najhoršie, čo sa armáde mohlo stať, bola profesionalizácia. Základná vojenská služba neskutočne chýba, nie preto, že by sme mali viditeľného alebo skrytého nepriateľa, ale preto, že kým bola základná vojenská služba, formovalo to povedomie národa. Tým, že chlapec išiel na základnú vojenskú službu, dosiahlo sa odstrihnutie od maminho prsníka. Teraz je medzi chlapcami a mamami veľké puto a vo výsledku sú absolútne nesamostatní. Chlapec sa potrebuje odpútať od maminho prsníka, aby mohol byť chlapom, a práve vojenčina z chlapca urobila chlapa. Chlapci sa naučili oprať si svoje ponožky, trenírky, poukladať oblečenie v skrini, ja som sa to vtedy tiež naučil. Voľakedy malo Slovensko 1 300 tankov, dnes ich máme 12, čiže celá armáda v dnešnej dobe je nejaký expedičný zbor, ktorý je používaný tam, kde ho náš veľký „spojenec“ potrebuje. 

Myslíte si, že by sme sa mali vrátiť k povinnej vojenskej službe?

Bolo by to veľmi správne, ale musela by byť taká, ako fungovala do konca roka 1995, to znamená so zodpovedným výcvikom, všestranne zameraným. Nakoniec, väčšina mladých chlapcov si počas vojenčiny urobila napríklad vodičák na nákladné autá. A hlavne sa naučili samostatne fungovať, a spoľahnúť sa sám na seba. Prestať byť závislý od rodičov, prestať byť – najmä matke – príťažou. Veď do roku 1990 sme pojem mama hotel nepoznali...

Sme súčasťou NATO, kde máme podpísanú zmluvu do roku 2024 a rok pred skončením zmluvy by sme mohli oznámiť vystúpenie bez sankcií. Myslíte si, že by to bolo pre Slovenskú republiku vhodné a najmä reálne?

Obávam sa, že by to nemal kto spraviť, lebo naši politici boli vždy veľmi konformní voči momentálnej väčšej autorite, či za čias Sovietskeho zväzu, alebo dnes voči Bruselu alebo Washingtonu. Otvorene vidiac, čo sa vo svete deje, ako si Turci vytierajú určité partie s Gréckom, lebo vidia, že NATO Grécku nepomáha, tak si musíte položiť otázku, či je legitímne, potrebné byť súčasťou NATO. Gréci sú odkázaní sami na seba a na pomoc im prišli členovia V4 a Rakúska. Načo mám byť v spolku, do ktorého je nutné platiť veľa peňazí, a vidím, že keď príde na lámanie chleba, zostanem sám? Preto by som zvážil, či mám zotrvávať v takomto spolku. NATO sa v prípade Grécka ukázalo ako bezzubý pakt.

Bolo by vhodné pre nás ostať neutrálni, alebo byť súčasťou napríklad európskej armády, ktorú navrhujú zriadiť Francúzi a Nemci?

Určite by som nebol za euro-únijnú armádu, lebo história nám ukazuje, že veľkí si vždy riešia problémy na úkor malých. Naopak, navrhoval by som neutralitu, akú majú Rakúšania. Prikláňal by som sa k vytvoreniu spolupráce v rámci V4 spolu s Rakúskom a utvoreniu silného obranného prvku strednej Európy, kde by bola silná kolektívna obrana menších štátov, ktoré sú vedľa seba. Sám vojak v poli to má ťažké a vždy je lepšie, keď je nás viac, aj keď malých. Nakoniec, viackrát sa ukázalo, že keď V4 držala spolu, dokázala mnohé presadiť. Dnes vidím, že z nejakého neznámeho dôvodu nefunguje dobre, hoci má opodstatnenie. Je to výborný projekt a má legitímne právo existovať.

USA pred pár dňami ponúkli Slovenskej republike 50 miliónov dolárov na nákup vojenskej techniky s odporúčaním nahradiť vojenské vybavenie bývalej Varšavskej zmluvy americkou. Ako by sa mala zachovať vláda SR?

Neviem to posúdiť, ale viem, že zadarmo býva len syr v pasci na myši.

Podobnú ponuku, o ktorej rokoval s Američanmi ešte minister Lajčák, dostalo minulý rok v lete vo výške 105 miliónov dolárov na obnovu letísk Lešť a Sliač. Čo tým USA sledovali?

Dostať sa čo najbližšie do blízkosti hraníc s Ukrajinou a Ruskou federáciou? Nie som nadšený takýmito aktivitami, pretože Slovenská republika sa stáva legitímnym terčom nejakej ruskej odvety, ak by k niečomu prišlo.

Nemožno sa obávať, že v podstate takýmito prostriedkami je to posilňovanie amerických pozícií na území SR? Nemôžeme dospieť do štádia, že NATO bude chcieť zriadiť vojenské základne a radary na území SR?

Vzhľadom na súčasný politický vývoj Slovenska je niečo také viac ako pravdepodobné. Hodnotím to rozpačito, lebo nie je dobré nastavovať kožu za iných. Navyše sa vzhľadom na súčasné dianie okolo koronavírusu obávam, že všetko speje k väčšej kontrole ľudí a autoritárstvu politickej moci.

PRÁVE STE DOČÍTALI ODOMKNUTÝ ČLÁNOK:

 

Ak sa Vám článok páčil a máte naďalej záujem čítať pravdivé a nezávislé texty staňte sa naším predplatiteľom a získajte množstvo výhod:

 

https://www.extraplus.sk/extraplus/predplatne