ŠTEFAN NIŽŇANSKÝ OTVÁRA OSTRÝM PEROM OČI AJ V SEDEMDESIATKE

Za desaťročia jeho novinárskej práce mu spod rúk vyšli stovky, možno i tisíce článkov, komentárov a fejtónov, ktorým nechýbal britký humor a priamočiare pomenovanie podstaty problému. Režíroval a scenáristicky sa podieľal na množstve dokumentárnych filmov a televíznych programov, venoval sa dramaturgii, moderovaniu a bol posledným riaditeľom STV, ktorú sa mu podarilo vytiahnuť z poriadnej šlamastiky. Milovanej práci sa nespreneveril ani na dôchodku a popri „dedkovaní“ na plný úväzok si aj dnes s chuťou sadne k počítaču, aby sa venoval tomu, čo mu ide najlepšie – písaniu. Náš kolega z Extra plus Štefan Nižňanský oslávi 26. augusta sedemdesiate narodeniny a malou sondou do jeho života vám ho predstavíme nielen ako obľúbeného autora a publicistu.

Formovaný láskou

Vyrástol v malom, národnostne zmiešanom mestečku na juhu Slovenska – v Dunajskej Strede. „Otca Jozefa tam, z úradu Povereníctva financií v Skalici, nalákala začiatkom päťdesiatych rokov okrem práce najmä ponuka hrať futbal i slovenské divadlo. A naša mama Margitka sa tam v rovnakom čase ocitla ako jediná dcéra výpravcu, ktorého štátna železnica ,prevelila‘ na juh zo stanice Kúty. Tiež hrala v ochotníckom divadle, rovnako chodila v nedeľu ráno do katolíckeho kostola na slovenské omše, takže dvaja mladí Slováci sa nemohli minúť. Bola z toho celoživotná láska i vzor usporiadanej rodiny. Obaja potom celý život pracovali v administratíve okresného podniku Komunálne služby,“ začína spomienkou na svoje zázemie. V útlom detstve ho formovali najmä obrovská láska a pozornosť v kruhu rodiny, bezstarostné bezpečné prostredie pre hry a šport, verné priateľstvá a bezhraničný priestor pre rozvoj talentu. Rodičia mu vštepovali hodnoty ako čestnosť, slušnosť, vlastenectvo a pracovitosť. „Nesmierne rád a čoraz častejšie si až teraz – v mojom dôchodkovom veku – vybavujem rodinné večerné posedenia v tme, teda pri sviečkach, keďže raz až dvakrát v týždni v meste vypínali elektriku. Sedeli sme s rodičmi všetci v kuchyni a spievali najmä ľudové pesničky, počúvali otcovo recitovanie slovenskej klasiky alebo príbehy zo života našich predkov. Otec nás však vedel zaujať a zapáliť aj pre literatúru. V tých päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov predbehol vlastne dobu a vymyslel pre nás svojskú formu ,audiorománov‘. Neuveriteľne pútavo nám vedel na pokračovanie dramaticky vyrozprávať nielen romány Joža Nižnánskeho, no najmä jeho najobľúbenejšie Sienkiewiczove diela Ohňom a mečom, Potopa, Pán Wolodyjowski, Križiaci či Quo vadis. Bolo obdivuhodné, ako si pamätal obsah prečítanej literatúry a ako v tých rodinných predstaveniach uplatnil svoj rozprávačský i herecký talent,“ spomína.

Jasná voľba

Žiadny hasič, policajt či vojak – Štefan Nižňanský sa už v detstve túžil stať novinárom a spisovateľom a to najmä od čias, ako sa raz v otcovom rodisku zrejme na pohrebe babky stretol s najznámejším slovenským spisovateľom Jožom Nižnánskym. V roku 1977 absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave. K štúdiu ho podľa vlastných slov priviedla z núdze cnosť. „Reálne uvažujúci riaditeľ gymnázia mi pred maturitou v roku 1974 vysvetlil, aby som si zbytočne nepodával prihlášku na filmovú réžiu.

Štefan Nižňanský na archívnej fotografii s rodinou.

Nerozumel som vtedy tomu, prečo by nemohli prijať syna slovenského matičiara, ktorý každú nedeľu v kostole spieva na chóre. Bol som teda v Bratislave na prijímačkách na právo. No z rovnakých príčin som prijatý nebol. Skúšky som urobil výborne, no vraj pre nedostatok miesta... Hrozil mi teda po prázdninách nástup na dvojročnú vojenčinu. Volil som radšej dodatočné prijímacie skúšky na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Za fakultu som mohol hrať futbal vo vysokoškolskej lige, účinkovať v divadle malých javiskových foriem, pôsobiť v Klube mladých autorov a pokračovať v začínajúcej sa novinárčine prispievaním do Trnavského hlasu,“ hovorí.

Výzvy a možnosti

Už na gymnáziu pracoval v redakčnom tíme, vydávajúcom školský časopis Letorasty. Fotografoval, nakrúcal amatérsky na filmovú 8-milimetrovú kameru a dopisoval do okresných novín Žitný ostrov – Csallóköz. „Vedel som, že po vysokej škole nepôjdem učiť. Už krátko po štátniciach a promócii som v auguste 1977 nastúpil ako redakčný elév do Hlavnej redakcie Televíznych novín ČST Bratislava. Žurnalistika prináša každodenné výzvy a možnosti. V aktívnom období som miloval možnosť dostať sa na reportážnych cestách na miesta, kam by sa bežný smrteľník nikdy nedostal. V jednom týždni sa novinár môže stretnúť s baníkom, chirurgom, prezidentom, vojakom či hercom. A prinášať nové a nové informácie, priložiť sklíčko do mozaiky dňa. No mal by ísť na pľac pripravený, poznať prostredie, život respondenta i jeho poslanie a snažiť sa priniesť nejaký nový, zaujímavý a najmä aktuálny obsah,“ vysvetľuje, čo ho na žurnalistike uchvátilo najviac. Po návrate z vojenčiny preto absolvoval niekoľko novinárskych kurzov a školení a ešte pred novembrom 1989 aj dvojročné postgraduálne vysokoškolské štúdium na VŠP v Prahe, odbor ekonomika masmédií. „Keď ma v roku 1990 zvolili za poslanca SNR, dva roky som študoval štátnu správu na Univerzite Komenského,“ dopĺňa priznávajúc, že politika mu ani zďaleka nepriniesla vášeň a radosť porovnateľnú so žurnalistikou. Išlo len o využitú príležitosť skúsiť niečo nové a uplatniť všetko, čo sa za jedenásť rokov práce v televíznom spravodajstve naučil.

Za dobrotu na žobrotu

Jeho životopis je pestrý – v rokoch 1993 – 1996 pôsobil ako riaditeľ vydavateľstva a šéfredaktor mesačníka UNIKREDIT, následne bol hovorcom slovenskej hokejovej reprezentácie, neskôr jej marketingový riaditeľ a autor Siene slávy slovenského hokeja. V rokoch 2005 – 2007 sa uplatnil ako šéfredaktor Rádia OKEY a založil tiež vlastné vydavateľstvo a agentúru STEFANY. Vrchol jeho kariéry prišiel v roku 2008, keď vyhral konkurz na funkciu posledného riaditeľa STV, ktorú zachránil pred bankrotom. „Televízia sa už desať rokov súdila so Štúdiom Beta. Pôvodne bola žalovaná suma okolo 750-tisíc korún. Suma však rástla, pribúdali úroky a náležitosti a advokát, zastupujúci verejnoprávneho vysielateľa, viac iba súdny spor naťahoval, ako zásadne riešil. Urobil som manažérske rozhodnutie a po porade s členmi vedenia STV som zmenil advokátsku kanceláriu. A tá v roku 2009 najväčší obchodný spor v Európe o astronomickú sumu 3,5 miliardy korún vyhrala. V opačnom prípade by STV zbankrotovala a museli by ju zrušiť. Napriek tomu ju pravicová vláda Ivety Radičovej v roku 2010 zlikvidovala. Prijatím zákona z dielne Sulíkových liberálov o zlúčení Slovenského rozhlasu so Slovenskou televíziou do ,mačkopsa‘ s dvojbodkou RTVS. Až potom mi zorientovaní známi z právnických, lobistických a politických kruhov vysvetlili, ako som niekoľkým vplyvným pokazil Vianoce. Lebo vraj už popredu bolo dohodnuté mnohomiliónové porciovanie nebožtíka medzi ZOO a cintorínom. Podobná mína bola nastražená tiež v dlhodobom súdnom spore s firmou OMEGA Plus,“ opisuje. Svoj koniec na poste riaditeľa vnímal ako hnusný politický komplot a atentát na verejnoprávnu televíziu. „Bolo to zámerné likvidačné konanie vtedajšej koalície SDKÚ-DS, SaS, KDH a MOST-HÍD za cenu porušenia ústavy a mojich ľudských i profesionálnych práv,“ dodáva.

Dedko i fanatický hubár

Napriek bohatej kariére bola preňho vždy prvoradá rodina a tak je to doteraz. S manželkou Danielou sa zoznámili už počas štúdia v Trnave. „Hneď po vysokej škole sme sa v júni 1977 zobrali a sme spolu dodnes. Je to moja životná láska. Milujem svoju rodinu, veď mi bola oporou aj počas prechodu slzavými údoliami. Našťastie, keď mi bolo najhoršie, do života mi vtrhli vnuci! Máme štyroch krásnych a múdrych potomkov: Paťka, Vikina, Daninka a Sveťka – po dvoch od našej dcéry aj syna. A tie malé usmievavé a zázračné bytosti ma inšpirovali k rozprávkovej literárnej tvorbe,“ hovorí s láskou. Podľa vlastných slov je z neho dnes už ufrflaný dedko, rozhodne však nesedí so založenými rukami. Tvrdí o sebe, že je fanatický hubár – zberač, ktorý sa v sezóne vyberie s košíkom do boru na Záhorí aj dvakrát denne. „Potulkami lesom a v prírode získavam nadhľad a odstup od pozemských či prízemných starostí. A rozmýšľam, o čom a ako budem písať...“ utrúsi tajomne. Na ľuďoch si najviac cení slušnosť, úprimnosť, priateľstvo, pracovitosť a profesionalitu. A čo by poradil svojmu mladšiemu ja? „Aby ostal večným optimistom, no aby rátal s tým, že i na poľných cestičkách – uprostred lúky rozkvitnutých vlčích makov a slnečníc – je možné stretnúť darebáka,“ zakončuje.

Štefan Nižňanský v kolektíve redakcie Extra plus.