ŠTÚR DORAZIL DO ŠTÚROVA

Marián Tkáč: Buďme sebavedomý a nebojácny národ, aby sme napríklad nemuseli rátať, koľko krokov chýba k autonómii

Foto Milan Drozd/TASR
Dátum 13.05.2019

Slovensko vedie svoj čudný život. Práva menšín, najmä tej najväčšej, pravdepodobne nemajú v Európe obdodu. Práva väčšiny, štátotvorného národa tiež. Akurát že znamienka sú v oboch prípadoch opačné.

Nadpráva a nepráva

Nevidia vari naši „slovenskí“ predstavitelia, že malí Slováci nemôžu na území „svojho“ štátu chodiť do slovenskej školy v každej z dedín na slovenskom území? Sú spokojní, ak školy pre mládež maďarskej národnosti výdatne dotujú spoza južných hraníc (podobne ako „južnú“ kultúru ale aj šport)? Že sa južanská mládež nevie po slovensky dohovoriť, lebo slovenčinu už nepotrebuje? Že na futbale v Dunajskej Strede sa veselo kričí „Hajrá Magyarok“? Že božechráň, aby sa im obmedzilo „právo spievať maďarskú hymnu“ vždy a všade? Prečo slovenská verejnoprávna dvojbodka nemá odvahu odvysielať dokumenty o „malej vojne“, teda o prepadnutí len deväťdňového Slovenského štátu v marci 1939 maďarskou armádou? Je pre Slovensko lepšia akákoľvek koalícia s menšinovou stranou, ako koalícia etnicky slovenských strán? Sám viem, čo znamená napísať pravdu napríklad o Františkovi II. Rákocim, že teda „odpočíva“ pod košickou rímskokatolíckou katedrálou, z ktorej svojho času strhával medenú strechu a z mede razil takzvané libertáše – človek sa odrazu stane „odroňom“.

Do toho všetkého zapadá dlhoročné matičné úsilie „dostať“ Ľudovíta Štúra do Štúrova. Tento príbeh je dlhý, kľukatý, smutný a chvíľami aj smiešny. Predovšetkým však svedčí o netolerantnosti spupných predstaviteľov jednej menšiny a našich „zasnených“ povahách.

Dlhá cesta Štúra do Štúrova

Veď si len pripomeňme, že slávnostné položenie základného kameňa Štúrovho pamätníka sprevádzali 28. októbra 2015 „stredoveké maniére“, štátom viac-menej tolerované. Ráno miestni matičiari zistili, že kameň „ktosi“ zasypal kopou konského hnoja. A popoludňajšiu slávnosť, riadne oznámenú úradom, sústavne „ktosi“ narúšal, miestni občania maďarskej národnosti, medzi ktorými sa vynímala postava dokonca „slovenského“ ministra školstva Lászlóa Szigetiho. Nešetrné, hanlivé a zosmiešňujúce pokriky proti Slovensku, Slovákom aj Ľudovítovi Štúrovi. A samozrejme, maďarské vlajky a pesničky. Pamätná tabuľa s nápisom „Busta Ľudovíta Štúra“ na základnom kameni nevydržala ani do nasledujúceho dňa. „Ktosi“ ju demontoval.

Po finančnej podpore zo strany vtedajšieho predsedu vlády Roberta Fica už čoskoro bola na svete Štúrova busta, trvalo však ďalšie tri roky, kým sa dlhá Štúrova cesta do Štúrova skončila. Miestni páni ho do Štúrova za nijakú cenu nechceli vpustiť. Mali všelijaké výhovorky tak predstavitelia menšinou ovládanej samosprávy, ale aj miestne štátne orgány! Stavebný úrad v Štúrove nanovo požadoval nové a nove dodatky, prílohy a doplnenie žiadosti. S umiestnením pamätníka váhal aj Dopravný úrad, údajne Štúr prekáža vo výhľade na vodnú cestu, objavil sa aj akýsi problém s drenážnymi rúrkami a stavebný úrad mal vždy dôvod okamžite pozastaviť stavebné konanie.

Tolerancia a jej opak

Štúr sa predsa len dostal do mesta, ktoré od roku 1948 nesie jeho meno. Bola sláva, prišli matičiari z celého Slovenska, spievalo sa. Pravda, ešte deň predtým postriekali budovu Matice slovenskej v Štúrove anglickým textom „This is Párkany!“ A počas odhaľovania pamätníka, nad ktorým prevzal záštitu predseda vlády Peter Pellegrini (ale neprišiel, ani nikto z úradu vlády, ani nikto z oficialít parlamentu, majú iné starosti?) zavesili domorodci protestný text: „Ponížili ste Štúra, keď ste po ňom pomenovali maďarské mestečko, ktoré nikdy nevidel...“ Videl či nevidel Štúr Párkan, mesto, ktoré sa volalo najprv „Kakat, Kakas, Kokot“, a ktorému Turci dali meno Džigerdelen Parkani (Útroby Nepriateľa Zničujúca Pevnosť)? Štúrovo je Štúrovom od roku 1948, teda už 71 rokov, a domáci to zrejme ťažko nesú. Asi lepšie ako my vedia, že sochy sú symbolom, živou pamäťou. Ľudovít Štúr je našim symbolom, ale nie je aj symbolom či pamiatkou na tú časť uhorskej inteligencie, ktorá sa usilovala o demokratizáciu Uhorska, sociálne aj národné práva pre všetkých?

Dlhú púť Štúra do Štúrova napokon odklepol miestny stavebný úrad, ktorý vydal stavebné povolenie na osadenie pamätníka začiatkom januára tohto roka. A to napriek tomu, že mestské zastupiteľstvo s jeho umiestnením na dunajskom nábreží nesúhlasilo. Prečo? „Vychádzajúc z názoru väčšiny obyvateľov nášho mesta... Mestské zastupiteľstvo, ako aj obyvatelia Štúrova si vysoko vážia velikánov slovenského národa a oceňujú ich významné historické pôsobenie, vrátane Ľ. Štúra. Zároveň sme toho názoru, že umiestnenie sochy Ľ. Štúra na nábreží Dunaja je nevhodným a necitlivým zásahom do pokojného a mierového spolunažívania Maďarov a Slovákov na území nášho mesta...“ Naozaj? Kto sa však komu vyhráža? Jeden – žeby tolerantný? - obyvateľ Štúrova je odhodlaný odpíliť Štúrovi hlavu, ak mu bude prekážať vo výhľade. Prvý podpredseda Matice Marek Hanúska mal pravdu: iba hlupáci sa môžu báť Štúra z bronzu.

Múdry sa poučí

A či predstavuje Ľudovít Štúr pre Maďarov naozaj nepriateľský prvok či element, ktorý by mal narúšať mier v meste? To sú tí naši susedia až takí netolerantní? Nie, nie sú, to iba poniektorí z nich. Možno tí, ktorým nikto ešte nepovedal, že Štúr presadzoval aj práva chudobných Maďarov, bol poslancom uhorského snemu a hlasoval za väčšinu marcových zákonov v roku 1848. Kto má maďarsky hovoriacu verejnosť naučiť, že pamätník Štúra v Štúrove môže byť symbolom priateľstva dvoch osudovo susediacich národov? Zrejme nedocielime u našich južných spoluobčanov tolerantnosť nášho typu, že koniec-koncov tolerujeme tie rôzny sikulské stĺpy a sochy, ktorými „značkujú naše územie“, práva navyše zapísaných 20 či už len 15 percent, nápisy či volebné heslá len v maďarčine. Našou príležitosťou je napodobňovať „prirodzenú rozpínavosť“ susedov. Učiť sa od nich a naozaj, nie iba verbálne „cudzie nechcieť, ale svoje si nedať!“

Nepýtajme sa, kto to teda vládne na Slovensku, a na jeho juhu osobitne, či v čích rukách je Štúrovo. Osudový osteň, ktorým sú pre nás, „holubičí národ“ zaiste Maďari, by nás mal definitívne prebudiť z našich historických driemot. Lebo aj keď život má rôzne stránky, rôzne podoby, sem-tam prehráme, v princípe musíme stále vyhrávať, ak máme tu byť doma. Buďme sebavedomý a nebojácny národ, aby sme napríklad nemuseli rátať, koľko krokov chýba k autonómii.

(Autor je emitný predseda Matice Slovenskej a kandidát na poslanca do EP za KDŽP)

 

Pripájame link z odhalenia busty Ľudovota Štúra v Štúrove, na ktorom sa okrem iných zúčastnili Marián Tkáč i Štefan Harabin, ktorí sa hlásia k odkazu Ľudovíta Štúra:

https://www.youtube.com/watch?v=4WJArpNe-Tk&feature=youtu.be