SVÄTÁ TROJICA NA HRADE

Dvaja národovci – bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, neskôr predseda Matice slovenskej Marián Tkáč a historik Anton Hrnko, kandidát na poslanca NR SR za hnutie Sme rodina – sa zamýšľajú nad vlastenectvom, odnárodňovaním aj nad vzťahom k významným osobnostiam našich dejín.

Tkáč: Na Bratislavskom hrade odhalia 14. septembra t. r. súsošie vierozvestov, svätých Cyrila a Metoda spolu s ich učeníkom a nástupcom svätým Gorazdom. Duše, ktoré „nevnímajú Slovensko citlivo“ a už vôbec nie ako svoju vlasť, nanajvýš ako „túto krajinu“, tasia meče. A tasili ich aj pri soche kráľa Svätopluka postavenej o kúsok ďalej. Podľa ich názoru išlo o sochu „kontroverznej“ osobnosti, o ktorej vraj vôbec nie je isté, či na Hrade bola. Ako keby význam osobnosti súvisel len s konkrétnym miestom, na ktoré vstúpila jej noha. Nastupujúci šéf slovenského parlamentu Rišo Podržbalónik Sulík chcel dokonca sochu odstrániť. Napokon len prekryli slovenský dvojkríž na Svätoplukovom ramene a „vzali“ mu titul „kráľ starých Slovákov“.

Aj stožiar na slovenskú štátnu vlajku mal chybu. Prvou bolo to, že si ho niekto dovolil postaviť. A druhou, že bol o tri metre vyšší ako podobný v Budapešti (33 m). Nikto už nezobral na vedomie skutočnosť, že vo svete „zúri“ vojna o najvyšší vlajkový stĺp. Donedávna viedla saudská Džida, kde má stĺp výšku 170 m. Dnes vedie ruský Petrohrad, ktorý postavil tri stĺpy o päť metrov vyššie. Na jednom je imperiálna zástava, na druhom zástava víťazstva a na treťom ruská národná zástava.

Kto si myslel, že svätci, ktorých spomína aj preambula slovenskej ústavy, nemôžu na Slovensku vyvolať spor, musí byť tak trochu zaskočený. Dve podľa mena málo známe, asi v brandži začínajúce dámy Mária Benedikovičová a Jana Močková v jednom slniečkom a zároveň dúhou obdarenom plátku označili súsošie vierozvestov za „sporné“. V čom je však sporné, nevedno. Sú sv. Cyril a Metod spolupatrónmi Európy? Sú. Je svätý Gorazd prvým po mene známym slovenským svätcom? Je. Tak o čom je „spor“?

Súsošie odhalia niekoľko dní pred voľbami podobne, ako v roku 2010, tiež pred voľbami, odhalili sochu kráľa Svätopluka. A „predvolebným“ bolo aj postavenie tridsaťtrimetrového stožiara na štátnu vlajku pred budovou parlamentu. Pri všetkých týchto troch akciách bol sivou eminenciou, teda iniciátorom a usmerňovateľom – pravda, vždy v inej pozícii – historik i politik Anton Hrnko. Tóno...

 

Súsošie na Bratislavskom hrade je vďaka Antonovi Hrnkovi, ktorý kandiduje za hnutie Sme rodina s číslom 21. Treba však pripomenúť, že bez iniciatívy a osobnej angažovanosti predsedu hnutia Smer rodina a predsedu NR SR Borisa Kollára, by súsošie vierozvestov, svätých Cyrila a Metoda na Bratislavskom hrade nenašlo svoje miesto. Na fotografii dvaja národovci – bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, neskôr predseda Matice slovenskej Marián Tkáč a Anton Hrnko historik, dnes kandidát na poslanca NR SR za hnutie Sme rodina. 

Hrnko: Áno, máš pravdu. Bol som v pozadí všetkých troch podujatí, hoci iniciatíva vyšla v prípade sochy kráľa Svätopluka od Drahoslava Machalu, v prípade vlajkového stožiara od emeritného prezidenta republiky Rudolfa Schustera a prípade súsošia sv. Cyrila, Metoda a Gorazda sa mi podarilo revitalizovať projekt, ktorý chcela Matica slovenská pod tvojím vedením a Konferencia biskupov Slovenska realizovať pri príležitosti 1150. výročia príchodu byzantských svätcov na naše územie.

Aj v tom máš pravdu, že pri každom tomto podujatí bola moja úloha iná. Technické stránky zhotovenia sochy kráľa Svätopluka, organizáciu stavby i odhalenia mal na starosti Drahoslav Machala. Ja som zabezpečoval obhajobu ideovej stránky diela. Nechcem odoberať zásluhy profesorovi Matúšovi Kučerovi, ale väčšinu textov, aj pod ktorými je on podpísaný, som formuloval ja. Bolo to najmä preto, že bolo treba reagovať rýchlo a úderne. Pri debate okolo sochy kráľa Svätopluka ma najviac hnevá, že sa pošpinil slovenský dvojkríž na štíte. Vieš, každý dvojkríž sa podobá na druhý dvojkríž. Pritom podoba toho dvojkríža na štíte môže pripomínať symboliku HG len predpojatému človeku. Ten dvojkríž nie je nijako podobný niečomu, za čo by sa mali Slováci hanbiť. Bolo by treba ten štít odokryť, najmä keď je zakrytý „deklom“ zhotoveným z nemeckej vojenskej prilby. Je to poníženie tohto odvekého symbolu Slovenska a Slovákov. Čo sa dotýka titulu kráľa, tak tie argumenty vznášané oponentmi pri dnešných znalostiach vyzerajú úplne smiešne a doslova detinské. Svätopluk bol kráľ, dokonca kráľ kráľov s rešpektovaním jeho titulu súčasníkmi i v nasledujúcich rokoch. Dokonca kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol V., nad ktorého ríšou slnko nezapadalo, sa inšpiroval legendou o kráľovi Svätoplukovi a na konci svojho života odložil zbroj, vzdal sa svetskej moci a odišiel do kláštora pripraviť sa na večnosť.

O mojom zaangažovaní vo vzťahu k vlajkovému stožiaru som sa vyjadril už v inom článku, nebudem to opakovať. Pri tomto aktuálnom súsoší pokladám za svoju najväčšiu zásluhu to, že som pre jeho realizáciu získal predsedu parlamentu Borisa Kollára. Musím však povedať, že na rozdiel od presviedčania Andreja Danka vo veci stožiara bola moja úloha ľahká. Boris Kollár okamžite pochopil význam tohto počinu a celou svojou autoritou a iným sa zasadil o jeho realizáciu. Mojou úlohou v tomto prípade bolo prekonať byrokratické prekážky a tlačiť umelca, aby postupoval podľa schváleného harmonogramu. To sa mi podarilo.

Pritom je mi smiešne, keď vidím zapálencov bojujúcich proti všetkému slovenskému. Oni, chudáci bez vlasti, bojujú proti slovenskému vlastenectvu v priestore, kde priam bujnie maďarský a poľský nacionalizmus a pri nich sa nenápadne rozvíja „české vlastenectví“, rovnako agresívne ako tie dva spomínané nacionalizmy. Výsledkom boja proti slovenskému vlastenectvu nebude „občiansky čisté“ Slovensko, ale vyprázdnený priestor pre našich susedov. Niekedy mám taký dojem, ako keby sa druhá polovica 19. storočia ani neskončila. Stále tu niekto šibrinkuje s protislovenskou, vraj protipanslávskou rétorikou, čo by na konci malo dospieť do stavu nápravy „historického omylu“, teda našej existencie.

​

Tkáč: Áno, „komusi“, kto sa podieľal na strate hospodárskej i štátnopolitickej suverenity Slovenska, prekáža ďalšie objasňovanie vrátane zhmotňovania slovenskej histórie a „poslovenčovania“ Bratislavského hradu. Slovenskej dominanty, ktorú „denne berú do rúk“ všetci Európania na eurominciach. Onú protislovenskú kaviareň priam dráždi všetko, čo „dýcha“ a „vonia“ po slovensky. Zase spájajú svoje rady a vpletajú do svojej nenávistnej ideológie aj „umelecký nadhľad“ podobne, ako v roku 2012 – 2013, keď sme išli v Matici slovenskej uskutočniť myšlienku Miroslava Holečka, gorazdovského nadšenca, postaviť v Bratislave súsošie svätej slovenskej trojice: Cyrila, Metoda a Gorazda. Vtedy sme narazili – raz vtedajší bratislavský primátor Milan Ftáčnik „nemal“ pozemok, raz záhadný minister kultúry Marek Maďarič „nemal“ peniaze, a muziku tvrdila expertka nad všetky, Zuzana Bartošová. Tá označila dielo Antona Gábrika – ktoré vyhralo verejnú súťaž, ktorú zorganizovala Matica – za „gýč“. Padlo aj prirovnanie k „sušeným údenáčom“, žiaľ, z úst národovca Viliama Hornáčka, iným sa nepáčilo, že svätci sú bosí a ešte iní hovorili o „zastaranom“ spracovaní. Ako si to dokázal o desať rokov nato ty? Napríklad čím si presvedčil šéfa parlamentu, skade „sa vzali“ peniaze, prečo práve súsošie z dielne majstra Gábrika...

Hrnko: Predovšetkým treba povedať, že slovenské porekadlá stále platia, aj keď sme už v Európskej únii. Jedno zo Zátureckého zbierky hovorí, že keď sa chce psa biť, palica sa vždy nájde. Neexistuje žiadne všeobecné kritérium krásy. Hodnotenie umeleckého diela je vždy subjektívne, takže ak sa mi nepáči zámer, môžem označiť za gýč aj dielo na úrovni majstrovstva Michelangela alebo Leonarda. Nijakým spôsobom sa pritom nemusím báť, že som strelil capa. Takže sú kritici, ktorí nikdy nič nevytvorili. Tí sú najprísnejší. Ich úsudok je vždy v súlade s výškou honoráru, ktorí dostanú. Sú, samozrejme, kritici tvorcovia, ktorí okrem svojich diel neuznávajú nijaké iné. Keď takýto umelec stratí múzu, potom sa mu môže stať, že v diele druhého umelca vidí údenáče. Ale tak už to býva. Keď som sa nebohého akademika Dekana svojho času pýtal, ako je schopný rozlíšiť pri abstraktnom umení socialistický realizmus od buržoáznej dekadencie, po určitom zamyslení mi odpovedal, umelec si to musí vedieť obhájiť. Takže obhajujte a haňte, psy štekajú a karavána ide ďalej.

Čo sa dotýka Borisa Kollára, málokto vie, že vyrastal v rodine umeleckej fotografky a v umení, najmä modernom, sa vyzná. Keď som ho presvedčil, že by mal na Bratislavskom hrade postaviť súsošie Cyrila a Metoda, aby tak nastavil zrkadlo bratislavskej kaviarni, ktorá ho odmietla, položil mi otázku: „No a kde zoberieme dielo, ktoré by sme tu mohli realizovať?“ Až vtedy mi napadlo, že v katedrále sv. Šebastiána v Krasňanoch je model, ktorý vypracoval majster Anton Gábrik. Tak som požiadal biskupa Františka Rábeka, či by ten model predsedovi parlamentu neukázal.

Myslím, že model predsedu oslovil a okamžite sme sa dohodli, že ho necháme vymodelovať do reálnej veľkosti. Tak isto sme sa dohodli aj na tom, ako sa bude financovať. Obidvaja sme sa zhodli, že financovanie nesmie dať žiaden podnet na spochybňovanie. Rovnako sme si povedali, že to budeme robiť transparentne, verejne, ale nie vyzývavo. Model bol predstavený pápežovi Františkovi, ktorý bol z neho nadšený. Táto skutočnosť nemohla ujsť ani bratislavskej kaviarni, ale asi ma podcenili. Preto, keď sme začali súsošie fyzicky stavať, reagovali ako vyorané myši.

Ako vidieť, momentálne sa kaviareň stiahla. Asi prijala Konfuciovo odporúčanie, že ak nemôžeš znásilneniu zabrániť, užívaj jeho slasti.

Tkáč: Takže, a to je fakt, národná vďaka patrí Tónovi Hrnkovi, že presvedčil predsedu parlamentu, a pomohol aj finančne. Lebo v časoch opakujúceho sa tuhého a tupého odnárodňovania je osadenie tohto súsošia ako Božia manna. Kdesi som čítal, že to berieš „ako zavŕšenie svojho 30-ročného pohybovania sa po slovenskej politickej scéne“. To už nebudeme v slovakizácii nielen pohľadov na slovenskú minulosť, ale aj cez pamätníky každého druhu aj v prítomnosti pokračovať? Veď na Bratislavskom hrade, a možno inde, na Devíne(?), by mohol a mal vyrásť panteón slovenských kráľov či kráľov Slovenska, kam by som okrem mužov od Pribinu až po Mojmíra II. zaradil napríklad aj Karola Róberta či Máriu Teréziu. No a pokiaľ ide o Bratislavský hrad – tam zaiste patria aj bernolákovci, ktorí tam „pilovali“ prvú spisovnú slovenčinu...

Hrnko: Vieš, v politike som nikdy nechcel hrať prvé husle. Byť na vrchole znamená obrovskú obetu, ak to chce človek skutočne poctivo robiť. Politik vo vrcholovej pozícii musí obetovať takmer všetko v prospech svojej funkcie. Ako to dopadne, keď sa na vrchol moci dostanú ľudia, ktorých ambície tam nikdy nesiahali, vidieť vo výsledkoch vlády amatérov za posledné tri roky. Je to utrpenie pre nich i pre národ. Moje ambície vždy išli do pozadia, kde som svojou radou mohol pomôcť riešiť veci. Na slávu som si nikdy nenárokoval. Z tohto pohľadu sa mi veľmi dobre spolupracovalo s Jozefom Prokešom, ale aj Ľudovítom Černákom a Borisom Kollárom, ktorí si boli vedomí, že nezjedli všetku múdrosť sveta. Každú radu si pozorne vypočuli a keď uznali, že je dobrá, tak sa podľa nej aj riadili. Z tohto pohľadu bola pre mňa úplná katastrofa spolupráca s Andrejom Dankom, ktorý každú radu chápal ako útok na svoju genialitu.

Národ možno vie, možno nevie, ale veľký kus môjho osobného vkladu do slovenskej politiky bol podiel na Deklarácii o zvrchovanosti Slovenskej republiky, na textácii Ústavy Slovenskej republiky, na rôznych vyhláseniach parlamentu. Už sme hovorili o soche Svätopluka a vlajkovej žrdi. Všade je môj podiel, ale je skrytý. Takže skutočne pokladám za svoj osobný úspech a tak trochu aj pomník, že na Bratislavskom hrade bude stáť toto súsošie. To však nijakým spôsobom neznamená, že sa chcem utiahnuť do nejakej kláštornej cely a rozjímať. Na Slovensku je stále čo robiť v témach, ktoré spomínaš.

Tkáč: Nuž, ak sa vznik slovenských – teda automaticky „kontroverzných“ – symbolov spája s voľbami, budeme do naplnenia ďalších „našich snov“ čakať do ďalších volieb?

Súsošie na Bratislavskom hrade je vďaka Antonovi Hrnkovi, ktorý kandiduje za hnutie Sme rodina s číslom 21. Treba však pripomenúť, že bez iniciatívy a osobnej angažovanosti predsedu hnutia Smer rodina a predsedu NR SR Borisa Kollára, by súsošie vierozvestov, svätých Cyrila a Metoda na Bratislavskom hrade nenašlo svoje miesto. 

Hrnko: Myslím, že nie. Vždy to je o osobnej angažovanosti a zanietení vo veci. Mňa napríklad veľmi trápi, že Slováci na rozdiel od iných národov „neokupovali“ svoje hlavné mesto. Keď ideš po Budapešti alebo po Prahe, všade narážaš na pamätníky významných Maďarov alebo Čechov. Keď sa pozriete do Bratislavy, tak z tohto pohľadu je prázdna. Aj sochu Štúra, za ktorú si mnohí slovenskí činovníci zo začiatku 70. rokov minulého storočia v Prahe svoje odskákali, nejakí potreštenci chceli odstrániť. Socha Jána Hollého je v kúte za Dómom, pre Bernoláka sme urobili malú bustu a aj to na Rudnayovom námestí, kde by sa skôr hodila jeho socha v nadživotnej veľkosti, reprezentujúca jeho veľkosť. Hviezdoslava stále posúvajú ďalej a ďalej a na konci jeho námestia je socha Hansa Christiana Andersena. Nič proti. Ale Pavol Dobšinský, ktorý bol minimálne taký dobrý, ak nie lepší ako tento dánsky rozprávkar, by si sochu v Bratislave nezaslúžil? A tak by som mohol pokračovať ďalej a ďalej... Veď k národnému uvedomeniu sa ľudia prepracovávajú aj cez monumenty, ktoré sa im zapletú do cesty. Preto si myslím, že Slováci, ktorí na to majú, by mali časť svojho majetku venovať do „zaľudnenia“ našich ulíc a námestí. Veď také meno Kollár – Ján (básnik) i Adam František (poradca Márie Terézie) alebo Jozef Miloslav Hurban mnohým nič nehovorí. Keby sa však pri svojich potulkách potkli o sochy, určite by ich zaujímalo, kto sú tie osobnosti, ktorým národ postavil sochu...

Tkáč: Nuž, na veľa činoch sme sa s Tónom Hrnkom podieľali spoločne, mali sme v podstate zhodné postoje v časoch rozbiehajúcich sa diskusií o slovenskej budúcnosti. Štvrtého mája 1990 uverejnil Literárny týždenník rozhovor Milana Ferka so mnou. Moja odpoveď na vtedy „akútnu otázku“, či Česi doplácajú na Slovensko, dá sa zhrnúť takto: „Nikto nemôže dokázať, že Česi doplácali a doplácajú na Slovákov, veď keby to bola pravda, pýtam sa spolu s Antonom Hrnkom, prečo sa nás potom držia?“ Naše mená sú aj pod prvou „štátotvornou“ výzvou Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite z 27. októbra 1990. Verme, že nám „Najvyšší Dizajnér“ dá ešte toľko síl a rokov, aby sme v poslovenčovaní minulosti i prítomnosti Slovenska mohli pokračovať.

​