TRAGÉDIA TITANICU

Je málo udalostí v histórii, ktoré sú známe úplne všetkým bez ohľadu na pôvod, vzdelanie či spoločenský status. Tragédia Titanicu k nim vďaka medializácii či filmovému umeniu patrí. Od osudného nárazu na ľadovec ubehne 15. apríla 2022 už 110 rokov. Pri Titanicu hovoríme o najznámejšej námornej katastrofe, nie však o najväčšej. Tragédia niekoľkých lodí, žiaľ, prekonala tento slávny parník z hľadiska rozsahu škôd aj obetí na životoch. Miliónové vybavenie, vhodné len pre vyvolených, sa odrazu stalo ničotným prvkom rozkladu a domovom pre morské riasy či živočíchy. Nejde o paradox, ak si vysvetlíme, prečo si Titanic o to „koledoval“.

Najväčší a najrýchlejší

Sme v roku 1910, keď sa začína nová éra v dejinách prepravy ľudí. Medzikontinentálne vzdialenosti sa prekonávali parníkmi. Jednotlivé spoločnosti sa predbiehali v tom, kto vytvorí luxusnejší či rýchlejší dopravný prostriedok. Preto sa v Belfaste začali stavať dve obrovské lode vedľa seba. Boli to Titanic a Olympic. Hlavným konštruktérom Titanicu sa stal sir Thomas Andrews. Už pri konštrukcii bolo jasné, že pôjde o najväčšie plavidlo vtedajšieho sveta, pričom Andrews chcel, aby bolo aj najrýchlejšie a najluxusnejšie. Titanic bol 270 metrov dlhý a 29 metrov široký. Hmotnosť predstavovala 52 310 ton pri maximálnom ponore 11 metrov. Výška paluby od čiary ponoru bola až 18 metrov. O tejto lodi sa otvorene začalo vravieť aj ako o najbezpečnejšej, resp. nepotopiteľnej. Trup bol totiž z bezpečnostných dôvodov rozdelený až na 16 záplavových komôr a dno lode bolo zdvojené, čo nebol dovtedy bežný postup. Táto konštrukcia mala Titanicu zaistiť najvyššiu mieru bezpečnosti, inak povedané, potopiť sa môže iba vtedy, ak doslova zlyhajú prírodné zákony, čo je prakticky vylúčené. Túto domnienku živili aj vtedajšie noviny, ktoré sa predbiehali v senzačných titulkoch, kde ospevovali jeho nepotopiteľnosť. Loď sa mala udržať na hladine aj v prípade zaplavenia štyroch vodotesných komôr súčasne. Žiaľ, ku katastrofe prispelo práve to, že voda zaliala aj piatu vodotesnú komoru.

Nadľudia z prvej triedy

Cestujúcich však viac ako technické údaje zaujímal komfort pri preprave do USA. Ten bol na tie časy doslova prehnaný. Loď bola vybavená palubným telefónnym komunikačným systémom, knižnicou, holičstvom, telocvičňou, bazénom, posilňovňou či ihriskom na squash. Nechýbali ani turecké kúpele, elektrické kúpele a promenáda s kaviarňou s prvotriednou obsluhou či výhľadom na šíry oceán. Kajuty prvej triedy boli zariadené nábytkom, ktorý mali vtedy najluxusnejšie hotely sveta. Samozrejme, cestujúci druhej a tretej triedy mali prísny zákaz čo i len nazrieť do prvotriedneho prepychu, no so psami prvej triedy sa chodili prechádzať do tretej triedy. Nerovnosť medzi ľuďmi a selekcia nechýbala ani na mori. Zvlášť kruto sa to vypomstilo pri záchrannej akcii, keď mali odrazu nárok na člny len nadľudia z prvej triedy. Zaujímavo sa to premietlo aj do ceny lístkov. Cena prvej triedy so súkromným salónom predstavovala 4 350 dolárov, čo je dnes približne 128 000 dolárov, kajuta v prvej triede vyšla na 150 dolárov, v dnešných cenách 4 400 dolárov. Druhá trieda stála 60 dolárov, teda dnes asi 1 900 dolárov, a palubný lístok pre tretiu triedu predstavoval „smiešnych“ 20 až 40 dolárov, čiže niečo okolo 440 až 1 170 USD dolárov. Samozrejme, pri tretej triede išlo o ľudí, ktorí nemali prakticky nič, pričom kúpou lístka sa aj zadlžili. Paradoxne práve oni nemali pri záchrane starosť o kufre, keďže mnohí cestovali len v jedných šatách za vidinou lepšieho amerického sna.

Investícia do luxusu

Investori plánovali, aby sa loď čo najdlhšie udržala v prevádzke, aby Titanic jednoducho dlho slúžil celej spoločnosti a jej cestujúcim. Investície do luxusu boli, pochopiteľne, veľké, no zbytočné, pretože sa ukázalo, že ľadovec všetky investované milióny potopil. Dva roky stavby vyšli za dve hodiny nazmar. My sme však ešte v Southhamptone 10. apríla 1912 o 12.14 s tým, že na palube sa každý cíti bezpečne. Zopár ľuďom je podozrivé, že je málo záchranných člnov, no sú rýchlo odbití poznámkou, že ani Boh túto loď nikdy nepotopí. Takéto pyšné vyjadrenia urážajúce Boží majestát sa ukázali ako možná príčina Božieho trestu. Stalo sa to totiž dôvodom neskorších vysvetlení pre veriacich, nehovoriac o Thomasovi Bylesovi – kňazovi z Titanicu, ktorý tam zahynul tak, že dnes beží proces jeho beatifikácie. Tragédia osudnej lode sa dokonca takmer odohrala už pri prvých minútach plavby. Pri obiehaní plavidla New York v prístave prišlo vplyvom prúdenia vody, hnanej skrutkami Titanicu, k saciemu efektu, ktorý bol natoľko silný, že sa pretrhli kotviace laná New Yorku. Jeho zadná časť sa začala nebezpečne približovať k Titanicu. Katastrofu odvrátil kapitán Smith, ktorý nechal zastaviť stroje na Titanicu, a jeden z remorkérov, ktorý oboplával New York, ho pomocou lana ťahal späť k brehu. Obe lode sa nakoniec minuli vo vzdialenosti len pár desiatok metrov. Kolízii s Titanicom sa síce podarilo zabrániť, ale New York sa následne oprel o bok Oceanicu. No zrejme by bolo lepšie, ak by k tomu došlo už pri brehu. Záchranná akcia by mala menšie straty na životoch v prístave než na šírom mori o štyri dni nato. Ďalšia chyba bola to, že David Blair, ktorý si na poslednú chvíľu vymenil službu s kolegom, až doma zistil, že má vo vrecku kľúče od skrine na Titanicu, kde boli ďalekohľady pre pozorovateľov...

Hra o čas

Možno by zbadali ľadovec skôr, veď im chýbali sekundy. Plavba však prebiehala bez veľkých komplikácií. Rádiodepeše síce hlásili výskyt ľadovcov, no kapitán lode s dôstojníkmi tieto informácie zvedavým pasažierom tajili, prípadne zľahčovali. Rýchlosť Titanicu sa stále zvyšovala. Hliadka v pozorovacom koši v zložení Reginald Robinson Lee a Frederick Fleet však v noci 14. apríla 1912 zbadala pred sebou ľadovú masu. Tromi údermi zvonca zalarmovala kapitánsky mostík, kde v tom čase bol už William Murdoch. Bolo to presne o 23.39. Uhýbací manéver na jeho pokyn však prišiel neskoro. Titanic mal totiž veľkú hmotnosť, a teda aj obrovskú zotrvačnosť, malé kormidlo, ľadovec bol spozorovaný prineskoro a aj krízové pokyny neboli úplne správne. Začala sa hra o čas. Titanic narazil do ľadovca pravým bokom hneď za prednou časťou. K nárazu prišlo v okamihu, keď dôstojník vydal povel na spätný chod strojov a vzápätí uzatvoril aj vodotesné odseky. V priebehu 10 sekúnd vznikla trhlina pod čiarou ponoru, no, žiaľ, nad úrovňou dvojitého dna. Trhlina mala dĺžku 90 metrov a nanešťastie zasahovala do vodotesnej komory číslo šesť, pričom zatopila aj zásoby uhlia. Začala sa chaotická záchranná akcia, z ktorej boli vylúčení ľudia tretej triedy. Tých zatvorili za mrežami a nechali ich tak napospas svojmu osudu, nehovoriac o tom, že člny odchádzali poloprázdne. Ani muži prvej triedy to nemali vyhraté. Ženy a deti logicky dostali prednosť. Žiaľ, posádka si pred plavbou nenacvičila evakuáciu, keďže sa rozhodlo, že na nepotopiteľnej lodi je to aj tak zbytočné. V tom čase už horúčkovito pracovali aj radisti, ale odpovedala im iba Carpathia, ktorá zmenila kurz, no bola príliš ďaleko. Titanicu zostávali nanajvýš dve hodiny života, Carpathia však potrebovala na cestu k miestu zrážky štyri hodiny...

Vysoký stupeň autenticity

Pätnásteho apríla o 02.20 sa zatvorila hladina nad prepychovým parníkom, ktorý rýchlo klesal ku dnu. Nárazom sa poškodil a natrvalo sa usadil v piesku. Na hladine sa nachádzali nešťastní ľudia, ktorým ostávalo len päť až desať minút života, pričom zomreli zväčša na podchladenie. Tí šťastnejší v člnoch čakali v nádeji, že si ich ráno niekto všimne. Len dva člny našli odvahu vrátiť sa k miestu zrážky, pričom sa podarilo zachrániť malý počet osôb.

Kapitán Rostron z lode Carpathia sa tak stáva hrdinom, zachraňujúcim stroskotancov. Z celkového počtu presahujúceho 2 200 osôb na palube zahynulo okolo 1 500 ľudí. Je zaujímavé, že vrak lode bol objavený až 1. septembra 1985.

Experti prišli k názoru, že vrak sa nesmie vytiahnuť, korózia ho už podľa nich musela narušiť natoľko, že by sa pri pokuse o vytiahnutie rozpadol na kusy. Neskôr vrak navštívili ešte niekoľkokrát s ponorkami. Jedným z členov expedície bol aj režisér James Cameron. Toho príbeh tejto lode fascinoval natoľko, že v roku 1997 nakrútil najúspešnejší film v dejinách kinematografie v počte získaných Oscarov. Zároveň ide o film s najväčším finančným ziskom na svete. Za úspechom stojí neuveriteľná vášeň a nadšenie režiséra a vysoký stupeň autenticity, ktorý spočíval v presných detailoch či v kópiách vizuálov s najmenšími podrobnosťami. Taktiež hlavní hrdinovia v podobe Rómea a Júlie na lodi s legendárnymi hercami zvýšili sledovanosť tejto neopakovateľnej snímky.

Slovenské post scriptum

Znie to neuveriteľne, ale aj na tejto lodi bola zaznamenaná slovenská stopa. Lístok na Titanic mal zakúpený aj mladý Milan Rastislav Štefánik, v tom čase hvezdár a astronóm vo francúzskych službách. Našťastie na loď nenastúpil, čím si „kúpil“ sedem ďalších rokov života. Ktovie, či by bez neho ČSR vôbec vznikla. O skutočne plaviacich sa Slovákoch máme len kusé správy. V roku 1962 bola za mŕtvu vyhlásená Mária Lovásiková z Hričovského Podhradia, hoci sa stratila ešte v roku 1912... Údajne cestovala bez lístka, pričom si cestovné mala odpracovať v kuchyni. Motívom cesty do USA bola návšteva jej brata Jána vo Philadelphii a hľadanie si práce. Zahynúť mala v útrobách lode, keďže ani pri záchrannej akcii by veľkú šancu nemala. Čierni pasažieri by miesto v záchranných člnoch, ktoré si obsadila hlavne prvá trieda, iste nenašli. Ostávajú ešte traja ľudia. Michael Navrátil pochádzal zo Serede. On síce zahynul, no prežili jeho dvaja synovia. Tých však uniesol od matky, s ktorou sa mu rúcal vzťah. Siroty Titanicu, ako ich nazvala zahraničná tlač, vypátrala podľa novinových článkov ich biologická matka. Príbeh Navrátilovcov bol v tom čase bulvárnou udalosťou, ktorú hltali mnohí čitatelia. Slovenská stopa na Titanicu je aj týmto príbehom tragická. Po 110 rokoch však príbeh legendárnej lode stále viac púta pozornosť nielen historikov, ale aj širokej verejnosti.