VOLANIE PO SAMOSTATNOSTI

Ťažké časy často plodia nové štáty. Niekedy pokojne, častejšie krvavo. Po páde bipolarity bolo príkladom prvej cesty rozdelenie Česko-Slovenska a ukážkou toho, ako sa môže situácia zvrtnúť, zas bolestivá dezintegrácia Juhoslávie. V Afrike predtým umožnilo jar národov súperenie dvoch superveľmocí, habsburský žalár národov zas neustál prvú svetovú vojnu. Po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova sa zdalo, že sa na mape Európy nové štáty tak skoro neobjavia. Eskalujúce geopolitické súperenie, ekonomická neistota a migračné megatrendy však vytvorili úrodnú pôdu pre separatistický sentiment.

Desaťročia boja

Pokojný priebeh tesne neúspešného škótskeho referenda o nezávislosti z roku 2014 bol predzvesťou rastúceho sebavedomia menších národov, túžiacich po štátnosti. Októbrové udalosti v Katalánsku zas ukázali, ako to bude vyzerať, keď sa podobné referendum uskutoční v tieni histórie útlaku autoritárskeho režimu a s dávkou južanského temperamentu. Katalánska história boja za nezávislosť nie je chudobná na kuriozity. V roku 1934 vyhlásili katalánski predstavitelia nezávislosť od Španielska. Španielske úrady proti separatistom bleskovo zakročili. Nezávislá Katalánska republika tak existovala asi deväť hodín. Po prehratej občianskej vojne, v ktorej Katalánsko figurovalo ako jedna z posledných bášt odporu proti vojskám generála Franca, nasledovali desaťročia diskriminácie, snáh o vymazanie národnej identity a zakazovania katalánčiny. Ani čiastočná samospráva dosiahnutá v roku 2006 nezastavila nárast separatistických nálad posilnených zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou. V sedemmiliónovom Katalánsku žije približne 15 percent obyvateľov Španielska, no táto oblasť taktiež produkuje 20 percent HDP krajiny. Aj z tejto pomernej prosperity pramení snaha o samostatnosť nielen politickú, ale aj fiškálnu, ako možno sledovať u podobného separatistického hnutia v severnom Taliansku.

Obuškové referendum

No katalánsky premiér Carles Puigdemont zašiel omnoho ďalej, ako si kedy trúfla talianska Liga severu. Napriek varovaniam centrálnej vlády zorganizoval referendum, kde 92 percent zúčastnených hlasovalo za odtrhnutie od Španielska. Jeho legitimitu naštrbuje účasť 43 percent; obhajcovia nezávislosti z nej vinia madridské úrady, ktoré najmä v Barcelone násilne blokovali prístup do volebných miestností. Podľa katalánskych predstaviteľov by sa popri dvoch miliónoch odvážlivcov zúčastnilo na plebiscite aspoň sedemstotisíc ďalších občanov, nebyť represií zo strany madridskej vlády. Svet obleteli zábery brutálnych zákrokov španielskych policajtov proti katalánskym civilistom. Tažkoodenci sa neštítili útokov na ženy i dôchodcov, do bitiek s políciou sa pustili aj barcelonskí hasiči podporujúci referendum.

Národ bez vlastného štátu

Tvrdé zákroky zapôsobili kontraproduktívne a napätie pod Pyrenejami bude teraz iba eskalovať. Stojí na jeho konci samostatné Katalánsko? Z napätia ťažia nacionalisti aj v irackom Kurdistane. Zhruba 40 miliónov Kurdov obývajúcich pohraničné oblasti niekoľkých krajín Stredného východu tvorí najväčší národ bez vlastného štátu. Ich snaha o samostatnosť je skutočným príkladom nádeje zrodenej z ťažkých časov. V posledných desaťročiach zažili v Iraku represie a vraždenie zo strany Husajnovho panarabistického režimu i zverstvá Islamského štátu. Pred ním si museli chrániť svoju nedávno nadobudnutú autonómiu a po vyhnaní džihádistov na zhrozenie všetkých regionálnych hráčov, ktorí tiež majú na svojom území početné kurdské menšiny, zorganizovali vlastné referendum o nezávislosti. Podľa kurdskej samosprávy prebehlo úspešne, pri sedemdesiatpercentnej účasti zahlasovalo za samostatnosť 90 percent voličov. Preto sa predstavitelia irackých Kurdov verejne podujali začať s postupným procesom štátotvorby. Vyhrané nemajú, všetko bude závisieť od reakcie irackej vlády, svetových veľmocí, susedov obávajúcich sa kurdského separatistického domino efektu a v neposlednom rade od vytrvalosti a jednoty kurdského ľudu.