ZA JURAJOM DOBIŠOM

„Po dlhej a ťažkej chorobe skonal vo veku 69 rokov bývalý športový redaktor, komentátor F1 v Markíze, riaditeľ rádia OKEY a výrobný riaditeľ STV“.  Zhrnúť takto do jednej vety sedem dekád života novinára, televízneho aj rozhlasového búrliváka (ako to odznelo až a len na konci večerných športových správ 24. januára 2024)  nie je dôstojné ani výstižné. 

Zdroj: TASR.

Lebo každý, kto sa s Jurajom Dobišom stretol a kto ho poznal viac ako deň, nemôže naň zabudnúť. Veľmi stručná esemeska so smutnou správou, od nášho spoločného priateľa Braneka, v ten deň napoludnie, ma šokovala. Nevideli sme sa s Ďurom trinásť rokov, no bol som presvedčený, že sa mu aj bezo mňa darí a že mu osud doprial dlhší knôt, než  mne... Môj brat Peter – sochár z Prahy – iba občas spomenul, že sa spolu videli na rybách v Nórsku. No o zdravotných problémoch v posledných rokoch jeho pozemskej púte som netušil. „Kto nejedol chlieb zmáčaný slzami, kto noci bolestné nepreplakal na lôžku, ten ťa nepozná, ó, mocný osud!“ – zvolal som s Goethem. Došlo mi, že za roky hlúpeho priateľského vákua prišiel som o celý ďalší oceán zážitkov. Ani jeden z tvrdohlavých baranov či pyšných pávov nedokázal zavolať prvý. No i tak jedno miestečko v Hrabovci - medzi Hasprunkou a Priečnym – dodnes nazývam „Ďurovou záhradkou.“ Bolo to už dobrých tridsať rokov späť, keď ma v zmiešanom lese privolal potešiť a pokochať sa objavenou hubárskou „bonanzou“.  Na ploche panelákovej obývačky vyše 40 dubákov! „Choď z tamtej strany a zober si zo desať...“, ukázal nožom už kľačiac hrdo pri košíku, vyjadriac tak jemu vlastný pocit bratského delenia. Každý sme nejaký, on bol neopísateľný živel, ktorý nikdy neprestal prekvapovať. Stále akoby sám seba hľadal, chcel sa vyskúšať, objavovať svet, vesmír a hľadať i nachádzať v ňom svoje mantinely. Žiarivé body i temné zákutia. Ak sa do niečoho pustil (a veru bolo toho nemálo),  ponoril sa do spoznania nadšene a až po dno. Raz hubárčenie, potom rybolov, horská turistika, futbal, hokej, motorizmus, Biblia i skryté odkazy apoštolov, potom odrazu svet psov i dokonca pestovanie rôznych odrôd rajčín. 

Zdroj: Archív Štefana Nižňanského.

Dovolím si tvrdiť, že žiadna  z dnešných mediálnych redakčných „hviezd“ neprečítala za svoj život toľko kníh, ako Dobiš za rok. Slovenská žurnalistika upadla do kómy a dlhodobo vegetuje v klinickej smrti. Dnešní povrchní novinári v mainstreame každého nepohodlného, názorovo odlišného človeka onálepkujú označením: kontroverzná osobnosť. Áno, Juraj Dobiš takou bol, lebo počet jeho priateľov a obdivovateľov isto štvornásobne prevýšili šíky jeho neprajníkov, kritikov či nepriateľov. Menandros tvrdil: „Osudom človeka je jeho povaha“, čo Juraj napĺňal do bodky. Vždy mal svoj názor, za ktorým si tvrdo stál. V každej dobe. Ako vyštudovaných pedagógov, oboch nás zlákala novinárčina. On začínal v printových médiách, kým sa v Československej televízii dostal v 80-tych rokoch do kultúrnej i vnútropolitickej redakcie. Nakrúcal v kluboch, divadlách, na hudobných festivaloch. Poznal sa s mnohými hercami, spevákmi, hudobníkmi aj literátmi. Moderoval Bratislavský aj Západoslovenský magazín. Jeho posledná prednovembrová šéfka ho v spomienke označila za „problémové, ale milovane dieťa vnútropolitickej redakcie HRTN. Užili sme si s nim dosť... držali sme nad ním však ochrannú ruku - napriek všetkému.“   

Za socializmu nadával na komunistov, po „Nežnej revolúcii“ (vidiac o čom to v roku 1989 bolo), zdravil nahlas „Česť práci!“ a prospechárskych vépeenkárov i farizejských kádehákov neohrozene oslovoval: „súdruhovia“... Jedna z jeho obľúbených dávnych kolegýň a blízkych celoživotných priateliek o ňom napísala: „Ďuri, ak by ťa boh nestvoril, museli by sme si ťa vymyslieť.  Vtipný, šarmantný, vzdelaný, rozhľadený, so slobodnou dušou  aj mysľou... áno, a pre ženy očarujúci. Keď si chcel rozosmiať,  spôsobil si záchvat smiechu, keď si vytočil, vytočil si dokonale.“ Obľuboval zložité témy a miloval i vyvolával konfliktné situácie, hovoriac: „Keď ti osud podá citrón, urob si citronádu.“ Tesne pred prevratom, keď som ho raz priviezol do Prahy na Kavčie hory (pri mojom moderovaní federálnych Televíznych novín), ako helfer prepašoval do vysielania sobotnú reportáž, v ktorej dostal slovo režimom proskribovaný ekologický aktivista iniciatívy „Bratislava/nahlas!“ - Mikuláš „Maňo“ Huba. Poznajúc nemeckého filozofa Schopenhauera - s úsmevom ale hrdo -potom v problémoch poznamenal: „Osud mieša karty, my hráme“. Opustil televízne prostredie i malomeštiacky život „veľkomesta“ nad Dunajom, vymeniac ho za prostredie družstva kdesi na Liptove. 

Zdroj: Archív Štefana Nižňanského.

V nových pomeroch sa už oddýchnutý a plný energie predsa do televízie vrátil, aby sa v Mlynskej doline uplatnil v obľúbenej oblasti športu. V druhej polovici 90-tych rokov ho zlákala sféra novovznikajúcich komerčných médií. V Markíze, popri vedení mladých športových redaktorov, komentoval prenosy F1. V profesionálnom rebríčku slovenskej žurnalistiky (už v polovici milénia) vystúpil cez riaditeľské kreslo v súkromnom rádiu OKEY, od roku 2007 až na post výrobného riaditeľa Slovenskej televízie. Bol národniar a maximalista. Napriek osočovaniu, mediálnemu ostreľovaniu i politickému tlaku spoza brány areálu, ktorý som v knihe nazval „Čudo medzi ZOO a cintorínom“, ním bol do 3. januára 2011. Vtedy ho Miloslava Zemková s Ľubošom Machajom okamžite po vzniku RTVS vyhodili... 

Juraj Dobiš bol prieskumník a preto dobrý novinár. Lebo okrem teórie a podsúvaných alebo aj pohodlných väčšinových názorov, chcel si udržať svoj vlastný - vychádzajúci z histórie, zo vzdelania, dostupných faktov a z poznania sveta. Vždy a všetko chcel vyskúšať sám, na svojej koži. Spomínam si na jednu pracovnú cestu do okolia Prievidze v období glasnosti. On, ako redaktor (nachystaný nakrúcať rockový festival v Bojniciach) nechal sa mnou prehovoriť a sfáral so spravodajským televíznym štábom po prvý raz v živote aj do hlbín bane Cigeľ, kde len o kúsok unikol závalu. Nikto nikdy mu nevezme, že bol jedným z dvoch slovenských novinárov z ČST, ktorí v roku 1987 nakrútili reportáže pre americkú CNN zo socialistického Československa. On vytvoril reportážny profil vtedajšieho rekordéra medzi vysokohorskými nosičmi, chatára Laca Kulangu vo Vysokých Tatrách. Ja som predstavil najvyšší oltár v Európe, neskorogotický drevený oltár Majstra Pavla v Levoči aj so susednou klietkou hanby na námestí... 

Dnes by v nej mali byť vystavení všetci mainstreamoví ostreľovači, ktorí sa spreneverili žurnalistike a nálepkujú druhých. Bez ambície po vzdelaní, nechytiac knihu do ruky aj bez poznania pravdy, sediac len pred monitorom redakčného počítača. 

Ďuro, za všetkých nás – televíznych hubárov - ktorých si pre hubárčenie v mladosti  „zblbol“ tak, že dodnes (ako pokročilí seniori), pamätáme si čo znamenajú latinské názvy: Boletus edulis, Amanita phalloides, Cantharellus cibarius či Macrolepiota procera, posielam niekam do večnosti pozdrav a odkaz: „Nájdi tam, kde si, tie najlepšie  fleky, v ktorých sa s Tebou budeme čoskoro zase spoločne potulovať s plnými košíkmi, debatujúc o tom smiešnom bytí ´tam´ - na modrej planéte!“ 

Zdroj: Archív Štefana Nižňanského - Nakrúcanie s CNN.