BIZNISMEN S CITLIVOU DUŠOU

V jednom rozhovore ste povedali, že najdôležitejšou súčasťou vášho bytia je vaša rodina, pretože všetko, čo na tomto svete po nás zostane, je len kvapka našej krvi v kvapke našej krvi, ak nám Pán Boh dopraje mať deti. Vráťme sa teda do vášho detstva a k vášmu otcovi, ktorého veľmi často spomínate. Aký vzťah ste mali s rodičmi, ale najmä s otcom? Bol vaším chlapským vzorom?

Na otca si spomínam veľakrát vo chvíľach, keď sa cítim zvláštne. Nikdy som ho nepočul negatívne hovoriť a mohol by byť vzorom muža, ktorý sa nikdy na nič nesťažoval. Vždy pomenoval situáciu takú, aká bola na začiatku, a potom povedal už len riešenie, nič medzi tým. Otec jazdil na kamióne, bol často preč a napriek tomu sa s nami veľa rozprával. Zvykol hovoriť, že on ako chlap pracuje a má ciele a ciele má aj naša rodina. Chceme postaviť dom, potom si kúpiť lepšie auto. „Ja chodím zarábať a to, ako budete vychovávaní, bude vďaka vašej mame,“ hovoril. Mamu občas trápilo, prečo s nami otec ako s deťmi hovorí tak otvorene, načo nás tým zaťažuje, ale otec bol v tomto neoblomný a považoval to za dôležité. Hovorieval, že má šťastie na manželku a naučil ma, že vždy jeden musí ustúpiť, pri každej hádke. A nedá sa povedať, či ustúpil múdrejší, alebo hlúpejší, to nech si potom vyhodnotí ten, čo neustúpil. Hovorieval, že si treba vždy v rodine ukázať, že ak by každý na svojej pravde zotrvával, tak aj medzi blízkymi rodinami by boli vybudované päťmetrové ploty. Ak aj mám pravdu a môj blízky ju nemá, je to len z môjho pohľadu, ale radšej uberiem, lebo mi záleží na rodine. A taký bol môj otec človek, vždy ustúpil, a preto sa v našej rodine nikdy nestavali ploty. Ako to posudzovali cudzí ľudia, to je už iná vec.

 

Adrian Polóny sa narodil 18. júla 1974 v Banskej Bystrici. Študoval na strednej hotelovej škole v Brezne. Je absolventom Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov v odbore politológia na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, ale aj Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici. Titul doktor filozofie získal v roku 2007 na základe rigoróznej skúšky na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Počas štúdií zároveň pracoval na manažérskych a riaditeľských pozíciách. Od roku 2000 pôsobil ako predseda predstavenstva v Bystrickej dopravnej spoločnosti. V roku 2008 v Dopravnom podniku Banská Bystrica zasadol na miesto predsedu predstavenstva. V roku 2003 sa stal podpredsedom predstavenstva Slovenskej autobusovej dopravy Zvolen a v roku 2018 ho v tej istej spoločnosti vymenovali za predsedu predstavenstva. Jeho záber je pomerne široký, a preto je každoročne organizátorom výstavy veteránov áut a motoriek. Jeho prednosťami sú mimoriadne organizačné schopnosti, komunikatívnosť či samostatnosť. So svojou manželkou Katkou a deťmi trvalo žije v Banskej Bystrici. Je zvyknutý, že keď príde po práci k svojej rodine, nezaťažuje blízkych tým, čo bolo v práci a čo nepotrebujú vedieť. Hovorieva, že veľa vzťahov sa rozpadne práve pre prvých desať minút, keď muž príde z práce, sú so ženou inak nastavení v hlavách a pohádajú sa. Doma nenarieka, nezaťažuje rodinu, rád len sedí a díva sa, ako ide chod domácnosti. Často hovorí žene, že je pekná a považuje za veľmi dôležité, aby si ľudia prejavovali pozitívne emócie často, lebo v našich životoch chýbajú. Ako hovorí, chlap sa nemôže hanbiť za to, že povie žene aj každý deň mám ťa rád, alebo ju na ulici drží za ruku. Hoci neraz pôsobí ako ambiciózny obchodník, pod sakom skrýva obrovské a dobré srdce i citlivú dušu. Ak by ste si mysleli, že Adrian Polóny je len biznismen v obleku, ste na omyle. Už ako chlapec bol manuálne zručný a rád pracoval s drevom, robil poličky, stojany z dreva, leštil rámy na starých obrazoch, ktoré dokázal aj zlátiť, rekonštruoval starú komodu, ktorá im slúži dodnes. Nebojí sa fyzickej roboty a veľmi rád porobí práce okolo domu či v záhrade. Má dlhoročný vzťah k bonsajom a ako hovorí, keďže je to živý organizmus, veľa procesov neurýchli ani neovplyvní, môže svojimi úkonmi rastlinku len podporiť. Je milovníkom zvierat a aktuálne majú doma štyri mačky a psa. Najdôležitejšou súčasťou jeho bytia je jeho rodina, pretože každá loď potrebuje domovský prístav, každý potrebuje vedieť, kam patrí a kam sa môže vrátiť. Mal šťastie, pretože žil v harmonickej rodine, kde napriek tomu, že jeho starí rodičia už nežili, otec o nich dokázal rozprávať s takou úctou a láskou, že mal pocit, akoby ich zažil. Často navštevuje svojich blízkych, rodinu, má úctu k šedinám i k viere v Boha. 

Platí to aj v biznise?

V biznise platí, že ak na mňa niekto nadáva, treba sa zamyslieť, či na mňa nenadáva preto, lebo na mne nezarobil. A keď na tebe nezarobí a nadáva na teba, to je pre teba vyznamenanie, že si ochránil firmu. Tí, čo ťa posúvajú v živote, nie sú tí, ktorí ťa chcú dať v tom živote dole, na to treba myslieť.

Vedel byť otec aj prísny?

U nás bol paradoxne otec ten citlivejší, možno aj preto umrel skôr než mama, lebo ak by mama odišla skôr, utrápil by sa. Hovoril krásne aj o starých rodičov, ktorých som ja nepoznal, ale vždy som mal pocit, akoby som s nimi žil, vďaka otcovmu rozprávaniu.

Z toho, čo rozprávate, vyznieva, že ste mali šťastné detstvo, no neskôr prišlo dospievanie, stredná škola, študentský život. Ako si spomínate na toto obdobie?

Tým, že som mal šťastie narodiť sa do rodiny, do akej som sa narodil, mal som šťastné detstvo, necítil som žiadnu krivdu. Bol som trošku oneskorený, lebo mne aj teraz dlho trvá, kým sa naštartujem, ale keď už som, tak idem. Keď moji kamaráti behali za dievčatami, ja som veľa čítal knihy a bavili ma historické pamiatky. Keď som sa pozrel okolo seba a videl som, čo robia iní, stále som mal pocit, že ešte nie je môj čas. Ako dieťa som bol pohodlný, bavilo ma variť, tak som šiel na hotelovú školu a potom neskôr na politológiu a medzinárodné vzťahy. Rodičia ma nikdy do ničoho netlačili a nebudem do ničoho tlačiť ani ja svoje deti, jedine s výberom školy je podľa mňa dobré dieťaťu pomôcť. Môj otec vždy hovorieval, že si váži chlapa, ktorý ak má dieťa a vzťah nevyjde, postará sa o ženu, lebo to, ako dopadne jeho krv, závisí aj od toho, v akej pohode bude žena. Takže, ja som spokojný.

Aký ste vy otec?

Hoci so svojimi deťmi žijem v jednom meste, mám pocit, že som s nimi menej ako môj otec, ktorý jazdil na kamióne. Podľa vzoru svojho otca sa však aj ja snažím s deťmi veľa rozprávať.

Váš otec Marián Polóny celý život pracoval v doprave, to zrejme aj vás, hoci ste vyštudovali iné odbory, priviedlo nakoniec k doprave a dnes riadite SAD Banská Bystrica a SAD Zvolen. Mali ste vzťah k doprave už v detstve, viedol vás týmto smerom otec?

K doprave mali vzťah aj starí rodičia, stará mama pracovala v ČSAD na personálnom oddelení, starý otec robil vodiča aj vedúceho. Z tohto sveta odišli veľmi mladí, starká ako 45-ročná, starký mal 47. Od detstva som cez otca cítil vôňu nafty a oleja. Otec sa za robotu nehanbil, brával ma so sebou a učil ma, že sa netreba hanbiť za žiadnu prácu. Na tomto svete je toľko úloh, ktoré treba vykonať, a každý z nás je dobrý v niečom inom. Nemyslel som si, že budem v doprave. Patríme medzi lídrov, ale nie vďaka mne, moja etapa je dvadsať rokov, ale 65 rokov to viedli iní a im vďačíme za to, kde dnes sme.

Veľmi nerád hovoríte o svojich charitatívnych aktivitách, pravda však je taká, že roky ste sa starali o malého rómskeho chlapca, ktorý je už dnes dospelý muž, podporujete mestá a obce, pomáhate školám, zdravotníckym zariadeniam. Nie je čas vyjsť z ulity a povedať o vašej nezištnej pomoci?

Chválenkárstvo je mi cudzie. Odmietam hovoriť o podpore, sponzoringu a filantropii, pretože to je samozrejmosť a nebudem sa tým prezentovať na verejnosti. Treba sa opýtať primátorov a starostov, ak prišiel k nám do firmy, nepamätám si, že by sme ich pri dverách otočili. Či to boli obecné akcie, maratóny, behy, dokonca sme kupovali defibrilátor. Za tých 20 rokov to boli milióny eur a každý nech si to ráta, ako chce a každý nech sa nájde v tom, čo prišiel požiadať. Nemám rád slovo zadarmo, lebo zadarmo je len syr v pasci na myši. Sponzorstvo vnímam ako dar za úspech. Ak mám šťastie a môžem pomôcť, tak pomôžem. Treba sa vedieť aj rozdeliť. Tak ako vo firme neodšoféruje tú masu autobusov riaditeľ, ale šoféri. Sme od nich závislí a oni zas vedia, že celý proces vedie profesionál, ktorý to zvláda, a preto si myslím, že aj v politike a samospráve by mali byť profesionáli.

Ako to bolo s tým rómskym chlapcom?

Debatovali sme o tom, že sú medzi nami aj ľudia, ktorí nemajú kde skloniť hlavu. Do reči prišiel aj tento mladý človek, ktorý nemal šťastie na rodinu, keďže vyrástol v detskom domove. Chlapcovi sme ponúkli robotu a ubytovanie. Bol veľmi slušný, pracoval u nás na SAD-ke, mal vlastné zázemie, ale potom sa zaľúbil a to ho vykoľajilo. Odišiel od nás, oženil sa, má deti a ja mu prajem všetko dobré. Následne sa prihlásil jeho kamarát a ten je u nás už šiesty či siedmy rok, už je tiež v štádiu, že by si chcel založiť rodinu. Zvyknem hovoriť, že nemôžem súdiť iných, keď som ešte deti nevychoval. Človek je ako veľká komoda a počas života si vyťahuje jednotlivé šuplíky.

Od mladých čias máte rád históriu, kultúrne pamiatky, obnovujete kostolíky, kaplnky, znamená to, že máte vzťah k viere. Aký vzťah máte ku kresťanstvu?

Som nábožensky založený aj po starých rodičoch, aj po otcovi. Mal rituál, že keď sme išli autom a videli sme kostol, vždy si urobil krížik na pleci. A robím to aj ja, keď vidím kríž po nehode na ceste alebo na kaplnkách či kostoloch, urobím si krížik. Ak v niečo veríš, nemal by si tým znakom opovrhovať. Keď som už bol dospelý a mal som vodičský preukaz, v jedno ráno mi napadlo ísť samému do kostola a aj som šiel. Neviem, či od toho dňa alebo chvíľu nato, ale každú nedeľu, keď môžem, a vtedy som rád, že som mohol byť v nedeľu v kostole.

Vrátim sa ešte k otázke SAD a dopravy. SAD je pološtátna inštitúcia, to znamená, že nie ste typický podnikateľ, ktorý si môže robiť, čo sa mu zachce, ale musíte dodržiavať stanovené pravidlá, podliehate nemalému množstvu kontrol, zákonom a transparentnosti hospodárenia, mám pravdu?

Pri vedení župy a mediálnych výstupoch som sa dozvedel, že falšujeme účtovníctvo. Niekto s vami bojuje a tvrdí niečo, čo nevie dokázať. Treba sa aj ich opýtať, či oni niečo nefalšujú, keď robia s verejnými peniazmi. Dotácia je tá časť, ktorá je krytá lístkom, je to úhrada niečoho, čo bolo realizované.

Koncept odpredaja akcií v dopravných podnikoch, teda SAD-kách, bol spustený niekedy v rokoch 1999 – 2000, za vlády premiéra Mikuláša Dzurindu, kde sa tento koncept určil a povedalo sa, že štát si tam nechá podiel, aby nemohla nastať situácia, že doprava z nejakých dôvodov sklepoce. Život ukázal, že taká situácia nenastala, dopravná spoločnosť nikdy nesklepotala. Ak nezaplatíte účet za elektrinu, tak vám ju vypnú, keď nezaplatíte účet za mobil, vypnú vám ho. A BBSK si trúfla vypnúť dopravu. V troch firmách, kde som predseda predstavenstva, nesiem za každé svoje zlé rozhodnutie zodpovednosť svojím majetkom. Bol by som rád, keby sa v župe aspoň priblížili k tomu, že za svoje rozhodnutia budú ručiť majetkom, pretože sa hrajú na politikov, ktorí môžu všetko. V ich rodinnej firme si toto dovoliť nemôžu, vedia, koľko majú peňazí na chod firmy a rozvoj, aj na spory, ale tu bol neobmedzený rozpočet. Kandidát Lunter by mal vedieť, čo je to zodpovednosť a mal by ručiť svojím majetkom za zlé rozhodnutia. Ja som na to zvyknutý 20 rokov, každé ráno vstávam a večer zaspávam s tým, že si veľmi dobre rozmyslím, či budem akcionárom na pranieri, že by pre moje nesprávne rozhodnutie mohla firma skrachovať. Štát máme v SAD ako akcionára, nemám pocit, že by som si mohol robiť, čo chcem. Som sklamaný, že poslanci BBSK sa ani len nespýtajú, čo robil Ján Ondrej Lunter s majetkom nášho kraja. Nikto si nevypýtal analýzu, o ktorej päť rokov hovoria, že ju majú. Chcem ju vidieť. Čo robili poslanci BBSK, ktorí mali dávať pozor na rozhodnutia Lunterovcov?

A práve tento problém bol momentom, keď vás verejnosť spoznala, vtedy ste sa zmenili z pokojného a pracujúceho manažéra na bojovníka nielen za SAD Zvolen, ale aj bojovníka za ľudí v Banskobystrickom kraji, pretože ihneď po nástupe Jána Luntera do funkcie ste dostali podpásovku v podobe napadnutia dodatku zmluvy na zabezpečovanie dopravy v rámci kraja. Ľudia by boli z večera do rána zostali bez verejnej dopravy. Ako to s odstupom času hodnotíte?

Naši zamestnanci sa nezľakli mediálneho masírovania a zostali pri nás do konca súdneho sporu. Za rok a pol sme zvládli deväť medzinárodných tendrov, ktoré nemajú na svojom konte ani veľké medzinárodné koncerny. Dopravu má náš kraj vyriešenú aj na ďalších desať rokov iba vďaka našej profesionalite. Samozrejme, istotu práce na ďalších desať rokov má aj našich 1 250 zamestnancov. Keď sa Lunterovci postavili proti nám, tak si v jeden víkend sadlo za stôl 460 starostov a primátorov obcí a miest a podpísalo s autodopravcom samostatné dohody. To bolo niečo unikátne, pretože toto mal zabezpečiť samosprávny kraj. Lenže tí starostovia a primátori si uvedomovali zodpovednosť za občanov, že ich nemôžu nechať bez dopravy.

Svoju pravdu ste obhájili, súdny spor ste vyhrali, postavili ste sa za svojich krajanov. Ospravedlnil sa vám niekto?

Tvrdili, že máme absolútne neplatnú zmluvu, potom sa im zdalo, že nereagujeme ako dopravcovia, tak povedali, že máme neplatnú zmluvu len sčasti, potom nám dva roky podhadzovali od ich právnikov zmluvu, ktorú my neevidujeme. Naša odpoveď na každý ich útok bola, že sa nachádzajú v bludnom kruhu a skutočného predsedu VÚC zaviedli. Flagrantne porušili nielen slovenské, ale aj medzinárodné právne normy. V priebehu troch rokov sme svoju pravdu obhájili, to je podstatné. Viete, my z ich ospravedlnenia žiť nebudeme, nám sa netreba ospravedlňovať. Lunterovci podviedli občanov, a tým sa majú ospravedlniť. A ak majú povedať prepáčte, tak to majú povedať našim 1 250 zamestnancom, lebo tým rozprávali, že pracujú u banditov s mafiánskymi praktikami. No, ak je poskytovanie služby vo verejnom záujme, za ktorú platí štát prostredníctvom VÚC, mafiánskou praktikou, tak to je potom zrejme svet Ondreja Luntera, v ktorom žije on sám, a ten potom vnucuje aj svojim voličom.

Nemali by Lunterovci niesť za nezmyselný spor zodpovednosť?

Z dvoch právd je vždy pravda len jedna, to platí aj na súde. Keď sa ma teraz pýtajú, čo vy, pán Polóny, čo ste spravili vy, viete len kydať na Lunterovcov. Neviem, koľko ľudí má reálnu občiansku skúsenosť s vedením, koľko ľudí z nášho kraja zažilo, koho sme si zvolili. Treba sa rozprávať a to tu chýbalo. Správy informovali, že tí a tí mali neplatnú zmluvu. Predstavme si, že toto vedenie nezvládlo ani svoje spory, ktoré si vymyslelo. Ako zvládnu, keď prídu reálne útoky zvonku? My aj Lučenec sme podali žaloby na kraj a na to, ako sa každou vecou, ktorá vychádza v ich prospech, prezentovali, o tomto nehovoria nič. Ak oni žalovali nás za nezmyselný spor, tak aby takého spory nevznikali, Zvolen a Lučenec žalovali BBSK o 25 miliónov eur. Chybu môžeme urobiť všetci, druhýkrát chybu urobiť je hlúpe, a to by sa nemalo odpúšťať hlavne na postoch, kde sa hospodári s verejnými peniazmi. Osemnásť miliónov eur dali navyše plus množstvo miliónov za zbytočné spory, sme niekde na úrovni 23 miliónov pri počte 500 obcí, každá obec mohla dostať 46-tisíc eur.

Niektorí povedali, že ste sa rozhodli kandidovať z pomsty, z dôvodu súdnych ťahaníc s Jánom a Ondrejom Lunterom. Bol toto ten impulz, pre ktorý ste sa rozhodli kandidovať?

Ako človek, ktorý je v predstavenstvách troch firiem, má tri malé deti, tak si myslím, že po vyhratých tendroch by som si mal vychutnávať plody víťazstiev. Mne určite nebolo treba ísť do boja, o ktorého výsledku rozhodnú iní. Keď mi niekto povie, že viem len kydať, pýtam sa, kto z vás s nimi čo zažil, ale to nie je výčitka. Práve preto vedia príbehom presvedčiť. Ak nechcem, aby mi štát vychovával moje deti, mal by som si ich vychovať ja, minimálne tak ako mňa moji rodičia a hlavne sa veľa rozprávať, neviem, či dobre, či zle, ale rozprávali sa s nami o živote. Okrem nakŕmenia je to asi najdôležitejšia povinnosť rodičov, rozprávať sa s deťmi a dávať im vzory. Župa má povinnosť v zmysle štátnych zákonov zabezpečiť dopravu, nielen dopravu osôb v čase mierovom, pre prípad kríz je SAD v krízovom režime. Zažili sme to teraz cez covid, je to aj režim civilnej dopravy, štátnej hmotnej rezervy, systém hospodárskej mobilizácie, významný hospodársky systém. Keď má každá nemocnica v regióne so SAD uzavretú zmluvu a napríklad unikne čpavok, automaticky treba evakuovať nemocnice, a to sa dá len autobusmi. Až tak ďaleko do zákona však Lunterovci určite nezašli. Ako môže župan zrušiť dohodu s dopravcom, keď má povinnosť zabezpečiť pre ľudí dopravu?

Nedávno ste sa stretli v Buzitke a rozoberali ste aj tému eurofondov, mnohé ich nemôžu čerpať, lebo nemajú na spolupodieľanie sa. Ako sa toto dá vyriešiť?

Boli veľmi sklamaní, že necítili pomoc. Vo firme, v ktorej som dvadsať rokov, sme pre Banskú Bystricu vybavili 26 miliónov eur, ktoré mesto ušetrilo na verejnej doprave, lebo z tých peňazí boli kúpené desiatky trolejbusov a autobusov a len päť percent tej sumy platilo mesto. Bol to dar, nekandidoval som vtedy za primátora ani za poslanca. Ten benefit si vedenie vtedy vyčerpalo. Všetko technické sa odpisuje, momentálne nie sú výzvy na mestskú dopravu. Vyhrali sme šesť tendrov na eurofondy, teraz čerstvo na konci septembra sme dali do obehu prvú várku šesť autobusov zo 62. Boli sme do toho zapojení my, SAD Zvolen a SAD Lučenec, podali sme projekt a vyhrali. Pre BBSK je to úspora, ktorú dopravcovia darujú kraju, o tú sumu menej dá kraj na dopravu a ostanú peniaze pre obyvateľov. Aj tí zlí dopravcovia vedia čerpať a nepotrebujem na to 200 ľudí, právnikov a agentúry, ktoré mi povedia, ako čerpať. Keď to zhrniem, 46 miliónov eur za krátky čas môjho pôsobenia sme vyčerpali ako dopravcovia a ostali pre samosprávy a kraj. Keď niekto prezentuje, že sme vyčerpali fondy a oni nikdy nečerpali, tak ani nevedia, ako to chodí. Jedna vec je mať nápad. Potom treba urobiť projekt – nájsť výzvu, kam sa napasujem, potom zistím, že som prešiel sitom, potom zazmluvním a urobím súťaž na dodávateľa služby alebo dopravného prostriedku, potom vysúťažím, zaplatím, potom mi to EÚ preplatí a potom tŕpnem minimálne päť rokov, či niekto v tomto dlhom reťazci nespravil chybu. Preto mi je smiešne, že ja ako šéf dopravnej spoločnosti som viac vybavil pre samosprávu BBSK ako celý kraj za päť rokov.

Keďže veľmi dobre poznáte problémy Banskobystrického kraja, úzko komunikujete s primátormi či so starostami obcí a vidíte, že je to neraz neľahký boj, napadlo vám v minulosti, že by ste sa rozhodli ísť cestou regionálneho politika a uchádzať sa o post predsedu VÚC v rodnom kraji? Čo vás motivovalo? Naozaj je to len ten amaterizmus Jána a Ondreja Lunterovcov?

Toto bol hlavný impulz a ďalší bola spolupráca bývalého premiéra Petra Pellegriniho s Lunterovcami. V roku 2018 vyzývalo vedenie župy Pellegriniho, aby si ich zastal, ale on odmietol s tým, že aspoň ľudia v BBSK uvidia, koho si zvolili a je to v kompetencii kraja, tak nech si to vyriešia. Prešli dva roky a dal im podporu. Je to politika, je to možno logické, možno tam je vyšší záujem. Na túto situáciu platí asi len slovenské porekadlo – Aký išiel, takú našiel.