BRUSEL ISLAMIZUJE EURÓPU NA 340. VÝROČIE BITKY PRI VIEDNI

Viedeň, hlavné mesto rozsiahlej monarchie, ochránili pred 340 rokmi naši predkovia, kresťanskí bojovníci, pred agresiou moslimských votrelcov, a tým na stáročia zachránili Európu pred islamizáciou. Lebo po Viedni mal nasledovať, ale nenasledoval Rím. 

Písal sa 12. september 1683, od rána od štvrtej na jednej strane 200-tisíc moslimov, na druhej strane desaťtisícová armáda monarchie, nemecké sily, Sobieskeho asi 3 tisíc elitných jazdcov. Okolo šiestej večer po útoku Sobieskeho jazdcov nastala v šíkoch Osmanov obrovská panika. Veľkovezír bol na úteku aj s Mohamedovou bojovou zástavou, pod ktorou chcel zvíťaziť. Zvíťazili však vyznávači Krista a nie Allaha, a to napriek značnej početnej prevahe tých druhých. Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti 12. september na sviatok „Mena Panny Márie“ – pod jej obrazom totiž bojovali víťazi. A po víťaznej bitke vzniklo spojenectvo proti Osmanom, Svätá liga, kam patrila Rímsko-nemecká ríša, Poľsko a Benátky, ku ktorým sa v roku 1686 pripojilo Rusko. Tak sa skončil druhý pokus islamizovať Európu.

ČÍTAJTE TIEŽ: KOTLEBA UŽ PRED MESIACOM UPOZORŇOVAL NA NELEGÁLNU MIGRÁCIU, ŠTÁT HO IGNOROVAL

Marian Kotleba, predseda ĽS Naše Slovensko:

Všetko nasvedčuje, že to, čoho sme nielen svedkami, ale doslova súčasťou, je „záverečná hra“, ktorú odštartovali „múdri“, ale zlí muži v 60. rokoch minulého storočia v Rímskom klube. Ten založili 7. apríla 1968 Aurelio Paccei, spoluvlastník Fiata, ktorý napísal k tomu akúsi projektovú knihu Priepasť pod nami o kontrole pôrodnosti, Alexander King, spoluautor knihy Prvá globálna revolúcia z roku 1991 s mottom „najväčším nepriateľom ľudstva je človek“, a známy boháč David Rockefeller, aby riešili „dilemu elít“: údajné preľudnenie planéty.

Prvý pokus sa skončil vyhnaním Maurov zo Španielska v roku 1492. A dnes je rozbehnutý pokus tretí a vzhľadom na charaktery vodcov západného sveta (aj našich, samozrejme) a prepojenie zámerov na vyľudnenie planéty – čo je agenda, ktorá sa začala rodiť od založenia Rímskeho klubu v apríli 1968 – s ambíciou moslimov zo severu Afriky a Blízkeho východu obsadiť Európu, možno definitívny, posledný. Jednou z ťažiskových úloh pod kepienkom „udržateľného trvalého rastu“ (rozumej vyľudnenia planéty) je popri sterilizácii, rodových nezmysloch a klimatických hrozbách aj podnecovanie „premiestňovania“ obyvateľstva a zmena charakteru Európy.

A tak zatiaľ čo proces islamizácie Európy, ktorý zastavila bitka pri Viedni, sa rozbiehal „z iniciatívy“ Osmanskej/Tureckej ríše od ich víťazstva na Kosovom poli nad Srbmi v roku 1389, dnes je iniciatíva v rukách Bruselu (ak opomenieme londýnske či zámorské „vplyvy“). No paralely s dneškom sú evidentné. Ak Samo Chalupka mysliac na časy, keď sa v roku 1663 Osmanom podarilo dobyť Nové Zámky a ohroziť slovenské banské mestá, veršoval: „Jajže Bože strach veliký, vpadli Turci na Poniky“, dnes by sme ho mohli parafrázovať: „Jajže Bože strach veliký... migranti vpadli do krtíšskej fabriky...“, ale už sú aj v bratislavskom Horskom parku a takmer na celom Slovensku.

Slovensko, ktoré doteraz odolávalo bruselskému tlaku prijímať migrantov, v plnom prúde zažíva organizovaný prísun množstva neidentifikovateľných mužov. A v severnej Afrike a na Blízkom východe sú pripravované ďalšie milióny mladých mužov, „budúcich tvrdo pracujúcich záchrancov európskej ekonomiky“.  A paralely? Keď sa medzi obyvateľmi vtedajšieho Prešporka rozchýrilo, že sa blíži turecká armáda, 11. júla 1683 asi 150 husárov pod velením prešporského mešťanostu Vitnediho preskúmavalo južný breh Dunaja a v blízkosti Kittsee narazili na 400 Turkov, ktorí vypaľovali a rabovali. Rozpútala sa bitka, v ktorej Vitnedi padol, jeho husárom sa však podarilo Turkov z Kittsee vytlačiť a ako korisť priniesli tri uťaté hlavy a dvoch zajatcov. Turecká odplata nemeškala, okamžite vypálili Kittsee, Wolfsthal, obsadili Hainburg a Hainburčanov, ktorí sa snažili zachrániť útekom k Dunaju, povraždili. Krv tiekla ulicou, ktorá sa dodnes volá „krvavá“. Pokiaľ ide o krv, tá dnes ešte netečie, akurát dnešný bratislavský mešťanosta Vallo „krvavou“ farbou zužuje ulice na severnej strane Dunaja len aby napĺňal zámery chorých „vládcov sveta“ – obmedziť pohyb ľudí v mestách. ​

Paralely sú aj v správaní sa vládcov Slovenska vtedy a dnes. Vtedy bolo Slovensko dejiskom krvavých povstaní proti Viedni, keď na čele nespokojných protestantských „hornouhorských protihabsburských stavov“ stal turecký vazal Imrich Tököli s ambíciou byť kráľom Horného Uhorska/Slovenska. Toho v protiviedenskom odboji v rokoch 1681 a 1682 podporovali Turci, poskytovali mu vojenskú pomoc a oni zatiaľ obsadili Nové Zámky a ruka v ruke s Tökölim trápili ľud. Dnes sa progresívni Quasi-Slováci chystajú po kiskovsky „prevziať moc“ podľa v nich v „tejto krajine“, teda na Slovensku demilitarizovanom vďaka novodobým vazalom Naďovi, Hamranovi a spol. na čele so správkyňou paláca. Tököli v roku 1678 vydal Manifest ku všetkým Uhrom, v ktorom vyzýval všetkých, aby mu pomáhali. Tým, ktorí slúžili cudzincom, alebo boli neutrálni, hrozil tvrdými trestami. Dnes progresívci hrozia 5 rokmi basy len za „protirodový“ postoj. Všetko sa vtedy, v roku 1683 uprostred leta pripravovalo na veľký stret. Dnes sa leto končí a chotáre máme plné bojaschopných moslimov.

​Foto: Ján Krošlák/TASR

Do bitky pri Viedni Tököli zbabelo nezasiahol. Bol rád, že ho Turci za to nepotrestali, a napokon musel zdupkať k nim, zomrel v Turecku a až po storočiach jeho mŕtvolu „vrátili“ do Kežmarku. Čaká podobný osud aj jeho dnešných dvojníkov a dvojníčky, ktorí citlivo vnímajú napríklad bolesti Ukrajiny, ale bolesti Slovenska už nie, a naopak, akoby ich chceli umocniť prísunom moslimov? 

Bitku s moslimami vyhrali vtedy spojenecké poľsko-rakúsko-nemecké sily, v podstate „posilnená“ V4: Nemci, Rakúšania a v ich radoch Česi, Poliaci i katolícki Slováci. Maďarsko okupovali Osmani. Aj teraz by nám zaiste osožila spolupráca a spojenectvo s tromi i viacerými susedmi aj proti rozpínavosti moslimov, ale aj proti všetkým možným ideám a neľudských nápadom. Aj proti podpore vojny u susedov. 

Dôležitú úlohu v bitke o Viedeň, a vôbec pri obrane Európy pred moslimami a ich spojencami okolo Tököliho zohral Slovák, ostrihomský arcibiskup a katolícky prímas Juraj Pohronec Slepčiansky/Selepčéni, obratný diplomat v službách rakúskeho cisára. Získal Bavorov, ktorých prišlo na obranu Viedne 8 tisíc. Vďaka nemu sa Sobiesky rozhodol prísť na pomoc proti Tökölimu, ktorý práve „vystrájal“ na Slovensku, a napokon aj proti Turkom pri Viedni. Slepčiansky poskytol cisárovi obrovskú sumu, pol milióna zlatých, na obranu Viedne, aj preto dostal honosný titul „Záchranca Viedne“. Tento vzácny muž bez akéhokoľvek pripomenutia v našom hlavnom meste – žiadne námestie, ani ulica, je pochovaný v kaplnke sv. Ladislava v Mariazelli v Rakúsku. 

Dnes sa otec hlavy progresívcov vysmieva slovenskej dôvere v Boha a uprednostnil by český ateizmus – nie, toto nie je paralela. Skôr to vyvoláva otázku: máme dnes podobného, zabudnutého Slepčianskeho, ktorý by dokázal tento národ zburcovať? Aby sme sa nemuseli hanbiť pred tvárami našich predkov spred dvanástich – trinástich generácií. Aby sa aj vďaka nám Európa bránila, alebo sme už rezignovali a necháme sa na pokyn globálnych elít „vymeniť“?

A na záver neúsmevná poznámka. Prvú kaviareň vo Viedni neďaleko Dómu sv. Štefana otvoril v roku 1685 poľský zved a svetobežník František Kolszycki. Turci zanechali v tábore množstvo vriec s ešte neupraženými bobuľami kávovníka a on jediný vedel, čo s nimi. A vôbec prvú kaviareň na svete otvorili v Istanbule v roku 1554 obchodníci z Damasku a nazvali ju „intelektuálna škola tradícií“. Žiaľ, naši kaviarenskí vlci robia dnes z kaviarní „intelektuálny odpad budúcnosti“.

​

​