DRAXLER: BIDEN JE ZNAKOM CHORĽAVEJÚCEHO IMPÉRIA

Biden pred lídrami NATO označil Putina za prezidenta Ukrajiny. (Až po chvíli sa opravil a vedľa stojaceho Zelenského uviedol správne. V Moskve hádam od smiechu burácal celý Kremeľ.) A o hodinu neskôr ešte aj Trumpa za svojho viceprezidenta. Nie sú to však jediné znaky chorľavejúceho impéria. Singapurský suverénny fond, jeden z najväčších investorov na svete, nedávno diplomaticky oznámil, že idú preskupiť aktíva tak, aby ich mali menej v USA a viac v Európe.

Iný príklad: dokonca aj Slovensko zaznamenáva dramatický nárast predbežných dopytov o občianstvo z radov Američanov (ide o tých, ktorí majú slovenských predkov, nie nutne chcú bývať na Slovensku, ale s naším pasom už potom môžu bez problémov žiť hocikde v EÚ). Američania sa idú zblázniť z mimoriadne drahého bývania aj z toho, že niektoré kedysi pekné mestá, ako napríklad San Francisco, výrazne trpia armádami bezdomovcov.

Kým plutokrati sa tešia z tučných ziskov bankového sektora a Ivan Mikloš vydáva komentáre o úžasnom americkom hospodárstve, bežní Američania, napríklad učitelia, musia mať bežne aj dva džoby, aby sa uživili. (Ale v štatistikách to vyzerá super, „ekonomika vytvorila toľko a toľko nových pracovných miest“.) To, čo však rozumnejších Američanov naozaj mimoriadne hnevá, je, že akoby sa život v krajine na jednej strane v mnohom totálne zbláznil, ale na druhej strane sa o tom verejne nemôžete rozprávať. Pozor! Niežeby v USA chýbali rozumní ľudia, ktorí sa snažia o konštruktívnu zmenu. Vrátane veľmi známych ľudí.

Ale ak Morgan Freeman povie niečo o tom, že je úplne choré robiť z rasových vzťahov úplnú posadnutosť a politický biznis a vychovávať masy černochov s tým, že sa musia neustále sťažovať na rasizmus...

... ak Jerry Seinfield rozpráva o tom, ako atmosfére Ameriky mimoriadne poškodila éra Ronalda Reagana („pred tým bolo dôležité, kým ste a čo zaujímavé robíte, odvtedy sa všetko meria peniazmi“) a kritizuje kultúrne vojny...

... ak Michael Douglas vynakladá nemalé vlastné prostriedky na propagáciu konkrétnych zmien volebných zákonov, ktoré by znížili vplyv korporácií a špecifických klík v politike..

... tak o tomto a mnohých ďalších aktivitách a debatách sa dozviete skôr na alternatívnych platformách. Len veľmi zriedkavo sa niečo z takýchto serióznych, uvážlivých pokusov o zmenu politiky alebo aspoň atmosféry dostane do médií hlavného prúdu. A keď sa tam s týmto nevedia dostať ani inak mimoriadne populárne celebrity, tak reálni myslitelia, samozrejme, šancu už vôbec nemajú.

V televíziách dominujú vykrikujúce, škriekajúce hlavy ľudí, z ktorých väčšina vyzerá, akoby boli na kokaíne (a niektorí sú, stačí si spomenúť, ako pred rokmi s drogami zatkli vtedy jednu z najväčších hviezd CNN a potom sa to zázračne ututlalo). A noviny? Seriózna žurnalistika v hlavných médiách tam už takmer neexistuje, väčšina kúskov je buď emotívna omáčka, alebo propaganda. Koniec koncov, aj to je dôvod popularity britských médií v USA (od Guardianu po Financial Times). Niežeby boli bezchybné, ale oproti americkej mainstreamovej stoke sú až závanom sviežeho vzduchu. A tak nečudo, že v tejto krajine klík, moci korporátov, obrovského vplyvu úzkej vrstvy plutokratov, ktorí bohatnú ako nikto v histórii, politika vyzerá ako kapitola zo South Parku.

Pretože tá hlavná cena je veľmi vysoká. Americký prezident, pardon, cisár, má moc nielen nad USA, ale hlavne mimoriadne veľkú moc vo zvyšku sveta. Pravda, rokmi sa síce trochu skorigovala legislatíva tak, aby už nebolo možné, aby prezident mohol hocikam podľa vlastného rozmaru seba a svojich skutočných pánov niekam vyslať ozbrojené sily. Aspoň formálne a aspoň ex post vo väčšine prípadov žiada odobrenie Kongresom (treba si uvedomiť, že USA od druhej svetovej vojny nikdy nebojovali vo vyhlásenej vojne, vždy ide iba o „bezpečnostnú akciu“, veď aj Kremeľ to teraz okopíroval a niekedy na to ironicky upozorňuje).

Ale aj to sa často vie obísť, a hlavne, najmä všeobecne v zahraničnej politike si Washington robí, čo sa mu jednoducho chce, už aj preto, že bežní Američania jednoducho nevedia, kde čo vo svete vlastne je. Ťažko posúdia, či tlačiť na vládu, aby nejakú krajinu prestala bombardovať, ak ani nevedia, kde tá krajina vôbec je a čo sa tam vlastne deje. Tam, kde sú stávky o moc takéto vysoké, potom aj dochádza presne k tomu, že kliky veľmi nerady púšťajú zo záprahu svoje konkrétne kone. (Trump tu nie je výnimka, len koalícia, ktorá je za ním, je trochu iná, s inými záujmami, napríklad tiež potrebuje vojnu, ale namiesto posielania zbraní na Ukrajinu by radšej videli viac aktivity na Blízkom východe, nejaké tie bomby na Irán, napríklad.)

A tak o moc bojujú dvaja veľmi starí ľudia, z ktorých ani jedného by si národ asi nevybral, ak by bola aspoň nejaká možnosť ozajstného výberu. Pričom jeden z nich, popletený Joe, síce zjavne spôsobuje svojej krajine už aj výrazné reputačné škody, ale doteraz pri ňom oficiálne stojí väčšina lídrov jeho strany. Hoci on stojí zjavne už len s pomocou medikamentov, a pomaly okolo neho postojačky vystavajú sarkofág.