LEXOVE ZÁPISKY

Publikáciu Vladimíra Lexu st. symbolicky poslali do knižného sveta jeho dve vnučky Natália Mäsiarová a Martina Mäsiarová posypaním krupicovou múkou

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 31.10.2019

 


Zimná záhrada hotela Barónka sa stala koncom októbra dejiskom prezentácie knižnej novinky z vydavateľstva Mayer media Lexove zápisky, ktorej autorom je priekopník slovenského podnikania Vladimír Lexa st.Predtým, ako sa stal úspešným podnikateľom, venoval prevažnú časť svojho života analytickej chémii a výskumu. Vo svojich 82 rokoch sa rozhodol vydať pamäti prostredníctvom jedného veľkého rozhovoru, ktorý s ním viedla šéfredaktorka mesačníka Extra plus Lenka Mayerová. 


Disciplinovaný technokrat

Odpovedá jej na otázky súvisiace s jeho rodinou, kariérou, vierou, vzťahom ku Gustávovi Husákovi, Jozefovi Lenártovi či Lubomírovi Štrougalovi, ale vyjadruje sa aj k politicko-spoločenským zmenám po roku 1989, Havlovým amnestiám, rozdeleniu Česko-Slovenska, vzniku samostatnej SR a Vladimírovi Mečiarovi či k ekonomike štátu, kupónovej privatizácii a nakoniec aj ku kauze, ktorá poznačila ich rodinu v súvislosti so synom Ivanom Lexom. Na svojom príbehu ukázal, ako sa počas jeho života svet menil – narodil sa v období Prvej československej republiky, rané detstvo prežil počas slovenského štátu, hektické obdobie po skončení 2. svetovej vojny, zažil päťdesiate roky, znárodňovanie, prenasledovanie a zatváranie jeho príbuzných, bol svedkom vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, prežil socializmus, rozdelenie Česko-Slovenska, vznik samostatnej Slovenskej republiky a nakoniec sa ocitol v novodobom kapitalizme, ktorý je súčasťou slovenského národa 30 rokov. 


Svojím rozprávaním priblížil, ako sa z chlapca stal študent, muž, milujúci manžel, otec, politik i podnikateľ, o ktorom možno povedať, že svojou prácou zanechal stopu v slovenskej histórii. Ako povedala vo svojom úvodnom slove šéfredaktorka Extra plus Lenka Mayerová, „ľudia, ktorí spolupracovali s Vladimírom Lexom, hovoria o ňom ako o veľmi korektnom človeku a vynikajúcom znalcovi svojho odboru, kde dosahoval veľké úspechy najmä vďaka technokratickému mysleniu, ktoré sa prejavovalo aj počas našej intenzívnej dvojmesačnej spolupráce. Bolo neuveriteľné sledovať ho, ako sa vo svojom veku dokázal prispôsobiť môjmu tempu, byť zavčasu ráno a neskoro večer k dispozícii. Nejeden raz si povzdychol, že som ho pracovne znásilnila“ s úsmevom uzavrela svoju reč Mayerová. 


Kniha posypaná múkou

Publikáciu symbolicky poslali do knižného sveta dve vnučky Vladimíra Lexu st. Natália Mäsiarová a Martina Mäsiarová posypaním krupicovou múkou, pretože začiatky podnikania Vladimíra Lexu st. siahali do mlynárenského priemyslu. Na prezentácii sa zúčastnila najmä najbližšia rodina docenta Lexu, synovia Ivan, Vladimír a Tatiana, vnúčatá a niekoľko desiatok jeho osobných priateľov. Počas prezentácie odznelo aj niekoľko ukážok z publikácie, ktoré prečítali moderátor Jozef Šimonovič, vnučky Natália Mäsiarová a Martina Mäsiarová. 


Hovorené slovo sa počas celého večera prelínalo s hudbou v podaní tria laRosa, ktoré vďaka originálnemu a jedinečnému zoskupeniu na Slovensku v zložení dvoch huslí a gitary prináša iný, zaujímavejší pohľad na vážnu hudbu. Hostia mali možnosť vypočuť si nádherné tóny Dmitrija Šostakoviča, Antonia Vivaldiho, Astona Piazzolu, Karola Duchoňa, Antonína Dvořáka či Franka Sinatru.


UKÁŽKY Z KNIHY LEXOVE ZÁPISKY V PODANÍ JOZEFA ŠIMONOVIČA:

Zaujímavá bola aj prvá porevolučná vládna garnitúra, čo vyvrcholilo tým, že prezidentom sa stal Václav Havel a Marián Čalfa bol vymenovaný za predsedu československej vlády. Táto osoba bola vysloveným konfidentom pražských záujmov, čo som spoznal počas svojho pôsobenia v Prahe.

Prevažná väčšina Slovákov, ktorí boli vládnymi úradníkmi, hovorila po česky. Jedným z prípadov bol aj Marián Čalfa.

Hoci som bol napoly Čech, počas svojho pôsobenia v Prahe som vždy hovoril čistou slovenčinou. Keď bolo výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v roku 1987, oslavovali sme ho v pražskom Národnom divadle. Môj šéf, Jaromír Obzina, mi týždeň pred oslavami povedal: „Možno by sa hodilo, aby si v Národnom divadle ako prvý podpredseda štátnej komisie mal príhovor k zamestnancom. Nie ja ako predseda, ale ty ako prvý námestník.“ Síce nerád, ale pripravil som si reč. Dával som veľký dôraz na správne prízvuky, ale aj celkové znenie príhovoru. Dokonca som si to natrénoval. Bol som rád, že môžem zo scény pražského Národného divadla pred pekným divadelným predstavením nakoniec hlavne k českým zamestnancom (asi 95 percent) prehovoriť po slovensky. Manželka mi povedala: „Vieš, ako sa tá slovenčina pekne ozývala v tom svätostánku českej kultúry v Národnom divadle.“

Mám ťažké srdce na slovenských novinárov. Okrem toho, že si nevážim ich povrchnú prácu, mnohých z nich považujem za nezodpovedných. Proti môjmu synovi Ivanovi sa spustila taká ohromná štvavá kampaň, ale aj na mňa a celú moju rodinu. Myslím si, že to, čo neoverene a bez znalostí podstaty vecí títo novinári robili, je dôkazom toho, akí sú predajní a poplatní.


UKÁŽKA Z KNIHY V PODANÍ NATÁLIE MÄSIAROVEJ:

Ešte aj v roku 1989, teda v roku nežnej revolúcie bol Marián Leško principiálny komunista. Zaujímalo by ma i to, že viacerí umelci, ktorí vedeli o jeho minulosti ako novinára ideológa, ho zobrali na „milosť“, zrejme podľa pravidla „peniaze nikdy nesmrdia, ani za totality, ani za éry po nej“. Marián Leško rád ukazuje svoju vzdelanosť i istými filozofickými ponormi do citácií niektorých vynikajúcich vzdelancov minulých období i storočí. Zaujal ma napríklad článok uverejnený v denníku SME z 15. decembra 2008, kde súčasný, dá sa povedať prvý poradca pani prezidentky Čaputovej píše na adresu vtedajšieho podpredsedu Pašku výrok francúzskeho mysliteľa Francoisa Rabelaisa „keď je koryto, svine sa už nájdu“. M. Leško ďalej konštatuje, citujem: „Zdá sa, že Rabelais nebol iba zakladateľom moderného európskeho románu, ale ponúkol aj solídne základy pre praktickú politológiu.“ V tom období ešte netušil, že sa od novinárčiny prepracuje tak vysoko v politickej hierarchii a bude jedným z hlavných radcov pani prezidentky, a teda aj významným činiteľom na našej politickej scéne.


UKÁŽKA Z KNIHY V PODANÍ MARTINY MÄSIAROVEJ:

Keď som si založil rodinu, v januári 1961, zobral som si za manželku Editu, rodenú Hotovú, ktorá pochádzala z Pezinka. Bola tiež chemičkou, priemyslováčkou a chodila do tej istej strednej školy ako ja. Bola veľmi obetavou manželkou, matkou i babkou. Myslím si, že skoro všetky chemičky, ktoré pracujú v laboratóriu, majú veľkú prednosť v tom, že ako manželky sú veľmi dobrými kuchárkami. Je to najmä z toho dôvodu, že pri výkone svojho povolania musia rešpektovať veľkú čistotu, dodržiavať teplotu, čas, tlak, pri rôznych pokusoch, ktoré realizujú, musia mať aj trpezlivosť, atď. Teda vlastnosti, ktoré musí mať aj špičkový kuchár. Postupne sa nám narodili tri deti, Ivan, Vladimír a Tatiana. Všetky deti boli športovo založené. Hrali hokej, stolný tenis, volejbal. V našom dome sa pravidelne organizovali turnaje v pingpongu.


Pozvanie od Vladimíra Lexu st. na prezentáciu publikácie dostali prezident Ivan Gašparovič, Jeho excenencia veľvyslanec Ruskej federácie na Slovensku Alexey Leonidovič Fedotov, bývalý predseda KSS Jozef Ševc, generál Alojz Lorenc, podpredseda PSN generál Emil Vestenický, predseda PSN Roman Stopka, renomovaný právnik Ľubomír Hlbočan, prvý slovenský veľvyslanec v RF Roman Paldan či zakladateľ golfového rezortu Black Stork a hotela International vo Veľkej Lomnici Jiří Hruška.