MEŠŤAN: ZLÍ ĽUDIA SÚ MEDZI ŽIDMI AJ NEŽIDMI

Dvadsiateho piateho marca si pripomíname smutné 80. výročie prvého transportu Židov z Popradu do koncentračného tábora v Auschwitzi. Ako vyzeral začiatok deportácií zo Slovenska?

Dvadsiateho piateho marca 1942 o dvadsiatej hodine a dvadsiatej minúte odišiel prvý transport slobodných dievčat z popradskej stanice do Auschwitzu. Hoci všade sa písalo, že išlo o tisíc dievčat, v skutočnosti ich bolo deväťstodeväťdesiatdeväť a ten tisíci bol lekár. Veľmi cynické, jeden lekár pre celý transport žien, ktoré išli na smrť. Tieto dievčatá boli predtým sústredené v popradských kasárňach, ktoré dodnes existujú. V súčasnosti je tam gymnázium. Dvadsiateho piateho marca 2017 sme tam umiestnili pamätnú tabuľu, ktorú slávnostne odhalila Edita Grosmanová, aby sa nezabudlo, akú funkciu objekt v minulosti plnil. Mal som veľké šťastie poznať a spolupracovať s Editkou Grosmanovou, ktorá Auschwitz prežila od prvého do posledného dňa a vďaka ktorej sme sa dozvedeli veľa o tom, ako to v Auschwitzi fungovalo. Hovorievala, že tam zažínala i zhasínala.

Podľa akého kľúča gardisti vyberali, koho v prvom transporte odvezú?

V prvom transporte boli dievčatá umiestnené podľa miesta bydliska. Išlo o mladé ženy z Humenného, Michaloviec, Prešova a z okresov Poprad a Stropkov. Hodinu predtým, ako prišli do Auschwitzu deportované židovské dievčatá, doviezli tam deväťstodeväťdesiatdeväť väzenkýň z Ravensbrücku. Zväčša zlodejky, prostitútky, skrátka to najstrašnejšie, čo si viete predstaviť. Prišli tam robiť dozorkyne. Dievčatá zo Slovenska ani poriadne nevedeli, kde sú, vedeli len, že idú za prácou, aj keď im to celé nesedelo. Gejza Konka, ktorý bol prednostom štrnásteho oddelenia (židovský referát) na ministerstve vnútra, dospel k záveru, že dievčatám treba príkazy odovzdávať až na poslednú chvíľu, aby neušli. Ale tie, s ktorými som hovoril, ani neuvažovali o tom, že by ušli. Nevedeli, čo ich čaká, mysleli si, že idú pracovať. Boli prvé, ktoré začali budovať Birkenau, priestor, kde sa nachádzali plynové komory. Tým, že prišli ako prvé, sa relatívne dosť z nich, odhadom tristo, zachránilo. Boli umiestnené v takzvanej kanade – priestore, kde preberali veci po ľuďoch, ktorí prišli, v kuchyni a podobne. Boli v suchu a nebola tam ani taká zima ako vonku.

Odkiaľ neskôr smerovali ďalšie transporty?

Okrem Popradu ešte zo Žiliny, Bratislavy-Patrónky, Serede a Novák. Najväčší počet Židov zo Slovenska smeroval do Sobiboru v lublinskej oblasti (25-tisíc). Hovorí sa, že väzni v Sobibore závideli tým, ktorí sa nachádzali v Auschwitzi, kde smrť nastávala s cyklónom B rýchlo. V Sobibore ľuďom púšťali plyn z výfukov a prešlo aj viac ako štyridsať minút, kým trpiac skonali.

Koľko ľudí bolo dokopy odvezených zo Slovenska do koncentračných táborov?

Prvá vlna deportácií sa začala v roku 1942. Keďže sa vtedy robilo čosi ako vyúčtovanie, máme pomerne presnú štatistiku, hoci toto slovo používam pri ľuďoch nerád. V roku 1942 bolo vypravených päťdesiatsedem transportov a v nich 57 752 Židov. Za každého vyvezeného Žida sme zaplatili päťsto ríšskych mariek. Neboli to, samozrejme, financie štátu, táto suma išla z vreciek väzňov. V roku 1944, po Slovenskom národnom povstaní, prebehla druhá vlna deportácií, štatistiku však už nemáme. Odhadom bolo počas tejto vlny odvezených v jedenástich transportoch viac ako 12-tisíc Židov. Časť Židov chytených na území Slovenska bola zavraždená predovšetkým v Nemeckej a v Kremničke, kde bolo exhumovaných vyše sedemsto tiel a viac ako polovicu zavraždených tvorili Židia. Ide o jeden z najmasovejších hrobov v Európe, smutné je, ako málo pozornosti sa mu venuje. Nachádza sa tam pamätník z dielne Dušana Jurkoviča, tri kríže, pod ktorými ležala veľká časť Židov, čo sa nie každému páčilo, a nad tým všetkým bola päťcípa hviezda. Architekt Juraj Fatran, jeden z najväčších tvorcov pamätníkov v Izraeli pochádzajúci zo Slovenska, tam potom po roku 1989 navrhol menóru, sedemramenný svietnik, na znak toho, že sú tam pochovaní aj Židia. K najznámejším osobám, ktoré tam boli zavraždené, patrí protifašistická bojovníčka partizánka Chaviva Reiková.

Narodil sa v roku 1946 v Bratislave, detstvo však spolu s rodičmi prežil v Novom Meste nad Váhom. Po maturite na tamojšom gymnáziu pokračoval v štúdiu na FFUK v Bratislave, aprobácia dejepis a slovenský jazyk. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Obzor, neskôr bol vysokoškolským pedagógom. V roku 1992 založil SNM – Múzeum židovskej kultúry v Bratislave, ktoré donedávna viedol. Zároveň založil knižnú edíciu MŽK Judaica Slovaca. Inicioval a vybudoval Múzeum holokaustu v Seredi, ktorého expozície boli sprístupnené v roku 2016. Od ministra kultúry získal poctu Chatama Sofera za rozvíjanie a uchovávanie tradícií židovskej kultúry na Slovensku a v roku 2020 mu Literárny fond udelil za knihu Stála expozícia Múzea holokaustu – Sprievodca múzeom Cenu za vedeckú a odbornú literatúru v kategórii spoločenských a humanitných vied. História nie je len jeho poslaním, ale aj záľubou. Stretnutie s ním je vždy nevšedné, podnetné a mimoriadne poučné. Je pre neho typická nielen rozvážna, ale aj veselá, no najmä priateľská povaha. Profesor Pavol Mešťan.

Pred deportáciami mal Židov do istej miery chrániť vznik pracovných táborov. Vysvetlíte nám to bližšie?

Je to citlivá téma. Jedni sa pýtajú, prečo boli Židia ako ovce, prečo sa vôbec nebúrili. Mohli sa búriť, ale načo by to bolo dobré, keď by ich boli hneď zastrelili? Pracovné tábory mali Židov ochrániť pred deportáciami. Samozrejme, že nezachránili všetkých, ale niektorých áno. Bol tam aspoň pokus! Rabín Weissmandel – popredný činiteľ židovského sveta – prišiel s myšlienkou Európskeho plánu na záchranu Židov. Chcel podplatiť Nemcov a zháňal na to peniaze po celej Európe, po celom svete. Dnes si môžeme povedať, že to bolo nemožné, ale aspoň mal predstavu záchrany. Treba vzdať úctu všetkým, ktorí vyvinuli maximálne úsilie na záchranu Židov.

Dnes vieme, že boli udelené aj výnimky. Ako to fungovalo?

Výnimky boli, ale bolo za ne treba platiť a nie málo peňazí. V tzv. Židovskom kódexe, paragraf 254, je cenník za výnimky, pohybovali sa od tisíc do 500-tisíc korún. Niektorí ľudácki historici tvrdia, že sa vďaka nim zachránilo 20-tisíc až 40-tisíc Židov, ale kde? Treba si tiež uvedomiť, že výnimky po vypuknutí SNP prestali platiť. Som toho živým príkladom. Môj otec bol jedným z dvoch cestných inžinierov, ktorých Slovensko malo a potrebovalo. Áno, v prvej vlne dostal výnimku, ale potom výnimka skončila. Rodičia sa schovávali na kopaniciach neďaleko Nového Mesta nad Váhom a keď im došli peniaze, tak ich prezradili. Podľa dokumentov sa vďaka prezidentským výnimkám zachránilo 1 111 Židov vrátane ich rodinných príslušníkov. Je to len stereotypná predstava, že všetci Židia boli bohatí a aj tí bohatí napokon o všetok majetok prišli.

V akých mestách sa nachádzali pracovné tábory?

Pracovné tábory sa nachádzali v Seredi, Vyhniach a v Novákoch. Ten seredský sa neskôr zmenil na koncentračný, keď tam Adolf Eichmann (autor „konečného riešenia“ židovskej otázky) poslal Aloisa Brunnera, aby s „konečnou platnosťou“ vyriešil židovskú otázku.

Prečo práve Sereď, Nováky, Vyhne?

Bolo dôležité, aby sa tábory nachádzali pri koľajniciach a taktiež museli byť mimo zrakov ľudí. Takisto je to aj pri koncentračných táboroch, tiež museli byť ďalej od dedín. OSN prijala uznesenie, podľa ktorého sa nesmie používať názov Osvienčim, lebo Osvienčim bolo jedno malé mesto, ale Auschwitz bol koncentračný tábor neďaleko Osvienčimu. Keď povolili väzňom pod prísnou cenzúrou posielať poštu z Auschwitzu, obálka odišla z pošty v Osvienčime. Ale nik nevedel, kde je Auschwitz a priamo v Osvienčime žiadny tábor nenašli.

Ste iniciátorom vzniku Múzea holokaustu v Seredi, ktoré bolo vybudované na mieste bývalého pracovného tábora. Čo vás k tomu viedlo?

Mal som predstavu podlžnosti voči mojim rodičom. Veľmi skoro som sa dozvedel, čo sa stalo starým rodičom. Chodil som do školy pri Novom Meste nad Váhom, kam ma mama musela vodiť. Bolo to nepríjemné, lebo všetky deti tam nosili starí rodičia, len ja jediný z celého ročníka som bol mamičkin maznáčik. Moji rodičia si zo sirotinca Ohel David adoptovali ešte pred mojím narodením poľské židovské dievčatko a s ním sa schovávali, pokiaľ mali peniaze. Keď všetky minuli, udali ich, zobrali do Serede a odtiaľ do Terezína. Vždy som rozmýšľal nad ľuďmi, ktorí si prešli holokaustom. Väčšina z nich sa nezachránila. A keď som potom začal pracovať v židovskom múzeu a rušili sa vojenské objekty v Seredi, využil som príležitosť. Mal som pocit, že musí niečo po tých ľuďoch ostať. Vtedy ich ešte žilo viac ako dnes, ale uvedomoval som si, že čoskoro odídu. Chcel som uchovať pamiatku na tých, čo zahynuli a nemali nikde svoj hrob, vybudovať niečo pre tých, ktorí ešte žili, ale aj ako memento pre mojich vnukov a celé ďalšie generácie.

Slovenská republika je v počte udelených ocenení Jad Vašem z roku 2018 na prepočet obyvateľov na piatom mieste, napriek týmto údajom sa o Slovákoch hovorí ako o národe, ktorý je xenofóbny a neznášanlivý. Aký pohľad máte na Slovákov v tomto zmysle?

Nenávidím globalizovanie. Tak ako medzi Nežidmi sú zlí ľudia, tak sú aj medzi Židmi. Boli aj Židia, ktorí ukradli, ale nemám rád, keď sa hovorí, že všetci Židia kradli. Moji starí rodičia boli chudobní, napríklad jeden starý otec bol klampiar. Nikoho neokrádali, a preto sa ma zovšeobecňovanie dotýka. Pokiaľ ide o cenu Spravodlivý medzi národmi, Slovensko je na tom v počte zachránených Židov úžasne. Ocenenie získalo asi 520 Slovákov. Zákon o udelení je prísny, porovnávajú sa verzie zachránených a záchrancov. Dôležité bolo, že záchrancovia nesmeli za záchranu zobrať peniaze. Mnohí sa báli prevziať si vyznamenanie a veľa z tých, čo mohli byť vyznamenaní, medzičasom zomrelo. Do múzea som nastúpil v roku 1992 a Jad Vašem sa na mňa obrátilo so žiadosťou, aby som sa s ľuďmi navrhnutými na ocenenie stretával a posudzoval ich žiadosti. Koľkokrát mi bolo nepríjemné pýtať sa ľudí, či za záchranu Židov zobrali peniaze. Raz som bol na staroturanských kopaniciach u rodiny, ktorá počas vojny skrývala Židov. Srdečne ma privítali, pohostili ma a mne bolo vážne nepríjemné vypytovať sa ich na to. Stále však hovorili o tom, aká bola vtedy strašná zima, ako mrzli, lebo nemali peniaze na drevo. Nedalo mi to a opýtal som sa, prečo si teda nevzali peniaze na kúrenie od Židov. Nikdy nezabudnem na ten pohľad pána domu. „Viete, kúpiť drevo by problém nebol, ale len raz. Boli sme takí chudobní, že ak by sme prišli s gučou peňazí kúpiť drevo, okamžite by odhalili, že ukrývame Židov,“ vyhlásil. Na Slovensku Židia išli od domu k domu a prosili. Toto sa nikdy nestalo v Česku. Tam sa bál človek človeka, brat brata, strieľalo sa a udávalo. Tu Židia prosili. Napríklad tých, ktorých kedysi zamestnávali, ale aj naopak, kresťania sami od seba oslovovali ľudí, ktorých poznali, a ponúkli im pomoc. Je dôležité poznamenať, že o pomoci sa rozhodovalo v tej sekunde, keď skrývajúci sa zaklopali na dvere. Nebol čas nad tým uvažovať, bolo sa treba rozhodnúť hneď. Ľudia to brali na Slovensku z veľkej časti aj ako kresťanskú povinnosť.

Zdá sa, že ľudstvo je nepoučiteľné, pretože dnes sa opätovne stretávame s útokmi na židovskú komunitu. Čo ľudí k tomu vedie?

Stereotypy. Lebo veď všetci Židia boli bohatí, vykorisťovali, boli úžerníci, ale to nie je pravda. Židia napríklad nikdy nevlastnili krčmy. Mali ich v prenájme, pretože boli druhy prác, ktoré boli špinavé, a preto ich nerobili samotní majitelia. Židia Slovákov piť nenaučili, veď si len vezmite, že do roku 1920 sa nesmeli sťahovať do miest, kde sa ťažilo zlato a striebro a napriek tomu tam ľudia pili a boli tam krčmy. Nedá sa zovšeobecňovať. A ako sa dostali k bankovníctvu? Držať peniaze v rukách bolo špinavé, prenášali sa tak choroby. Židia robili špinavé roboty, medzi ktoré patrilo aj toto.

Výňatok z vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenského štátu, týkajúci sa stravovania v pracovných a koncentračných táboroch na Slovensku.

 

Denná strava pozostáva z obedu a večere, podľa jedálneho lístku, ktorý je zostavovaný na jeden týždeň takto:

 

Pondelok: zemiaky

Utorok: hrach

Streda: fazuľa

Štvrtok: guláš

Piatok: zemiaky

Sobota: kapusta

Nedeľa: fazuľa

 

Dennú dávku potravín pre jednu osobu ustanovujem takto:

150 g príkrmu, t. j. strukoviny, pšeno, pohánka, zemiaky, kapusta,

15 g masti

10 g cibule

10 g soli

0,5 g korenie

0,10 l octu

50 g chleba

0,5 g dreva pre prípravu stravy

100 g mäsa hovädzieho raz za týždeň.

Často sa stretávame s prekrúcaním historických faktov a inak to nie je ani pri informáciách týkajúcich sa druhej svetovej vojny. Prečo sa médiá snažia prekrútiť históriu a zabúda sa, že keby nebolo Červenej armády, tak by naďalej Hitler besnil a likvidoval Židov, Rómov i Slovanov?

Médiá vychádzajú z tých, ktorí sa tvária ako historici a prekrúcajú fakty. Keby sa dnes dalo vygumovať z histórie, že vôbec existovala Červená armáda, už by to niektorí urobili. Kým bude ľudstvo ľudstvom, prekrúcanie histórie tu bude neustále.

Dnes je spoločnosť mimoriadne rozdelená, stúpa agresivita a neznášanlivosť, neobávate sa, že to môže viesť k občianskym konfliktom a nepokojom?

Nie som hrdina a naozaj sa obávam. Agresivita je okolo nás, je pri nás a ja sa jej bojím. Aj ako historik viem, k čomu agresivita viedla. Nikdy nepriviedla ľudstvo k pokroku, len k regresii.

Dvadsiateho siedmeho januára si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, avšak napriek tomu stále existujú skupiny popierajúce holokaust, šíriace nenávisť medzi ľuďmi, ktorá môže vyústiť do otvoreného zla. Čo podľa vás vedie týchto ľudí popierať holokaust?

Niekedy je to popieranie primitívne, nie je založené na žiadnych faktoch. A niekedy sa treba postaviť zlu čelom, vyjadriť sa k nemu. Ale aby ste sa mohli vyjadriť, musíte byť vzdelaný, lebo aj medzi nimi sú ľudia vzdelaní. Majú načítané archívy, vedia manipulovať s faktmi a keď im chcete oponovať, musíte byť aspoň na takej úrovni ako oni alebo lepší. Niektorí napríklad hovoria, že na Slovensku nebol holokaust, lebo tu neboli plynové komory. Ale holokaust nie je len o plynových komorách, holokaust je o genocíde a tá plynové komory nutne nepotrebuje. Medzi popieračmi sú aj tí, ktorých blízki prežili holokaust z druhej strany a popieraním si vytvárajú štít proti tomu, čo ich blízki urobili. Mohli byť vrahmi, spolupodieľať sa na vraždách.

Ste historik a viete objektívne zhodnotiť situáciu vzniku štátu. Mal v tom čase prezident Jozef Tiso na výber?

Nikdy som smerom k Tisovi nehodnotil, čo mohol urobiť a čo neurobil. Mal zodpovednosť. Každý, kto je vo funkcii, má zodpovednosť a história nepozná ospravedlnenie zo zodpovednosti. Je veľa momentov, kde podľahol demagógii. Vznikol Slovenský štát a ten mal za najvážnejšiu úlohu riešiť židovskú otázku. A keď v katolíckej krajine vystúpi prezident, ktorý je kňaz, a povie, že Židom berieme len to, čo oni zobrali nám, ľudia ho neberú len ako politika, ale aj ako kňaza. Ako vo funkcii prezidenta nemohol vedieť, že odchádzajú dobytčie vagóny s jeho obyvateľmi? Židia boli považovaní za cudzí živel, s ktorým sa treba porátať. To nebolo pod nátlakom, s tým sa tu žilo. Chtiac sa zbaviť Židov sme Veľkonemeckej ríši platili päťsto ríšskych mariek za každého vyvezeného Žida s tým, že sa už nevráti. Neboli sme okupovaná krajina a veľa záviselo od toho, ako sa zachová prezident.

Aký pohľad mali ľudia na Židov, deportácie, samotnú arizáciu a na tzv. Židovský kódex – dokument, ktorý nikdy nebude pýchou slovenskej jurisdikcie...

To bola súčasť propagandy – keď sa zbavíme Židov, zostanú nám majetky. Na jednej strane tu boli ľudia, ktorí Židov zachraňovali, na druhej strane ľudia, ktorí Židom majetok brali. Mnohí boli dokonca sklamaní zo slovenskej vlády, lebo nedostali to, čo im bolo sľúbené, vláda si to jednoducho nechala. Tzv. Židovský kódex má 270 paragrafov, dve tretiny z nich sú o tom, ako zbaviť Židov majetkov vo všetkých oblastiach. Nielen ten, kto priamo riešil deportácie a Židov, ale aj ten, kto sa len díval, ako sa s nimi narába, patrí do skupiny vinných. Boli ľudia, ktorí mali možnosť zakročiť, ale neurobili nič. Mám smutný pocit z toho, že v Poprade, odkiaľ odišiel prvý transport, stále existuje ulica Štefana Mnoheľa, katolíckeho kňaza, ktorý sa priamo podieľal na transportoch. Táto téma je tabu od roku 1991, keď sme si začali popradský transport pripomínať. Súvisí to aj s tým, že sa nevieme vyrovnať s faktom, že na čele republiky stál katolícky kňaz. Dalo by sa odsúdiť, ale tu sa časť katolíckej cirkvi bojí toho, čo by sa stalo, keby došlo k takej kritike. Lebo katolícky kňaz podľa učenia nemôže urobiť nič zlé a keby sa niečo také stalo, nevedeli by to zdôvodniť.

Veríte, že všetky tieto udalosti budú dostatočným mementom pre svet a nič podobné sa už viac nezopakuje?

Nie. Verím, že sa holokaust nezopakuje a ani nič z toho, čo by súviselo s pokusom o genocídu Židov, ale neverím, že sa ľudstvo poučilo. Všetko patrí histórii a ľudia nevnímajú, že k tomu reálne došlo. Ľudia si to neuvedomujú. Holokaust je bezprecedentný. Prvýkrát sa určila rasa, ktorá má byť vyhubená, a tou rasou boli Židia. Mali byť vyvraždení, kdekoľvek na svete žili, a to je zakotvené vo všetkých protižidovských zákonoch, aké existujú. Preto ak niekto porovnáva nacistickú ideológiu s inou ideológiou, v mojich očiach je to čosi nezlučiteľné. Nikde v žiadnej inej ideológii nenájdete hľadanie cesty, ako vyvraždiť inú rasu.