OBED SO SOROSOM

Slávnu Piatu ulicu v New Yorku /Fifth Ave, 5 AV/ som prešiel pešo a veru už ma riadne bolel krk z obzerania tých vysokánskych mrakodrapov. Nestačil som si ani poriadne obzrieť sídlo firmy ROLEX s nádhernými a riadne mastnými hodinkami. „Uf, uf, ani trojročný dôchodok by mi nestačil na tie s modrým ciferníkom so zlatou korunkou, ktoré by som si želal od Ježiška“... Rád by som sa zatúlal aj do niektorého z rozľahlých mestských parkov, no nevyšlo. Minul som budovy spoločnosti Coca Cola, Trump Tower, keď sa pri chodníku pristavil veľký čierny Jeep, aby ma odviezol na dohodnutú schôdzku. Nechcelo sa mi cestovať do letného sídla hostiteľa v Southamptone, vybral som si radšej pracovné sídlo jednej z najväčších svetových nadácii.

V obrovskom foyeri aj pri recepcii ma vyrušovalo, že som nikde nevidel veľvyslanca. Ani žiadneho zástupcu slovenského ministerstva zahraničia, ani ministerstva kultúru. No čo už (?) - veď nie som prezident, ani iný ústavný činiteľ. Ale priznávam, bol som plný očakávania zo stretnutia s 88 ročným investorom, filantropom vlastným menom Schwartz György, ktorého som videl iba v televízií a počul o ňom kadejaké klebety, fámy správy,  informácie a množstvo konšpiračných teórií.

Po uvedení do kancelárie v jeho impériu a formálnom predstavení som ho odzbrojil perfektnou maďarčinou. Priznal, že vopred dostal o mne všetky informácie, vrátane takých, ktoré o sebe neviem ani ja sám... Ale toto mu v depeši z americkej ambasády v Bratislave nepísali.

- Hovoríš lepšie ako László Szigeti – utrúsil skôr sám pre seba.

Obed v salóniku sa niesol v pohodovej atmosfére, Prosecco bolo ale (na moje hrdlo) až príliš vychladené. Miliardár sa zaujímal o všetko, čo sa v posledných troch týždňoch dialo na Slovensku. Hoci to vedel presne, zaujímal ho môj pohľad a hodnotenie. Bolo úplne odlišné od obsahu zvodiek z tajných diplomatických depeší,  no ocenil moju odvahu (presnejšie drzosť), takto mu to úprimne povedať. 

- Nie som zlatá rybka, hoci to všetci o mne hovoria. Vyslov ale, Pišta, tri želania a ja Ti ich splním!

Odohnal som z mysle všetkých diablov i čertov našepkávajúcich, aby som chcel byť nebodaj slovenským prezidentom, aby som mal na Bahamách luxusnú rezidenciu alebo aby mi v Bratislave patril pozemok pod Hradom...

- Vieš Juraj - osmelil som sa po chvíli (v maďarčine sa iba tyká) – ja by som si na Slovensku želal založiť jeden nezávislý denník a novinársku školu pre slušných novinárov. Lebo u nás teraz letí akcia „Za slušné Slovensko“.

- Veď tam také máte! – povedal hostiteľ.

......, videl moje rozpaky aj nesúhlasné pokrútenie hlavou pri žuvaní hovädzích líčok so zelerovým pyré a dodal.

- Viem že ich máte, veď ich platím!

Prehltol som chutné sústo, odhrnul na kraj taniera k plátku prošuta poskrúcané tenučké fialové nite klíčkov a nadviazal:

-  Veď práve... Ale ja mám na mysli také, čo budú nezávislé aj od Teba... Veď u nás je to už zase ako za komunistov – skoro všetci píšu a hovoria podľa jednej šablóny...

Schuti sa zasmial a vysrkol z mušle ďalšiu ustricu.

- Sú to babráci, povedal som im, že všetkého veľa škodí a nemali sa čo nastrkať ešte aj do verejnoprávnej televízie a rádia. Takú propagandu nepotrebujem, obracia sa to proti mne!

Odpil dúšok z čaše Egri bikavér ročník 2015 a prepichol ma očami.

- Ale peniaze by si odo mňa chcel, čooo?

- No áno, veď ja i moji priatelia a známi, ktorí chceme slobodnú a pluralitnú tlač, máme s prepáčením - (chvíľu som lovil v pamäti správny maďarský výraz meztelen fenekek ) - „holé zadky“.

- A vieš koľko taký špás vôbec stojí?

- Ani len netuším – odvetil som popravde.                

- Denník N dostal odo mňa na štart 750 000 eur a stále to musím, aj s tým všetkým naokolo platiť, dotovať. Vy Slováci viete teda fakt zbíjať  - ako ten váš Jánošík!

- Ale oni všetci tvrdia, že s tebou nemajú nič spoločné, že žiadne peniaze nedostávajú, že ty o Slovensku ani nevieš, že okrem Šimečku a Laciho Szigetiho ťa nikto ani nevidel...

- No to je tak – vysvetľoval filantrop – ja posielam financie trom na Slovensku. Kto všetko a či vôbec z toho dostane, o to sa už nestarám... Ale štve ma, keď ma za moje peniaze vykresľujú ako neškodného starčeka nad hrobom... Pritom tu všetci boli na stáži, na školení, na kurzoch.

- Mne by stačil milión. Tá hromada bankoviek, ako som pred pár dňami videl na stole pri prenose z úradu vlády. A už viac by som nikdy, nikdy nič nepýtal. Ľudia u nás už dlho čakajú na nezávislý, objektívny a pravdivý denník. Som presvedčený, že by sa uživil. A ty vraj podporuješ demokraciu a vyznávaš slobodu.

- No dobre, platí! – povedal boháč keď sme dojedli. Kývol asistentovi aby ma uviedol vedľa.

- Vieš, priateľu, aby si nepatril aj ty medzi tých, čo si pod menom George Soros predstavujú iba moju telesnú schránku jedného všemohúceho starého burzového špekulanta.  

Za širokými elektronickými dverami sa naskytol pohľad na obrovské sálové spravodajstvo, akýsi velín s tisíckami monitorov. Pripomínalo to kozmické riadiace centrum v Hustone. Nespočet obrazoviek, serverov so živými linkami poprepájanými v jeho sieti, 3D tlačiarne chrliace čo len chcete. Ako maličké usilovné a neúnavné elektronické mravčeky pobehovali dáta analytikov cez káble, plnili konkrétne úlohy aj dané ciele. A v sále (veľkom ako dve futbalové ihriská) samí mladí ľudia. Nakrátko ostrihaní junáčikovia s útlymi bokmi a tenkými žltými kravatami, no tiež devuchy s veľkými okuliarmi cez pol tváre a s hlbokými ofinami až po nos. Operátor stlačil diaľkové ovládanie a na veľkej obrazovke sa zjavila tretina poslancov sediacich v Bruseli.

- Pozri, to sú naši panáčikovia. Cez tamten mikrofón im môj pobočník šepne heslo „migranti“  a uvidíš, čo bude...

Vzápätí sa v modro bielom europarlamente zdvihol les rúk. Nestačil som sa čudovať. 

Na inom monitore som si všimol kopulu Sixtínskej kaplnky, na ďalšom siluetu parlamentu v Budapešti.

- Dostaneš teda ten milión... No úprimne hovorím – už ťa nikdy nechcem vidieť!

Petržalské rána sú hlučné. Cez okná do panelákových bytov sa hrnie rámus nielen zo železnice, spájajúcej Bratislavu s Viedňou. Hučí aj diaľnica do Maďarska, no počuť neustály rachot dverí hromadnej dopravy, dopĺňaný brechotom pobehujúcich psov.

Pozriem z okna, pancierované auto tam nestojí... Nikde žiadni kukláči so samopalmi... Otvorím si notebook a cez internet banking nakuknem do svojho „cibuľového“ účtu – nič...

„Škoda! Asi to bol iba ďalší nesplnený novinársky sen“, posmutnel som.  

No stále ťaživý pocit plného žalúdka. Veru, nebol si istý, či tá žltooranžová krémová tekvicová polievka, hovädzie líčka a čokoládový dezert so zmrzlinou neboli fakt skutočné?     Dosť možné, že to bola len ťažoba pri predstave ísť si do najbližšieho stánku kúpiť „nezávislú  pluralitnú“ slovenskú dennú tlač.

Alebo si nebodaj v obývačke zapnúť „najobjektívnejšie“ správy na Jednotke...