POD DIKTÁTOM MECENÁŠOV

Po voľbách sa na Slovensku podarilo zostaviť novú vládu veľmi rýchlo a hneď, na prvý pokus. Stalo sa tak preto, že všetkých štyroch členov koalície zjednocujú liberalistické hodnoty a jednotné nepochopenie zmeny trendu svetovej politiky, ktorá sa prejavila v USA po prezidentských voľbách v roku 2016, nástupom Donalda Trumpa k moci.

Rovnako rýchlo sa však rozbehla aj kritika koalície od strán novo sformovanej opozície, ktorú zjednocuje vlastná, aj keď dočasná, bezmocnosť, siahajúca až pod hranicu ústavnej nemohúcnosti. Mimoparlamentný pozorovateľ môže ľahko nájsť kritizovateľné postupy na jednej aj druhej strane. Ale také hľadanie neprinesie žiaden pozitívny výsledok, pretože nejde o spôsob či motív konania jednotlivých politických strán, ale o jeho následky na prospech či škodu Slovenskej republiky a jej občanov.

Vytriezvenie zo sľubov

Čo sa dá vyčítať dnešnej povolebnej koalícii teraz, to sa oproti obdobiu volebnej kampane v podstate nezmenilo. Volič ako najvyšší sudca rozhodol na prospech strán tvoriacich dnešnú koalíciu. Ostatné politické strany presunul do parlamentnej alebo názorovej opozície a na tom sa nič nezmení až do najbližších volieb, aj keď vytriezvenie z nahádzaných sľubov príde oveľa skôr. Ak však ctíme demokraciu, mali by sme rešpektovať jej osvedčené princípy a zaužívané spôsoby, aj keď sú nám aktuálne volebné výsledky proti srsti. Predsa nejde o nejakého Kisku, Kollára, Matoviča či Sulíka, ale o vyše 60 percent zúčastnených voličov, ktorí, ak vylúčime volebný podvod, delegovali svoj podiel na moci v štáte práve tým politickým stranám, ktoré zmienení páni oficiálne vedú. A vedú s takou prevahou, že majú ústavnú väčšinu so všetkými hrozivými následkami. Na tom nič nezmení ani fakt, že sú filozoficky plytkí. Neuvedomujú si ani, rovnako tak ako ich dzurindovskí predkovia, že ekonomické hodnoty sa tvoria len a len prácou. Nemožno donekonečna rozhadzovať to, čo bolo vytvorené mysľou a rukami predchodcov. Žiadne peniaze nemajú hodnotu, ak nie sú podložené reálnou prácou. Opačnú filozofiu hodnôt má len parazit a manipulátor s veľkými rezervami, aby mohol naivným účelovo dokazovať, že aj jeho cesta môže byť pre vyvolených reálna. Môže, ale len dočasu. Keď sa kapsa vyprázdni, aj blázon sa vyblázni. Napokon sa siahne na kľúčové štátne zdroje, t. j. ľudí, pôdu, lesy, vodu, nerastné bohatstvo. Mocibažní však budú chcieť žiť ďalej, a tak inšpiráciu začnú znova hľadať v programoch iných, o prácu národa sa opierajúcich politických strán a reálne zmýšľajúcich domácich intelektuálov. To by však už nemalo prebehnúť v prázdnych frázach, na aké si vo svojich škriepnych exhibíciách navykli, ale v reálnej mocenskej aplikácii. Ak sa im opäť dovolí baláchať ľudí sľubmi, napokon aj tak ujdú a nám po nich zostane ešte horšia poroba.

Neuvedomujú si ani, rovnako tak ako ich dzurindovskí predkovia, že ekonomické hodnoty sa tvoria len a len prácou. Nemožno donekonečna rozhadzovať to, čo bolo vytvorené mysľou a rukami predchodcov.

Podrývanie bez zodpovednosti

Ich pôvodný postup, zameriavaný na volebný efekt so snahou zapôsobiť na masy akýmkoľvek spôsobom, zostáva po dosiahnutí moci prázdny. Musí prísť inovácia. V štátnom meradle je veľký rozdiel medzi kritizovaním toho, čo iní v daných podmienkach realizovali, a uskutočňovaním vlastných predstáv, pravda, ak nejaké sú. Podrývať bez zodpovednosti, alebo byť vystavený kritike s nesením zodpovednosti je diametrálne odlišné postavenie, než na aké si naši čerství vládni predstavitelia, v doterajšej svojej praxi, zvykli. Zrejme už začínajú chápať, aký je rozdiel medzi kritizovaním a mudrovaním z poslaneckého kresla a riadením, prácou a nesením zodpovednosti vo vládnej funkcii. Zisťujú, že aj pojem zodpovednosť sa v masmédiách bagatelizuje alebo plnohodnotne pripúšťa len úmerne tomu, ako riadiaci funkcionár ide vlastníkom masmédií poruke. To platí aj vtedy, keď naša verejnosť, uchlácholená planými sľubmi, sladko spinká. Podpora masmédií, ktoré sú pod kontrolou cudzieho, je vždy pochybná. Má svoju zištnú príčinu a tá je daná naplnením alebo narušením nádejí vkladaných vlastníkom masmédií do podporovaného subjektu. Ako ju naši dnes mocní získali, tak môžu o ňu, z večera do rána, aj prísť. Po každej zábave sa platia účty, veď krčmár chce tiež zarobiť. Prichádza studená sprcha zistenia, aj keď pre mnohých, žiaľ, len tušenie, že v štáte existujú iba limitované zdroje. Vo veľkom sú obmedzené súkromným vlastníctvom s krkolomnými právnymi väzbami a podmienky na vládne rozhodovanie sú diktované svetovými mecenášmi v úpadku. Aj tí už bojujú o prežitie. Aby nenastal totálny krach, nastupujú do hry k propagandistickým bábkam vo funkciách intelektuálni našepkávači. Táto cesta je pre zdĺhavosť dosť zraniteľná, obzvlášť ak sa našepkávači opierajú o systém, ktorý je, ako som už spomenul, v úpadku. To je na príklade rekonštrukcie moci v USA po roku 2016 viac než očividné.

Ilúzia a klam

Od hercov prevzaté umenie, viac sa zdať ako naozaj byť, ovládlo našu politickú scénu natoľko, že odbornosť a skutočná spôsobilosť viesť a riadiť štát boli zavrhnuté. Na čelo sa pretlačila propagandistická potreba. Zavinili si to občania sami, lebo natoľko podliehali propagande, že posunuli prácu imidžmejkrov na úroveň podnikateľskej tvorby, účelovo sústredenej na ilúziu a klam.

Zotrvať v situácii, ktorá nás tiesni dnes, veští SR pohromu. Východisko existuje, ale rysuje sa v iných hodnotách, než aké podsúva krátkozraká propaganda. Treba sa odhodlať na presadzovanie našich pronárodných hodnôt a nimi podmieniť domácu i zahraničnú politiku, ktorú treba pretláčať s maximálnym využitím všetkých možností i príležitostí. Ináč sa prepracujeme do pozície sluhov a poskokov na našom vlastnom území.

Emil Vestenický: Členov koalície zjednocujú liberalistické hodnoty a nepochopenie zmeny trendu svetovej politiky

Ako funkcionár politickej strany Práca slovenského národa (PSN) nechcem podnecovať predčasnú kritiku postupov začínajúcej vlády. Práve naopak. Rád by som podporil a posilnil princípy našej demokratickej spoločnosti. Veď naši občania svoju vôľu vyjadrili v nedávnych voľbách. Na zvrat tejto vôle môžu pôsobiť až dôsledky riadiacich postupov z volieb vyšlej koalície. Takže by sa žiadalo vyčkať s principiálnou kritikou zvyčajných 100 dní. Ale dá sa to, keď sa začali rýchlo množiť aktivity obohacovania sa na úkor štátu? Každý pokus o deformáciu moci je užitočné mať pod kontrolou voličskej verejnosti. Prax 30-ročnej existencie SR ukazuje, ako veľmi je taká kontrola potrebná. Najlepšie priebežne, nie až sa zlo nakopí. Tá istá prax tiež ukazuje, ako ľahko sa dá občan usmerniť, aby venoval svoju priazeň nehodným. Každému čo jeho jest, pastierovi trúba, hovorí porekadlo. Je to užitočná myšlienka. Dajme teda zelenú vládnym postupom, ale ostré STOP prípadným čachrom. Je smutné, ale nie bezdôvodné, pripúšťať tú STOP-ku. Treba trpezlivo vyčkať tam, kde nehrozí nebezpečenstvo z omeškania, ale treba sa aj dívať bdelým okom, lebo niektorí z koalície radi stroja prekvapenia.

Za takmer tridsať rokov samostatnej existencie Slovenskej republiky nás štátom trpená propaganda doviedla k takej zmene základných ľudských hodnôt, že celý prospech a rozvoj v štáte degeneroval do dvoch otázok: čo sa dá kúpiť v obchode a koľko peňazí máš vo vrecku.

Honba za živobytím

Pred voľbami i vo voľbách sme ako politická strana PSN síce neagresívne, ale jednoznačne ukazovali, kde tkvie pravda a o čo ide v boji o politickú moc. Z nášho pohľadu bolo k problematike možností a následkov uprednostnenia jednotlivých politických strán povedané všetko potrebné a neboli sme sami. Výsledky volieb však ukázali, že vo vedomí vyše 60 percent zúčastnených voličov to nezapôsobilo. Vraj sme boli príliš kultivovaní a málo dotieraví, čo sa teraz medzi ľuďmi nenosí, tvrdia mnohí. Žiaľ, kde niet ochoty radu prijať, tam niet ani možnosti pomôcť. Skúsenosť učí, že stačí prejaviť náchylnosť akceptovať fikciu, alebo v romantickej predstave strpieť klamstvo a nájde sa dostatok chytrákov, aby to využili. Podivná býva ľudská logika v honbe za živobytím. Mnohí by pre seba chceli len bezprácne plytvanie, alebo aspoň sociálne zabezpečenie zo socializmu, ale zároveň aj, aby práve im bolo umožnené kapitalistické zdieranie iných. Za takmer tridsať rokov samostatnej existencie Slovenskej republiky nás štátom trpená propaganda doviedla k takej zmene základných ľudských hodnôt, že celý prospech a rozvoj v štáte degeneroval do dvoch otázok: čo sa dá kúpiť v obchode a koľko peňazí máš vo vrecku. O ostatné sa ľudia z rôznych dôvodov nezaujímajú, politici hádajú, navzájom obviňujú, alebo svorne ignorujú. Obrazne povedané, elektrina ide zo zásuvky a o viac sa starať netreba. Kam sa tratia zdroje na tvorbu hodnôt a rast možností, to nikoho z nich nezaujíma. Tento nezáujem, neschopnosť sústrediť sa na globálne otázky a babranie sa len na malom záhradnom stolčeku je naša národná tragédia. Viacej sa staráme AKO spraviť než ČO spraviť. Navyše to, ČO treba spraviť, určuje niekto iný než my. Nuž, čo sme si zvolili, to nás bude mátať. Ja len dúfam, že aspoň pod tlakom celosvetovej situácie si naši občania začnú vážiť čarovné, pre mnohých zatiaľ odpudivé slovo, ktoré má aj naša strana v názve, PRÁCA. Hádam začnú reálnejšie hodnotiť svoju prácu a aj tých, ktorí ju dávajú a umožňujú z nej žiť.

Autor je podpredseda politickej strany Práca slovenského národa (PSN), www.psn.sk